Pápež František pri stretnutí s väzňami v Isernii: Oporou reintegrácie je nádej

Pri pastoračnej návšteve dvoch diecéz v regióne Molise v sobotu 5. júla 2014 sa Svätý Otec stretol aj s väzňami. Podobne ako pri návšteve v Kalábrii pred dvoma týždňami zašiel priamo do areálu nápravného zariadenia, kde sa stretol s väzňami a personálom. V spontánnom príhovore im adresoval slová usmernenia a povzbudenia do budúcnosti, pričom sa s nimi postavil na jednu úroveň, keď sa podelil so svojím vnútorným prežívaním svojich stretnutí s väzňami, ktoré v ňom vzbudzujú otázku: „Prečo on a nie ja?“

Väznica v Isernii patrí svojimi rozmermi k menším zariadeniam, s pomerne dobrými podmienkami, na rozdiel od iných preplnených väzníc. Jej obyvateľmi je okolo 60 väzňov, ktorí si odpykávajú trest alebo ešte čakajú na rozsudok. Svätého Otca sprevádzali miestny biskup Camillo Cibotti i jeho predchodca, a tiež verejní predstavitelia mesta a okresu. Po privítacích slovách riaditeľky väznice Svätého Otca pozdravil jeden z väzňov v mene ostatných: „Dnes pri stretnutí s Vami nechceme mať tváre delikventov, ale chceme byť spolutvorcami vzájomného stretnutia v dôstojnosti a sile tých, ktorí sa usilujú opäť nastúpiť na správnu cestu, ktorú predtým stratili.“ Pripomenul sv. Jána XXIII. ako „dobrého pápeža“, sv. Jána Pavla II. ako „sympatického pápeža a pápeža odpúšťania“, pričom aktuálnemu hosťovi dal prívlastok „rockový pápež“. Poďakoval mu za to, že okrem „entuziazmu, ktorý vzbudzuje aj u tých, ktorí sú od Cirkvi vzdialení“, im prišiel predovšetkým „priniesť lásku“. Vyjadril vďaku aj dobrovoľníkom z diecézy, ktorí každý piatok vedú pre väzňov katechézu a pripravujú ich na slávenie eucharistie spolu s ich väzenským kaplánom.

Svätý Otec sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, príjemné popoludnie, ďakujem vám za vaše prijatie. Ďakujem vám aj za svedectvo nádeje, ktoré som si vypočul z úst vášho zástupcu. Rovnako aj v pozdrave riaditeľky ma zachytilo slovo: nádej. Toto je tá výzva, ako som povedal pred dvoma týždňami vo väznici v Castrovillari: výzva opätovného sociálneho začlenenia sa. A preň je potrebný istý proces, cesta, ako navonok, vo väzení, v spoločnosti, tak aj vo vlastnom vnútri, vo svedomí a v srdci. Proces opätovného začlenenia sa musíme urobiť my všetci. Všetci robíme v živote chyby a všetci musíme prosiť o odpustenie za tieto chyby a vydať sa na cestu rehabilitácie, aby sme ich nerobili viac. Niektorí prechádzajú touto cestou doma, vo svojej profesii, iní, ako vy, vo väzení. Ale všetci, všetci ňou musíme prejsť... Kto hovorí, že nepotrebuje robiť cestu návratu, je klamár! Všetci robíme v živote chyby a rovnako všetci sme hriešnici. A keď ideme prosiť Pána o odpustenie našich hriechov, našich chýb, vždy nám odpúšťa, nikdy ho nezunuje odpúšťať. Hovorí nám: ‚Vráť sa z tejto cesty, pretože neosoží ti kráčať po nej.‘ Pomáha nám. A to je rehabilitácia, cesta, ktorou všetci musíme prejsť.

Dôležité je nezostať nehybnými. Všetci vieme, že stojatá voda sa kazí. Jedno španielske príslovie hovorí: ‚Stojatá voda sa pokazí ako prvá.‘ Nezostaňme stáť.
Musíme kráčať, každý deň urobiť s Pánovou pomocou jeden krok. Boh je Otec, je milosrdenstvo, vždy nás miluje. Ak ho hľadáme, on nás prijíma a odpúšťa nám. Ako som povedal, nikdy ho nezunuje odpúšťať. Toto je motto tejto návštevy: „Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním.“ Dáva nám znovu povstať a naplno nám prinavracia našu dôstojnosť. Boh si pamätá, nie je zábudlivý. Boh na nás nezabúda, stále na nás pamätá. V Biblii je pasáž u proroka Izaiáša, ktorá hovorí: «I keby matka zabudla na svoje dieťa – a to je nemožné –, ja nikdy na teba nezabudnem» (porov. Iz 49,15). A to je pravda: Boh na mňa myslí, Boh na mňa pamätá. Som v Božej pamäti. A s touto dôverou sa dá kráčať, deň za dňom. S touto vernou láskou, ktorá nás sprevádza, nádej nesklame.

S touto láskou nádej nikdy nesklame. Je to láska verná, aby sme išli ďalej s Pánom. Niektorí si myslia, že robia cestu odpykávania trestu za chyby, hriechy a len trpia, trpia, trpia... To je pravda, trpí sa. Ako povedal váš kolega, tu sa trpí. Trpí sa vnútri, a tiež vonku, keď človek vidí, že jeho svedomie nie je čisté, je znečistené a chce to zmeniť. Toto utrpenie, ktoré očisťuje, ten oheň, ktorý čistí zlato, je utrpením s nádejou. Existuje jedna pekná skutočnosť, že keď nám Pán odpúšťa, nehovorí, ‚odpúšťam ti, zariaď sa‘! Nie, on nám odpúšťa, zoberie nás za ruku a pomáha nám ísť ďalej touto cestou reintegrácie do vlastného osobného života, aj do života spoločnosti. Toto robí s nami všetkými.

Myslieť si, že vnútorný poriadok osoby sa obnoví iba pomocou palice – neviem, či sa to hovorí – že sa napraví len trestom, to nie je z Boha, to je pomýlené. Niektorí si myslia: ‚Nie, nie, treba viac trestať, viac rokov, viac!‘ To nič nerieši, nič! Uzatváranie ľudí do klietok – prepáčte mi to slovo – iba preto, že ak sú vnútri, máme istotu, to nie je na nič, to nám nepomôže. Najdôležitejšie je to, čo robí s nami Boh, vezme nás za ruku a pomáha nám pohnúť sa dopredu. A tomu sa hovorí nádej! A s touto nádejou, s touto dôverou sa dá kráčať deň za dňom. A s touto vernou láskou, ktorá nás sprevádza, nádej naozaj nesklame.

Ďakujem vám za prijatie. Prichádza mi teraz na myseľ, čo stále to pociťujem, keď každých 15 dní telefonujem do jednej väznice v Buenos Aires, kde sú mladí, a hovoríme trochu po telefóne.... Zdôverím sa vám. Keď stretnem niekoho z vás, ktorí ste vo väzení, na ceste k reintegrácii, ale vo väzení, úprimne sa pýtam: Prečo on a nie ja? Cítim to tak. Je to tajomstvo. S týmto pocitom, s týmto cítením vás sprevádzam.

Môžeme spolu prosiť Pannu Máriu, našu Matku, aby nám pomáhala, sprevádzala nás. Je Matkou. Zdravas’ Maria… A prosím, modlite sa za mňa. Modlite sa za mňa!“

(Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ)