V rámci
cyklu „Myšlienky Svätého Otca pre kňazov“ si všimneme otázku identity kňaza v duchu
Dokumentu z Aparecídy. Budeme sledovať myšlienky Svätého Otca Františka z listu, ktorý
adresoval osobitne kňazom, s tým, že sú aktuálne pre všetkých veriacich.
Kňaz
spojený so spoločenstvom
Keď konferencia v Aparecíde hovorí o Cirkvi ako
o spoločenstve učeníkov a misionárov (203, 316, 324), osobitne poukazuje na to, čo
je vlastné (200-285) kňazskej duchovnostivzhľadom na ľud, aby ľud žil v Kristovi.
Tento život je zakotvený vo vlastnej identite, kultúre, štruktúrach, v procesoch výchovy
a podobne (192-195). S akými výzvami sa tu kňaz stretáva? Povieme si o nich postupne.
Svätý Otec na úvod upozorňuje, že práve vďaka týmto výzvam sa totožnosť kňaza nedá
chápať staticky. Kňaz je človekom, ktorý je v dynamickom napätí. Pápež František hovorí,
že to, kým je vlastne kňaz, nemožno vysvetliť formou nejakého statického opisu, ale
jedine poukázaním na polarity, ktoré kňaza určujú. A tvrdí, že práve vďaka tomu, že
kňazská existencia je existenciou «v napätí», vylučuje sa chápanie kňazstva ako „cirkevnej
kariéry“, ktorá má svoje mechanizmy rastu, postupu, odmien a podobne.
Aká je
teda kňazská identita vo vzťahu k cirkevnému spoločenstvu? Ako zdôrazňuje Svätý Otec,
Aparecída ju definuje dvomi charakteristikami. Na prvom mieste je „darom“ (193,326).
To, že kňaz je darom, stojí v protipóle s pozíciu „delegáta“ či „reprezentanta“.A po druhé, ide tu o vernosť Majstrovmu povolaniu. A toto stojí v protiváhe s
predstavou o „správcovstve“ či „manažovaní“ (372). Ide vždy o iniciatívu Boha, o pomazanie
Duchom Svätým, o zvláštne zjednotenie s Kristom ako Hlavou, o pozvanie nasledovať
Majstra.Aby sme tu jasne vnímali Božia iniciatívu, dokument z Aparecídy zdôrazňuje
dve charakteristiky kňaza: je „vyvolený“ a je „poslaný“. Je „vyvolený-poslaný“. Ide
tu horizont istej „pasivity“, v ktorom je hlavným aktérom Pán.Toto jasne podmieňuje
aj oblasť osobnej autonómie kňaza a oblasť jeho činnosti.Keďže je „vyvolený-poslaný“,
jeho kňazská identita je identitou pastiera, ktorý sa necháva viesť. Je pastierom,
ktorý je sám vedený. Alebo inými slovami, je vodcom, ktorý je vedený. Je vedeným vodcom.
Neslobodno
ďalej zabúdať na to, aký úzky je vzťah medzi kňazskou identitou a jeho príslušnosťou
k ľudu.Identita značí príslušnosť. Kňaz patrí do Božieho ľudu, bol z neho
vybratý, k nemu je poslaný a tvorí jeho súčasť. Aparecída zdôrazňuje túto cirkevnú
príslušnosť u všetkých učeníkov misionárov (156), keďže predstavuje ich spolu-povolanie
do spoločenstve Cirkvi a zakladá sa na „viere v Ježiša Krista, ktorá sa odovzdáva
prostredníctvom cirkevného spoločenstva, z ktorého vytvára univerzálnu Božiu rodinu
v katolíckej Cirkvi.Pápež František v tejto súvislosti približuje rozpoloženie
človeka, ktorý nemá účasť na tejto príslušnosti k spoločenstvu a jeho stav definuje
ako izoláciu a osamelosť. Hovorí o izolovanom „ja“ takého človeka. Niet väčšej škody
pre kňaza, ako keď sa v duchu oddeľuje od cesty Božieho ľudu. Toto má dopad na jeho
identitu.Dokument z Aparecídy, uvádza aj príklady takéhoto takzvaného izolovaného
povedomia kňaza.
Takéto prípady odporujú tvrdeniu o význame spoločenstva (156)
a o neodmysliteľnosti začlenenia kresťana do niektorej konkrétnej komunity, v ktorej
môže trvalým spôsobom prežívať svoje povolanie byť učeníkom ako i spoločenstvo s nástupcami
apoštolov a s pápežom.Dokument zjavne hovorí o konkrétnom spoločenstve. Definuje
ho ako partikulárnu Cirkev, alebo ako spoločenstvá v jej vnútri, ktorými sú napríklad
farnosti. Ako upozorňuje, nejde o akési duchovné spoločenstvá bez tradícií a koreňov.
Pri zohľadnení týchto skutočností je zjavné, pripomína Svätý Otec, že kňazské ministérium,
ktoré vychádza z posvätného stavu, nesie so sebou neodvolateľný komunitný rozmer.
Svätý
Otec sa vo svojich myšlienkach dotýka aj otázky kňazského celibátu. Pripomína, že
aj Dokument z Aparecídy mu pripisuje komunitný rozmer, na ktorom sa zakladá voľba
tohto slobodne prijatého záväzku. Celibát si vyžaduje zrelé prijatie vlastnej afektivity
a sexuality a ich úprimné a radostné prežívanie na ceste spoločenstva (196, 195).
Akým
spôsobom je možné uskutočniť spomenuté výzvy kňazskej identity a jej spoločenskej
dimenzie, ktoré Aparecída definuje a rozvádza? Realizátorom je v prvom rade Duch Svätý,
ktorý vytvára Cirkev z rozličných povolaní a uschopňuje ju k misijnej činnosti, konštatuje
sa v Dokumente. Podľa Svätého Otca je to práve Duch Svätý, ktorý privádza k otvorenosti
a nie k nejakej pohodlnej intimite. Spôsobuje premenu na ľudí veľkorysých a tvorivých,
ktorí sú šťastní, pretože smú ohlasovať evanjelium a angažovať sa v misijnej službe
(285). Duch Svätý je zároveň i podnecovateľom cirkevného spoločenstva, ktorého je
kňaz súčasťou. A ešte viac, Duch chráni celistvosť Cirkvi a bráni ju pred dvomi deformáciami,
ktoré sa môžu prejaviť ako strata orientácie pri pochopení viery, zredukujúc ju na
gnostický prúd a ako nebezpečenstvo, že členovia Cirkvi prestanú „byť poslaní“, začnú
konať na vlastnú päsť a upadnú do rozličných spôsobov spoliehania sa na seba a sebestačnosti.
(Číselné
odkazy sa vzťahujú na tzv. Dokument z Aparecídy, ktorý zhrnul závery V. generálnej
konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku CELAM 13. - 31. mája 2007 v brazílskej
Aparecíde) -jb, aj-