Myšlienky Svätého Otca pre kňazov – záverečná 6. časť

Dnes uzavrieme cyklus venovaný myšlienkam Svätého Otca Františka o identite a poslaní kňaza v duchu Dokumentu z Aparecídy. List pôvodne určený argentínskym kňazom sa stal inšpiráciou pre celú Cirkev po tom, ako ho pápež František predložil na rozjímanie a uvažovanie všetkým kňazom Rímskej diecézy. V tejto záverečnej časti šesťdielneho cyklu sa zameriame na očakávania veriacich voči osobe kňaza.

Výzvy pre kňaza a očakávania Božieho ľudu

Dokument z Aparecídy sa zaoberá aj situáciami, ktoré negatívne zasahujú a škodia životu a službe kňaza (192). Upozorňuje aj na teologickú totožnosť kňazského ministéria, na jeho zaradenie sa do súčasnej kultúry a všíma si situácie, ktoré ovplyvňujú život kňaza. Pápež František tieto témy ponecháva na samoštúdium. Svoju pozornosť však podrobnejšie zameriava na to, čo od kňazov očakáva Boží ľud. Dokument z Aparecídy tieto požiadavky či očakávania vychádzajúce od Božieho ľudu a adresované kňazom jasne definuje (199). Hovorí o piatich aspektoch:

1. Veriaci v prvom rade očakávajú od svojich kňazov hlbokú skúsenosť s Bohom, pripodobnenie sa Ježišovi Kristovi, poddajnosť voči podnetom Ducha Svätého, i to, že sa budú sýtiť Božím slovom, Eucharistiou a modlitbou.

2. Na druhom mieste si členovia Božieho ľudu predstavujú svojich kňazov ako misionárov podnecovaných pastoračnou láskou, vďaka ktorej chránia zverené stádo a neváhajú hľadať tých najvzdialenejších.

3. Ďalším očakávaním Božieho ľudu je pevná jednota kňazov s ich biskupom, s ostatnými kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a s laikmi.

4. Štvrtý aspekt očakávania Božieho ľudu od kňazov sa týka mentality služobníka, ktorou by mal byť kňaz charakteristický a konať ako služobník života, pozorný voči potrebám najnúdznejších a ako promótor kultúry solidarity.

5. Konečný, piaty aspekt je požiadavkou, aby kňazi boli plní milosrdenstva, pripravení vysluhovať sviatosť zmierenia.

Udržiavanie a rozvíjanie týchto kňazských charakteristík si žiada príslušnú „pastoráciu zameranú na kňazov, ktorá bude napomáhať ich špecifickú duchovnosť a permanentnú a integrálnu formáciu“ (200).

„Za týmito očakávaniami“, konštatuje Svätý Otec, „možno tušiť skrytú túžbu veriaceho ľudu, ktorý chce naozajstných pastierov a nie kňazov zo zamestnania, funkcionárov. Chce takých, ktorí nezabúdajú na to, že boli «vybraní zo stáda» a nezabúdajú na svoju matku a starú matku (porov. 2 Tim 1,5), takých, ktorí sa budú vedieť uchrániť od hrdze «duchovného svetáctva», ktoré je najväčším nebezpečenstvom, zákernejším pokušením, ktoré sa vždy nanovo objavuje vtedy, keď sú ostatné pokušenia prekonané, a zakaždým naberá na sile. Ak toto duchovné svetáctvo zasiahne Cirkev a nakazí ju v jej podstate, stane sa viac devastujúcim ako akékoľvek iné jednoducho morálne svetáctvo. Je to niečo ešte horšie než ono neslávne malomocenstvo, ktoré v niektorých momentoch tak znetvorilo tvár Pánovej milovanej nevesty, že náboženstvo sa prejavovalo ako škandál uprostred samotnej svätyne, a reprezentoval ho pápež zhýralec, ktorý skrýval Kristovu tvár za drahé kamene, tonzúry a špiónov.“

Ako sa prejavuje duchovné svetáctvo? - pýta sa ďalej Svätý Otec. Táto neblahá skutočnosť vyzerá ako vzdialená od bežného svetáctva. Jej ideálom, ktorý sa chce javiť ako duchovný, je však človek so svojou dokonalosťou, ktorá sa stavia na miesto Božej slávy. «Duchovné svetáctvo», cituje pápež František francúzskeho teológa De Lubaca, «nie je iné ako duchovný antropocentrizmus. Humanizmus, ktorý je jemne nepriateľský voči Bohu a tajne nepriateľský aj voči človeku, sa v nás môže zahniezdiť vďaka mnohým úskokom» (De Lubac, Meditácie o Cirkvi, špan. 2. vydanie, Pamplona, s. 367-368).

„Verný Boží ľud, do ktorého kňaz patrí, z ktorého bol vzatý a ku ktorému je poslaný, má istý cit - akoby čuch, ktorý mu vyplýva z citu pre vieru (sensus fidei). Touto schopnosťou dokáže vytušiť, kedy sa z pastiera ľudu stáva kňaz zo zamestnania, funkcionár. Ako Svätý Otec upozorňuje, nie je to to isté ako v prípade kňaza hriešnika. Všetci sme hriešni a nasledujeme stádo. Avšak duchovne zosvetáčtený kňaz prechádza iným procesom, procesom duchovnej skazenosti, ktorá útočí na jeho povahu pastiera, degraduje ho a vtláča mu charakter úplne odlišný od Božieho ľudu. Takého pastiera, pripomína na záver svojich myšlienok Svätý Otec, identifikuje prorok Ezechiel a aj sv. Augustín vo svojom diele «O pastieroch» s takým pastierom oviec, ktorý využíva svoje stádo, berie si mlieko a vlnu.“

Svoje uvažovanie o identite a poslaní kňaza v duchu konfrencie latinskoamerických biskupov z roku 2007 v Aparecíde pápež František uzatvára jednoznačnými slovami o tom, že kňaz je predovšetkým pastierom: „Aparecída chce celým obsahom svojho posolstva venovaného kňazom vyjadriť a prezentovať práve túto skutočnú totožnosť pastiera ľudu a nie onú narušenú a bezcennú a duchovne svetácku identitu kňaza zo zamestnania či kňaza štátneho úradníka.“ -aj, jb-