Zamyslenie P. Bubáka k 6. veľkonočnej nedeli

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 6. veľkonočnej nedeli cyklu A (Jn 14, 15- 21): Kto som?

Milí priatelia! Existuje jedna otázka, ktorej sa nikto z nás nevyhne. Bude si ju musieť každý jeden z nás skôr či neskôr klásť. Je to otázka: «Kto som?» Táto otázka sa pýta na definíciu mňa samotného ako ľudskej bytosti. Pýta sa na moju identitu. Vieme, že nie sme rovnakí. Každý z nás je iný. O tom nás presviedča nielen biblické učenie, ale aj naša bežná každodenná skúsenosť. A tak sa teda pýtam: ten je toto, tamten je tamto, ale kto som vlastne ja? Ako nájdem odpoveď na túto otázku?

Už vopred si treba povedať, že odpoveď na ňu nie je ľahká. Ale je možná. Teológ Dietrich Bonhoeffer sa trápil nad touto otázkou, keď sa nachádzal v nacistickom koncentračnom tábore. Bolo to prostredie, ktoré v ňom prirodzene vyvolávalo otázky namierené na podstatu a zmysel vecí. A otázka: «Kto som?» je tou najpodstatnejšou z tejto kategórie otázok. Mal vtedy 39 rokov a za sebou kariéru veľmi úspešného teológa. Lenže vedel, že jeho život sa schyľuje ku koncu – bol silným odporcom Hitlera a nacizmu, čo vlastne bolo dôvodom, prečo sa do koncentráku dostal – a tak sa teda na sklonku svojho života pýta: Kto som? Na základe tejto otázky napísal báseň, ktorá aj nám môže poslúžiť ako inšpirácia.

V jej úvode hovorí, že jedným zo spôsobov, ako sa dozvedieť, kto som, je opýtať sa na to iných. Keby to urobil sám za seba, je si istý, že by mu povedali toto: „Si mierny, veselý, disciplinovaný, vyrovnaný, sebavedomý, životné ťažkosti sú ti hračkou...“ V očiach iných by teda vyšiel ako uznávaný charakter. To, že by to takto dopadlo vedel z toho, čo mu ľudia hovorili pri osobných stretnutiach.

Lenže potom prejde na druhý koniec, a síce od iných k sebe samému: «Aký som ja sám vo svojich vlastných očiach?», pýta sa sám seba. A veru to, na čo prichádza, ho príliš neteší. Sám sebe sa zdá byť zodratým a unaveným, neuspokojeným, melancholickým a chorým. Vo vlastných očiach je skrátka nemožným charakterom. Lenže s takýmto konštatovaním sa neuspokojuje. «Aký som vlastne?», pýta sa žiadostivo. Ktorý z dvoch popisov je presnejší? Môj alebo iných? Som taký, za akého ma označujú iní alebo som taký, za akého sa pokladám ja sám? Pravdu majú oba názory, pre iných som pevným a vyrovnaným charakterom, pre seba však slaboch. No ani jeden ani druhý nie je pravdou celou o ňom samom. Nakoniec zakončí báseň konštatovaním: „Ktokoľvek som, ty ma poznáš, Bože, a tvoj som!” Táto veta ho uspokojuje. Boh ho pozná a miluje.

Aj my si kladieme o sebe celý rad otázok. Je tomu tak preto, lebo sme si tajomstvom, ktoré nie je ľahké rozlúštiť. Otázku: «Kto vlastne som?» si kladieme obyčajne vtedy, keď sa nachádzame v situácii, kedy strácame sebaistotu, alebo keď sa náš život ocitne v existenciálnej kríze a my sme odkázaní iba sami na seba. Môže to byť vo chvíľach samoty, v zúfalstve, keď nevieme ako ďalej, ale aj vo chvíľach neočakávanej radosti. Táto otázka môže v nás zostať bez odpovede a keď zostarneme, to akí sme, spoznáme podľa toho, čo sa z nás stalo počas tých dlhých rokov, čo sme prežili. Bonhoefferovi táto otázka zišla na um v čase, keď bol vo väzení a stratil slobodu a voľný pohyb.

Kto nám môže dať odpoveď na túto otázku? Postup, ktorý si zvolil Bonhoeffer je správny: treba si najprv vypočuť iných, ako nás oni hodnotia, čo oni v nás vidia. Tí, s ktorými žijeme nablízku v každodennom styku, a ktorí poznajú naše reakcie. Títo ľudia nám povedia všeličo, čo zostáva pred nami skryté. Nikto z nás predsa nie je schopný o sebe povedať, ako pôsobí na svojich blížnych. Je to tak, ako keď chcem poznať svoj vonkajší vzhľad: pozriem sa do zrkadla. Zrkadlo mi povie, ako vyzerám. Zrkadlom pre mňa sú ľudia. Keď im umožním, aby o mne voľne a slobodne hovorili, veľa sa o sebe dozviem. To je nakoniec fenomén, ktorý je veľmi starý. V rehoľných komunitách sa používa od nepamäti pod menom „corectio fraterna” (bratská spätná väzba). V súčasnosti je tento spôsob znova obľúbený v prácach malých skupín pri dynamických procesoch.

Avšak: toto je síce dobré. Mienku iných si treba vypočuť. No v konečnom dôsledku si však treba uvedomiť, že mienka iných mi ešte nedáva definitívnu odpoveď na otázku: «Kto som?» Pohľad iných môže byť skreslený povrchnosťou, lichotením, alebo nevraživosťou. Aj keby sme sa snažili byť čo ako objektívni, nezbavíme sa svojich okuliarov, cez ktoré hľadíme na svet a cez ktoré vlastne všetko akosi automaticky filtrujeme. Nie nadarmo nám Ježiš pripomína, aby sme si pred tým, než začneme hodnotiť iného, vytiahli brvno so svojho vlastného oka. To, čo je v našom oku, čo je v našom srdci, akosi automaticky ovplyvní náš pohľad na svet.

Ďalším miestom, kde je možné hľadať pravdu o sebe, sme si my sami. Túto pravdu spoznáme vtedy, keď sa začneme zamýšľať nad motívmi a pozadím svojho konania. To, čo nám iní hovoria môže byť správne, ale čo keď motív, s ktorým to bolo vykonané, nebol v poriadku? Niekedy, keď sa zamýšľame takto nad svojimi motívmi, sa musíme vyľakať. A radšej pred tým utekáme. Spoznávame totiž akými prázdnymi, sebeckými, nespokojnými, zúfalými a bezmocnými sme v hĺbke svojho srdca. Uvedomujeme si, ako málo sa zhoduje náš obraz s „dobrým obrazom”, ktorý majú o nás iní.

Ktorý z obrazov treba brať za bernú mincu? Akí teda sme? Kde je podstata? Odpoveď je jednoduchá: Iba ten nám môže odpovedať na otázku kto sme, kto nás stvoril, čiže Boh. Preto nám nedeľné evanjelium pripadá ako balzam: Ježiš hovorí: „Nenechám vás ako siroty…” Čiže: nenechám vás osamotenými a bezradnými s vašimi otázkami. „V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.” Podľa týchto slov, najlepším spôsobom na spoznanie seba samých bude okrem načúvania iným a seba samým, načúvať hlavne Bohu, ktorý hovorí v našom vnútri a ktorý nás ustavične vedie. Ten nám povie nielen pravdu o nás samých, ale povie nám aj riešenie. Totiž poznať pravdu môže byť dosť zúfalé, ak nevidíme z nej východisko. Napríklad spoznať, že sme chorí, alebo že sme prepadli na skúške… je dosť, ale predsa málo. Potrebujeme vedieť a to, kam sa pohnúť, aby sa stav zlepšil. Boh nám dáva cez svojho Syna v moci Ducha Svätého spoznať seba samých, ale ukazuje nám aj cestu k rovnováhe; k chvále za dobro, ktoré v sebe nosíme, ale aj k pokániu za zlo, ktoré sme vykonali.

Pane, ďakujem ti, že mi zjavuješ pravdu o mne samom. Ďakujem ti aj za Vykupiteľa Ježiša Krista. Amen.