Príhovor patriarchu Bartolomeja I. pri ekumenickej slávnosti
Príhovor Jeho Svätosti, ekumenického patriarchu Bartolomeja I. pri ekumenickej
slávnosti v Bazilike Svätého hrobu v Jeruzaleme 25. mája 2014 v plnom znení:
«Vy
sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal,
ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal.» (Mt 28,5-6) Vaša Svätosť a milovaný
brat v Kristovi, Vaša Blaženosť patriarcha Svätého mesta Jeruzalem, najmilovanejší
brat a koncelebrant v Pánovi, Vaše Eminencie, Vaše Excelencie a veľavážení predstavitelia
cirkví a kresťanských vierovyznaní, ctení bratia a sestry,
s bázňou, pohnutím
a úctou sa tu dnes nachádzame pred «miestom, kde spočíval Pán», pred oživujúcim hrobom,
z ktorého vytryskol život, a vzdávame vďaky milosrdnému Bohu za to, že nás – svojich
nehodných služobníkov – učinil hodnými toho najvyššieho požehnania: že môžeme byť
pútnikmi na mieste, kde sa odhalilo tajomstvo spásy sveta. «Aké hrozné je toto miesto!
Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!» (Gn 28,17).
Prišli sme sem, tak
ako žena prinášajúca myrhu v prvý deň týždňa «pozrieť hrob» (Mt 28,1), a rovnako ako
tie ženy, aj my počujeme anjelovo zvolanie: «Nebojte sa!» Odstráňte z vašich sŕdc
všetok strach, nebuďte v rozpakoch, nezúfajte. Tento hrob vyžaruje posolstvá odvahy,
nádeje a života.
Prvým a najväčším posolstvom vyvierajúcim z tohto prázdneho
hrobu je, že smrť – tento náš «posledný nepriateľ» (porov. 1 Kor 15,26), zdroj
každého strachu a každého utrpenia – bola porazená; smrť už viac nemá posledné slovo
v našom živote. Bola porazená láskou; tým, ktorý dobrovoľne podstúpil smrť z lásky
k iným. Každá smrť pre lásku, z lásky k druhým, sa premieňa na život, na pravý život.
«Kristus vstal z mŕtvych, smrťou premohol smrť a tým, ktorí odpočívali v hroboch,
daroval život».
A preto, smrti sa netreba báť; netreba mať strach ani zo zla,
v akejkoľvek podobe by sa objavilo v našom živote. Kristov kríž prevzal na seba všetky
šípy zla: nenávisť, násilie, nespravodlivosť, bolesť, ponižovanie – akékoľvek utrpenie
ľudí chudobných, zraniteľných, utláčaných, zneužívaných, vytisnutých na okraj či akokoľvek
sužovaných v tomto svete. Nech je preto jasné: ktokoľvek – ako to bolo v prípade Krista
– je ukrižovaný v tomto živote, uvidí, že po kríži bude nasledovať vzkriesenie. Nenávisť,
násilie a nespravodlivosť nemajú budúcnosť, tá naopak patrí spravodlivosti, láske
a životu. Pre tento cieľ by sa preto malo pracovať všetkými dostupnými prostriedkami,
prostriedkami lásky, viery a nádeje.
Je tu však aj iné posolstvo šíriace sa
z tohto ctihodného hrobu, v prítomnosti ktorého sme sa tu dnes zišli. Je ním odkaz,
že dejiny nemožno naprogramovať, a že posledné slovo neprináleží človeku, ale
Bohu. Nadarmo postavila svetská moc stráže k tomuto hrobu. Zbytočne sa uzatvoril vchod
obrovským kameňom, aby ho nikto nemohol odvaliť. Podobne zbytočné sú dlhodobé stratégie
svetskej moci, a ak sa lepšie pozrieme, zistíme, že vo vzťahu k Božiemu súdu a jeho
vôli je všetko dočasné. Akékoľvek úsilie zo strany súčasného ľudstva vymodelovať si
autonómne a bez Boha svoju budúcnosť je čírou domýšľavosťou.
Nakoniec, tento
svätý hrob nás pozýva zahnať aj iný, v našej modernej dobe azda najrozšírenejší druh
strachu, to znamená strach z odlišného, líšiaceho sa od nás, strach z každého,
kto vyznáva inú vieru, je iného náboženstva či vierovyznania. V mnohých našich dnešných
spoločnostiach zostávajú stále rozšírené rasové či iné podoby diskriminácie. Je však
ešte závažnejšie, že tieto často prenikajú až do náboženského života osôb. Náboženský
fanatizmus už ohrozuje mier v mnohých oblastiach zemegule, kde samotný dar života
je obetovaný na oltári náboženskej nenávisti. Tvárou v tvár tejto situácii je posolstvo,
vychádzajúce zo životodarného hrobu naliehavé a jasné: milovať druhého, milovať ho
s jeho odlišnosťami, milovať tých, čo sú inej viery a vierovyznania. Milovať ich ako
bratov a sestry. Nenávisť privádza k smrti, zatiaľ čo láska «vyháňa strach» (1 Jn
4,15) a vedie k životu.
Vaša Svätosť, drahí bratia a sestry, pred päťdesiatimi
rokmi dve veľké vedúce osobnosti Cirkvi, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras,
vyhnali strach, zahnali od seba preč strach, ktorý prevládal počas jedného tisícročia;
strach, ktorý tieto dve cirkvi – západnú a východnú – držal v oddelení jednu od druhej,
ba niekedy až v zaujímaní opozície jedných voči druhým. Keď však obaja prišli na toto
sväté miesto, premenili strach na lásku. A tak sme tu s Jeho Svätosťou pápežom Františkom
a ako ich nástupcovia nasledujeme ich stopy a vzdávame úctu ich heroickej iniciatíve.
Vzájomne sa v láske objímeme, aby sme pokračovali na púti smerom k plnému spoločenstvu
v láske a pravde (porov. Ef 4,15), aby «svet uveril» (Jn 17,21), pretože nijaká iná
cesta nevedie k životu, jedine cesta lásky, zmierenia, pravého pokoja a vernosti Pravde.
Toto
je tá púť, ktorú sú všetci kresťania povolaní nasledovať v ich vzájomných vzťahoch
– nech už prináležia k akejkoľvek Cirkvi či vierovyznaniu –, aby tak dali príklad
celému svetu. Cesta môže byť dlhá a namáhavá; zaiste sa niekomu môže neraz zdať ako
slepá ulička. Avšak táto cesta je jedinou, ktorá vedie k naplneniu Pánovej vôle: aby
«všetci boli jedno» (Jn 17,21). Táto Božia vôľa otvorila cestu, ktorou prešiel vodca
našej viery, náš Pán Ježiš Kristus, ukrižovaný a na tomto mieste zmŕtvychvstalý. Jemu
patrí sláva a moc, v jednote s Otcom a Duchom Svätým, po všetky veky vekov. Amen.
«Milovaní,
milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha» (1 Jn 4,7).