Pápež František na stretnutí s mladými v Molise

Svätý Otec František miluje mladých a mladí milujú jeho. Prejavuje sa to veľmi jasne aj pri veľkých stretnutiach, ako pred rokom na brazílskej Copacabane. V sobotu 5. júla 2014 absolvoval Svätý Otec pastoračnú návštevu juhotalianskeho regiónu Molise, pri ktorej venoval osobitnú pozornosť pracujúcim, nezamestnaným, chorým a väzňom, ale rovnako aj mládeži. Na veľkom priestranstve pred svätyňou Bolestnej Panny Márie v Castelpetrose sa stretol s mladými z regiónov Abruzzo a Molise, ktorí tam boli zhromaždení už od ranných hodín, prežívajúc tak niečo na spôsob malých svetových dní mládeže. Bol s nimi aj Mons. Pietro Santoro, biskup diecézy Avezano, delegát pre pastoráciu mládeže.

Mariánske pútnické miesto Castelpetroso navštívil v roku 1995 aj sv. Ján Pavol II. Bolestná Panna Mária sa tu v roku 1888 zjavila dvom pastierikom. Po oficiálnom cirkevnom uznaní zjavení pápež Pavol VI. v roku 1973 prehlásil Bolestnú Pannu Máriu za patrónku regiónu Molise.

Svätého Otca v mene všetkých mladých privítala 29-ročná Sara Messereová. Okrem vyjadrenia radosti z pápežovej prítomnosti tiež spomenula obavy mladej generácie v regióne s takmer 50% nezamestnanosťou mladých. Pri stretnutí mladí vytvorili radostnú a sviatočnú atmosféru. Pápež František ich vyzval, aby tento nákazlivý entuziazmus využili na aktívne hľadanie naplnenia svojej životnej cesty a dali tak zmysel svojej budúcnosti. Objasnil, že slovo entuziazmus pochádza z gréčtiny a znamená „mať niečo od Boha“ alebo „byť v Bohu“:

„Ak je entuziazmus zdravý, značí, že niekto má niečo od Boha vo svojom vnútri a radostne to prejavuje. Buďte otvorení – s týmto entuziazmom – pre nádej a túžte po plnosti, túžte po tom, aby ste dali zmysel vašej budúcnosti, celému vášmu životu, aby ste objavili správnu cestu pre každého z vás a vybrali si spôsob, ktorý vám prinesie pokoj a ľudskú realizáciu. Vhodnú cestu, zvoľte si cestu... Čo to značí? Nestáť nehybne – žiaden mladý nemôže stáť nehybne – a kráčať. To znamená kráčať v ústrety niečomu, pretože niekto by sa mohol pohnúť, avšak to by nemuselo značiť, že kráča, mohol by blúdiť, chodiť dookola, krúžiť v živote, a život nemáme preto, aby sme v ňom krúžili. Máme ho preto, aby sme napredovali a toto je výzva pre vás!

V súvislosti so životnými voľbami Svätý Otec hovoril aj o vnútornom rozpore medzi túžbou po trvalých veciach a zároveň strachom, pokušením nechať si natrvalo pootvorené zadné dvierka:

„Na jednej strane hľadáte to, na čom vskutku záleží, to, čo zostane nemenné v čase a definitívne, hľadáte odpovede, ktoré osvietia vašu myseľ a rozohrejú vám srdce nie iba chvíľkovo, v jedno ráno alebo na krátky úsek cesty, ale navždy. Neprestajné svetlo v srdci, neprestajné svetlo mysle, srdce rozpálené navždy, definitívne. Z druhej strany máte zasa veľkú obavu, aby ste sa nepomýlili. Je to tak, pretože ten, kto kráča, môže sa pomýliť. Strach nechať sa príliš zatiahnuť do vecí ste už veľakrát zažili, taktiež pokušenie nechať si natrvalo pootvorené zadné dvierka, ktoré by vám v prípade potreby mohli otvoriť nové scenáre a možnosti. Pôjdem týmto smerom, vyberiem si tento smer, no ponechám otvorené tieto dvere, a ak sa mi to nebude páčiť, vrátim sa späť a odídem. Táto provizórnosť neprospieva, neosoží, pretože ti vnáša do mysle tmu a ochladí srdce.“

Svätý Otec teda mladých vystríha pred provizórnosťou, ktorá rozdrobuje rozhodnutia a vedie človeka k blúdeniu, krúženiu životom:

„Dnešná spoločnosť a jej prevládajúce kultúrne vzorce – napríklad „kultúra provizórnosti“ – neposkytujú priaznivé ovzdušie pre formáciu stabilných životných rozhodnutí s pevnými záväzkami postavených viac na skale lásky a zodpovednosti, ako na piesku chvíľkového pocitu. Túžba po osobnej nezávislosti je vyhrotená až do takej miery, že vždy všetko spochybní a s relatívnou ľahkosťou rozdrobí dôležité a dlho zvažované rozhodnutia, slobodne zvolené spôsoby života prežívané s nasadením a obetavosťou. Toto živí povrchnosť pri prevzatí zodpovednosti, pretože hrozí, že niekde v podvedomí bude chápaná ako niečo, čoho je možné sa zbaviť. Dnes si vyberiem to, zajtra si zvolím ono, idem tým smerom, ako fúka vietor, alebo, keď vychladne moje nadšenie, keď ma prejde chuť, vyberiem sa inou cestou... Toto znamená krúžiť v živote ako v bludisku, však? A cesta nie je bludisko. Ak ste v bludisku, skúšate paberkovať raz tu, raz tam, zastavte sa. Hľadajte tú niť, aby ste z bludiska vyšli. Hľadajte niť, pretože si neslobodno premárniť život takýmto krúžením.

Jednako však, drahí mladí, srdce človeka túži po veľkých veciach, po dôležitých hodnotách, hlbokých priateľstvách, po zväzkoch, ktoré zosilnejú v životných skúškach bez toho, aby sa rozpadli. Človek túži po tom, aby miloval a bol milovaný: toto je naša najhlbšia túžba, milovať a byť milovaní. Je to najhlbšia túžba. A má byť uskutočnená definitívne. Kultúra provizórnosti nenapomáha našej slobode, ale oberá nás o náš pravý údel, o najpravdivejšie a najautentickejšie ciele. Taký život je rozdrobený na kúsky. Je smutné dožiť sa istého veku, obzrúc sa na cestu, ktorou sme prešli a zistiť, že je rozbitá na rozličné kusy, bez jednoliatosti, bez definitívnosti: všetko bolo provizórne...“

Pápež tak vyzýva mladých, aby zostali verní hlbokým túžbam po veľkých veciach:

„Nenechajte si ukradnúť túžbu po tom, aby ste vo svojom živote vytvorili veľké a solídne veci! Toto nás pobáda vpred! Neuspokojte sa s malými cieľmi! Túžte po šťastí, buďte smelí, odvážni vyjsť zo seba samých, aby ste v plnosti pracovali na svojej budúcnosti spolu s Ježišom.

Sami to však nedokážeme. Stojac pred tlakom udalostí a módy, samotní nikdy nedokážeme nájsť správnu cestu, a ak by sme ju aj našli, nebudeme mať dosť sily, aby sme vytrvali, aby sme čelili stúpaniam a nepredvídaným prekážkam. A tu prichádza Ježišovo pozvanie: „Ak chceš... nasleduj ma“. Pozýva nás, aby nás sprevádzal na ceste, nie aby nás využil, nie aby z nás urobil otrokov, ale aby nás urobil slobodnými. V tejto slobode nás pozýva, aby nás mohol sprevádzať na ceste. Je to tak. Iba spoločne s Ježišom, modliac sa a nasledujúc ho, budeme mať jasnú víziu a dosť síl, aby sme ju uskutočnili. On nás miluje definitívne, vybral si nás definitívne, definitívne sa daroval každému z nás. Je naším obhajcom a starším bratom a bude naším jediným sudcom. Aké je pekné môcť čeliť striedavým obdobiam existencie v Ježišovej spoločnosti, mať v blízkosti jeho osobu a jeho posolstvo! On nám nevezme samostatnosť či slobodu; naopak, posilní našu krehkosť, umožní nám, aby sme sa stali vskutku slobodní, slobodní pre konanie dobra, silní, aby sme ho konali neprestajne, schopní odpúšťať a schopní žiadať odpustenie. Toto je Ježiš, ktorý nás sprevádza, taký je Pán!

Rád opakujem jedno slovo, pretože naň často zabúdame: Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní. Veru tak. Je to pravda! Jeho láska je taká veľká, že je nám stále nablízku. Sme to my, ktorí sa unavia pýtať si odpustenie, avšak on vždy odpúšťa, zakaždým, keď ho o to poprosíme. Odpúšťa definitívne, vymaže a zabúda na náš hriech, ak sa k nemu obrátime s pokorou a dôverou. Pomáha nám, aby sme nezmalomyseľneli pri prekážkach a nepovažovali ich za neprekonateľné. A tak, dôverujúc mu, znova hodíte siete, aby ste zažili prekvapivý a hojný rybolov, nájdete odvahu a nádej čeliť aj ťažkostiam, ktoré pochádzajú z dôsledkov ekonomickej krízy. Nádej a odvaha sú darované všetkým, avšak osobitne sa pripisujú mladým: odvaha a nádej. Budúcnosť je celkom iste v Božích rukách, on je prozreteľný a uisťuje nás, že sú tu ruky prozreteľného Otca. To neznamená popierať ťažkosti a problémy, ale vidieť ich ako prechodné a prekonateľné. Ťažkosti, krízy, spolu s Božou pomocou a dobrou vôľou všetkých, môžu byť prekonané, premožené a premenené.“

Svätý Otec reagoval aj na akútny problém nezamestnanosti mladých v regióne:

„Je smutné stretnúť mladých „ani-ani“. Čo znamená toto „ani-ani“? Neštudujú, pretože nemôžu, nemajú možnosť a ani nepracujú. To je výzva, ktorú musíme my všetci spoločne zdolať. Musíme ísť vpred, aby sme ju zdolali! Nemôžeme ostať rezignovaní a takto stratiť celú jednu generáciu mladých, ktorí nemajú silnú dôstojnosť pracujúceho! Práca nám dáva dôstojnosť a my všetci musíme urobiť všetko preto, aby sa nestratila táto generácia mladých. Použime našu tvorivosť na to, aby mladí prežívali radosť z dôstojnosti, ktorú so sebou prináša práca. Generácia bez práce je budúcou porážkou pre celú krajinu i pre ľudstvo. Musíme proti tomu bojovať. Pomáhajme si navzájom nájsť východisko, pomoc, spolupatričnosť.

Mladí sú odvážni, už som to povedal, mladí majú nádej, a do tretice, mladí majú schopnosť byť solidárni. A toto slovo, solidarita je slovo, ktoré sa dnešnému svetu nepáči počuť. Niektorí si myslia, že je to azda nejaká nadávka. To veru nie, nie je to nadávka. Je to kresťanské slovo: ísť vpred s bratom, aby sme mu pomohli prekonať ťažkosti. Odvážni, s nádejou a solidaritou.“

Nachádzajúc sa na mariánskom pútnickom mieste, Svätý Otec vyzval mladých, aby vždy hľadali pomoc u svojej Matky Márie:

„Mária je matka, vždy nás podporuje, keď pracujeme aj keď si hľadáme prácu, keď máme jasné idey, i keď sme zmätení, keď z nás spontánne vychádza modlitba, i keď máme vyprahnuté srdce. Ona je tu neprestajne, aby nám pomohla. Mária je Božia Matka, naša matka a matka Cirkvi. Toľkí muži a ženy, mladí i starší sa k nej obracajú, aby jej ďakovali i naliehavo prosili o nejakú milosť. Mária nás privádza k Ježišovi, Ježiš nám daruje pokoj. Priblížme sa k nej, dôverujúci v jej pomoc, s odvahou a nádejou. Pán nech požehná každého z vás, na vašej ceste, na vašej ceste odvahy, nádeje a solidarity. Vďaka.

A na záver ešte slová, ktorými sa Svätý Otec s mladými Talianmi z regiónov Abruzzo a Molise minulú sobotu rozlúčil: „A nezabudnite: v živote sa kráča a nikdy nie krúži!“ -zk, aj, jb-