Pápež František pre španielsky denník: Revolúcia znamená ísť ku koreňom

Vatikán 14. júna - Svätý Otec František opäť poskytol rozsiahlejší rozhovor, tentoraz pre katalánsky denník La Vanguardia, ktorý ho publikoval 13. júna. Prepis rozhovoru priniesol v dnešnom vydaní aj vatikánsky denník L´Osservatore Romano. Pápež po španielsky odpovedal na široké spektrum otázok, ktoré mu položil Henrique Cymerman. Redaktor začal témou prenasledovania kresťanov, na ktorú Svätý Otec odpovedal, že je múdre nehovoriť o všetkých záležitostiach prenasledovania, aby to niekto nevzal ako urážku. Poukázal však na skutočnosť, že dnes je viac mučeníkov než v dobách prvých kresťanov.

Na Blízkom východe vládne násilie v mene Boha...

„Je to protirečenie. Násilie v mene Boha nie je zlučiteľné s našou dobou. Patrí to do minulosti. Z historického hľadiska je treba povedať, že my kresťania sme ho niekedy praktizovali. Keď si spomeniem na tridsaťročnú vojnu, tá bola násilím v mene Boha. Dnes je to niečo nepredstaviteľné, všakže? Skrze náboženstvo prichádzame neraz k veľmi vážnym rozporom, veľmi ťažkým. Napríklad fundamentalizmus. V troch náboženstvách máme naše fundamentalistické skupiny, malé v porovnaní so všetkým ostatným.“

Čo si o tom myslíte?

„Fundamentalistická skupina, aj keď nikoho nezabíja, aj keď nikoho neudrie, je násilná. Štruktúra myslenia fundamentalizmu je násilie v mene Boha.“

Niektorí o Vás hovoria, že ste revolucionár.

(...) „Pre mňa je veľkou revolúciou ísť ku koreňom, spoznať ich a zistiť, čo tieto korene môžu povedať dnešným časom. Neexistuje rozpor medzi byť revolucionárom a ísť ku koreňom. Nielen to, verím tiež, že spôsob, ako dosiahnuť skutočné zmeny, spočíva v identite. Nikdy nemôžeme urobiť krok v živote, ak nezačneme odzadu, ak neviem, odkiaľ som, aké je moje meno, či už meno kultúrne alebo náboženské.“

(Otázka o porušovaní protokolu kvôli prístupu k ľuďom...)

Prečo je dôležité, aby bola Cirkev chudobná a pokorná?

„Chudoba a pokora sú jadrom evanjelia, a to hovorím v teologickom zmysle slova, nie sociologickom. Nemožno pochopiť evanjelium bez chudoby, ale musíme ju odlíšiť od pauperizmu [idealizovania chudoby – pozn. prekl.]. Verím, že Ježiš chce, aby sme ako biskupi neboli vládcami, ale služobníkmi.“

(Ďalšie otázky redaktora sa týkali možností Cirkvi v znižovaní nerovnosti medzi bohatými a chudobnými a názoru na separatizmus Katalánska voči Španielsku.)

Modlitbu za pokoj minulú nedeľu nebolo ľahké zorganizovať a nemala precedens ani na Blízkom východe, ani vo svete. Ako ste sa cítili?

(...) „Cítil som, že je to niečo, čo nám všetkým uniká. Tu vo Vatikáne 99 percent hovorilo, že to nepôjde, a potom to zvyšné jedno percento začalo rásť. Cítil som, že sme boli pobádaní k niečomu, o čom sme nemali potuchy, a čo kúsok po kúsku nadobúdalo podobu. Nebol to vôbec politický akt – to som vnímal hneď –, ale náboženský akt: otvoriť okno do sveta.“

(Otázky, prečo sa pápež rozhodol vstúpiť do komplikovaného problému Blízkeho východu a v čom je pre kresťana význam Svätej zeme...)

Vy a Váš priateľ rabín Skorka ste sa objali pred Múrom nárekov. Aký význam malo toto gesto pre zmierenie medzi kresťanmi a židmi?
„Nuž, pri Múre nárekov bol tiež môj dobrý priateľ, profesor Omar Abboud, prezident Inštitútu pre medzináboženský dialóg v Buenos Aires. Chcel som ho pozvať. Je to veľmi zbožný človek, otec dvoch detí, tiež je priateľom s rabínom Skorkom. Mám ich oboch veľmi rád a chcel som, aby to priateľstvo medzi nami tromi bolo zviditeľnené ako svedectvo.“

(Otázky o židovských koreňoch kresťanstva a o antisemitizme...)

Jedným z Vašich plánov je otvorenie vatikánskych archívov o holokauste.

„Prinesú veľa svetla.“

Máte obavu z toho, čo by sa mohlo odhaliť?

„V tomto zmysle starosťou je postava Pia XII., pápeža, ktorý viedol Cirkev v priebehu Druhej svetovej vojny. Na chudáka pápeža Pia XII. sa nahádzalo všetko možné. Ale musíme si uvedomiť, že predtým bol vnímaný ako veľký obranca Židov. Mnoho ich schovával v kláštoroch v Ríme a v ďalších talianskych mestách, dokonca aj v letnom sídle v Castel Gandolfe. Tam, v pápežovej izbe na jeho vlastnej posteli sa narodilo 42 detí, detí Židov a iných prenasledovaných, ktorí sa tam uchýlili. Nechcem povedať, že Pius XII. sa nedopustil chýb – aj ja ich robím, mnohé – ale jeho úlohu je potrebné čítať v kontexte doby. Bolo napríklad lepšie aby mlčal, aby nezabili viac Židov, alebo aby hovoril? Chcem tiež povedať, že niekedy mi tak trochu naskakuje existenciálna husia koža, keď vidím, že všetci sa zaoberajú Cirkvou a pápežom Piom XII., a zabúdajú na veľmoci. Viete, že dokonale poznali železničnú sieť nacistov pre odvážanie Židov do koncentračných táborov. Mali fotografie. Ale nebombardovali tie trate. Prečo? Bolo by dobré, keby sme trochu hovorili o všetkom.“

(Otázka, či sa pápež František stále cíti farárom...)

Zmenili ste veľa vecí. Čo prinesú tieto zmeny v budúcnosti?

„Ja nie som osvietený. Nemám osobný projekt, ktorý som priniesol pod pazuchou, jednoducho preto, že mi nikdy nenapadlo, že by si ma mali nechať tu vo Vatikáne. To vedia všetci. Prišiel som s kufríkom a mal som sa hneď vrátiť späť do Buenos Aires. To, čo robím, je napĺňanie toho, o čom sme my kardináli rozmýšľali počas generálnych kongregácií, teda na stretnutiach, pri ktorých sme počas sede vacante každý deň diskutovali o problémoch Cirkvi. Odtiaľ pochádzajú úvahy a odporúčania. Jedno veľmi konkrétne bolo, že budúci pápež by mal mať možnosť počítať s externou radou, teda skupinou poradcov, ktorí nežijú vo Vatikáne.“

(Viacero otázok: o skupine ôsmich kardinálov, o zblížení sa s pravoslávím, o ateizme a vzťahu vedy a viery, o kontaktoch s hlavami štátov, o odstúpení Benedikta XVI. ...)

Máte rezervovanú izbu v dome opatrovateľskej služby v Buenos Aires.

„Áno, v jednom dome opatrovateľskej služby pre starých kňazov. Mal som opustiť arcibiskupstvo do konca minulého roka a už som predložil rezignáciu pápežovi Benediktovi pri dovŕšení 75 rokov. Vybral som si izbu a povedal som: ‚Chcem prísť sem a žiť tu.‘ Budem pracovať ako kňaz, pomáhať farnostiam. To mala byť moja budúcnosť, než som sa stal pápežom.“

(Otázka, komu pápež drží na futbalových majstrovstvách...)

Ako by sa vám páčilo, aby si vás dejiny pamätali?

„Neuvažoval som nad tým, ale páči sa mi, keď niekto na niekoho spomína a povie: ‚Bol dobrý, robil, čo mohol, nebolo to také zlé.‘ To mi stačí.“ -jk, jb-