Spoločná deklarácia pápeža Františka a ekumenického patriarchu Bartolomeja

Spoločná deklarácia pápeža Františka a ekumenického patriarchu Bartolomeja I. podpísaná 25. mája 2014 na Apoštolskej delegatúre v Jeruzaleme:

1. Ako sa naši ctihodní predchodcovia, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras stretli tu v Jeruzaleme pred päťdesiatimi rokmi, tak aj my, pápež František a Bartolomej, ekumenický patriarcha, chceli sme sa stretnúť vo Svätej zemi, «kde náš spoločný Vykupiteľ, Kristus Pán, žil, učil, zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba, odkiaľ zoslal Ducha Svätého na rodiacu sa Cirkev» (Spoločné komuniké pápeža Pavla VI. a patriarchu Athenagora, uverejnené po stretnutí 6. januára 1964). Toto naše stretnutie, najnovšie stretnutie biskupov cirkví Ríma a Konštantínopolu, založených práve dvoma bratmi apoštolmi Petrom a Ondrejom, je pre nás zdrojom intenzívnej duchovnej radosti a ponúka nám príležitosť zamyslieť sa nad hĺbkou a autentickosťou jestvujúcich zväzkov medzi nami, ovocím cesty bohatej na milosť, počas ktorej nás viedol Pán od toho požehnaného dňa pred päťdesiatimi rokmi.

2. Naše dnešné bratské stretnutie je novým, potrebným krokom na ceste smerom k jednote, ku ktorej nás môže viesť jedine Duch Svätý, k tomu plnému spoločenstvu v legitímnej rozličnosti. Pripomíname si so živou vďačnosťou kroky, ktoré nám Pán už doprial spraviť. Objatie medzi pápežom Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom tu v Jeruzaleme, po mnohých storočiach mlčania, pripravilo cestu ku gestu mimoriadneho významu, vymazaniu, z pamäte i zo stredu Cirkvi, výrokov o vzájomnej exkomunikácii z roku 1054. Nasledovali vzájomné návštevy v príslušných sídlach v Ríme a Konštantínopole, opätovné listové kontakty a následne rozhodnutie pápeža Jána Pavla II. a patriarchu Dimitriosa, oboch blahej pamäti, započať teologický dialóg pravdy medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V priebehu týchto rokov, Boh, zdroj všetkého pokoja a lásky, nás učil považovať jedni druhých za členov tej istej kresťanskej rodiny, ktorá má jediného Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, a milovať sa navzájom, aby sme mohli vyznávať našu vieru v to isté Kristovo evanjelium tak, ako bolo prijaté od apoštolov, vyjadrené a nám odovzdané prostredníctvom ekumenických koncilov a cirkevných otcov. Plne si vedomí, že sme ešte nedosiahli cieľ plného spoločenstva, dnes opätovne potvrdzujeme naše úsilie pokračovať v spoločnom napredovaní smerom k jednote, o ktorú Kristus Pán prosil Otca, «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

3. Jasne si uvedomujúc, že takáto jednota sa prejavuje v láske k Bohu a k blížnemu, túžobne očakávame deň, v ktorom sa konečne spoločne zúčastníme na eucharistickej hostine. Ako kresťania máme pred sebou úlohu pripraviť sa na prijatie tohto daru eucharistického spoločenstva, podľa učenia sv. Ireneja z Lyonu, prostredníctvom vyznávania jedinej viery, vytrvalej modlitby, vnútorného obrátenia, obnovy života a bratského dialógu (Adversus haereses, IV, 18,5. PG 7, 1028). Dosahovaním tohto cieľa, ku ktorému smerujú naše nádeje, ukážeme pred svetom lásku k Bohu, a tak nás budú poznať ako pravých učeníkov Ježiša Krista (porov. Jn 13,35).

4. Za týmto účelom je zásadným prínosom v hľadaní plného spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi teologický dialóg vedený Medzinárodnou zmiešanou komisiou. V nasledujúcom období pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a patriarchu Dimitriosa bol pokrok dosiahnutý našimi teologickými stretnutiami vskutku význačný. Dnes chceme vyjadriť naše uznanie dosiahnutým výsledkom, ako aj snahám, ktoré sa práve završujú. Nejde o nejaké čisto teoretické cvičenie, ale o cvičenie sa v pravde a láske, vyžadujúce si vždy hlbšie poznanie vzájomných tradícií, aby sme im porozumeli a poučili sa z nich. Preto, ešte raz prehlasujeme, že teologický dialóg nehľadá akýsi minimálny spoločný menovateľ, na základe ktorého sa dá dosiahnuť kompromis, ale zakladá sa najmä na prehĺbení celej pravdy, ktorú Kristus daroval svojej Cirkvi a o ktorej lepšie porozumenie sa pobádaní Duchom Svätým nikdy neprestaneme usilovať. Potvrdzujeme teda spoločne, že naša vernosť Pánovi si žiada bratské stretnutie a ozajstný dialóg. Toto spoločné bádanie nás neodďaľuje od pravdy, ale skôr nás prostredníctvom vzájomnej výmeny darov, privedie pod vedením Ducha Svätého k plnej pravde (porov. Jn 16,13).

5. Hoci sme ešte na ceste k plnému spoločenstvu, už odteraz je našou povinnosťou vydávať spoločné svedectvo o Božej láske ku všetkým, spolupracujúc v
službe ľudstvu, osobitne obraňovaním dôstojnosti ľudskej osoby v každom období života a posvätnosti rodiny, založenej na manželstve, napomáhaním mieru a spoločnému dobru, odpovedaním na biedy, ktoré naďalej postihujú náš svet. Uvedomujeme si, že je nevyhnutné neprestajne čeliť hladu, biede, negramotnosti, a nerovnému rozdeleniu dobier. Je našou povinnosťou usilovať sa spoločne budovať spravodlivú a humánnu spoločnosť, v ktorej sa nik nebude cítiť vylúčený či odsunutý na okraj.

6. Sme hlboko presvedčení, že budúcnosť ľudskej rodiny závisí aj od toho, ako dokážeme múdro, láskavo, spravodlivo a správne chrániť dar stvorenstva, ktorý nám zveril Boh. Vyjadrujeme preto ľútosť nad nespravodlivým vykorisťovaním našej planéty, ktoré je hriechom v Božích očiach. Znovu zdôrazňujeme našu zodpovednosť a povinnosť živiť v sebe zmysel pre pokoru a umiernenosť, aby tak všetci cítili nevyhnutnosť rešpektovať stvorenie a starostlivo ho chrániť. Spoločne potvrdzujeme našu snahu o prebudenie svedomí v súvislosti s ochranou stvorenstva, apelujeme na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, aby hľadali spôsoby, ako žiť s menším plytvaním a väčšou striedmosťou, prejavujúc čím menšiu chamtivosť a väčšiu veľkorysosť pri ochrane Božieho sveta a pre dobro jeho ľudu.

7. Jestvuje aj ďalšia naliehavá potreba účinnej a zanietenej spolupráce medzi kresťanmi, a to, aby bolo všade zabezpečené právo verejne vyjadriť vlastnú vieru a právo na rovné zaobchádzanie, pokiaľ ide o rozvíjanie vkladu, ktorý kresťanstvo neprestajne ponúka súčasnej spoločnosti a kultúre. V tejto súvislosti vyzývame všetkých kresťanov, aby podporovali autentický dialóg s judaizmom, islamom a inými náboženskými tradíciami. Ľahostajnosť a vzájomná neznalosť môžu viesť jedine k nedôvere a žiaľ, dokonca i ku konfliktu.

8. Z tohto svätého mesta Jeruzalema chceme vyjadriť naše spoločné znepokojenie nad situáciou kresťanov na Blízkom východe a ustarostenosť o ich právo zostať naďalej plnohodnotnými obyvateľmi svojich krajín. Obraciame sa s dôverou k všemohúcemu a milosrdnému Bohu s našou modlitbou za pokoj vo Svätej zemi a na celom Blízkom východe. Modlíme sa zvlášť za cirkvi v Egypte, Sýrii a Iraku, ktoré veľmi trpeli z dôvodu nedávnych udalostí. Povzbudzujeme všetky zainteresované strany, nezávisle od ich náboženského presvedčenia, aby sa naďalej usilovali o zmierenie a spravodlivé uznanie práv národov. Sme hlboko presvedčení, že nie zbrane, ale dialóg, odpustenie a zmierenie sú jediné možné nástroje dosahovania pokoja.

9. V historickom kontexte poznačenom násilím, ľahostajnosťou a egoizmom sa dnes mnohí muži a ženy cítia stratení. Práve našim spoločným svedectvom o radostnej zvesti evanjelia môžeme pomôcť človeku našich čias, aby našiel cestu, ktorá ho privedie k pravde, spravodlivosti a pokoju. S jednotným úmyslom a pamätajúc na príklad, ktorý nám ponúkli pred päťdesiatimi rokmi tu v Jeruzaleme pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras, apelujeme na kresťanov, na veriacich všetkých náboženských tradícií a na všetkých ľudí dobrej vôle, aby rozpoznali naliehavosť prítomnej chvíle, ktorá nás vyzýva, aby sme sa usilovali o zmierenie a jednotu ľudskej rodiny, pri plnom rešpektovaní príslušných rozdielov, pre dobro celého ľudstva a budúcich generácií.

10. Kým prežívame túto spoločnú púť na mieste, kde náš jediný a ten istý Pán Ježiš Kristus bol ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený, pokorne zverujeme príhovoru preblahoslavenej Márie, vždy Panny budúce kroky našej cesty k plnej jednote a odporúčame nekonečnej Božej láske celú ľudskú rodinu.

«Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!» (Nm 6, 25-26).

V Jeruzaleme, 25. mája 2014

FRANTIŠEK BARTOLOMEJ I.


(Preklad: Agnes Jenčíková CJ)