Komentár Jozefa Kováčika

Veľkonočná radosť – je názov štvrtkového komentára Jozefa Kováčika, hovorcu KBS

Pri jednej z návštev starobylej Petry, mesta vytesaného v skalách na území dnešného Jordánska, som zažil zaujímavú situáciu. Počas celej cesty z parkoviska až po samotné skalné mesto na turistov neustále doliehajú prosby a ponuky malých predajcov. Pohľadnice, suveníry, kamene... Samotný domáci sprievodca upozornil, že je potrebné odolať pohľadom detí, ktoré vyzerajú, ako by nemali čo do úst. „Kto z vás ale zarobí okolo 150 dolárov denne?“ - opýtal sa so všetkou vážnosťou. „Tieto deti áno.“ O to viac prekvapila reakcia asi desaťročného chlapca, Beduína. Keď jedna pani z nášho autobusu stratila na ceste 10 dolárov, chlapec, čo ich našiel, za ňou utekal a dal jej ich do rúk. Keď sa nad tým s veľkým počudovaním pozastavila, on jednoducho odpovedal: „Pani, to by urobil každý Beduín. My nekradneme a neprisvojujeme si niečo, čo nám nepatrí.“ Priznám sa, že nielen dotyčnej dáme táto reakcia vyrazila dych. Tých desať dolárov by jej možno až tak nechýbalo. No samozrejmosť, s akou to ten chlapec urobil, bola pre všetkých, ktorí boli toho svedkami, peknou lekciou.

Často sa zvykne hovorievať, že ten, ktorý je verný v malom, je verný aj vo veľkom. A ak to platí v oblasti obchodu a peňazí, iste to platí aj v oblasti etiky a morálky. Lavírovanie a skláňanie hlavy v niekedy jemnom, inokedy tvrdšom diktáte rôznych tzv. európskych inštitúcií je cestou do slepej uličky, ak nie priamo do pekla. „Viete, som presvedčený, že keď sa štátnici zrieknu vlastného svedomia v mene verejného záujmu, ... uvedú krajinu rýchlo do chaosu.“- hovorí v dnes už legendárnom filme Muž do každého počasia, ovenčenom Oscarmi, Tomáš Morus. Dobrou správou je, že tento film budú môcť po náročnom získavaní vysielacích práv onedlho zhliadnuť diváci TV LUX. Horšou správou je, že ani po stáročiach od tohto historického okamihu vernosti vlastnému svedomiu sa situácia v politickom života až tak veľmi nezmenila. Možno práve preto je tak potrebný vytrvalý a pritom slušný hlas kresťanov i v samotnom europarlamente.

Aktívna účasť kresťanov na verejnom živote však nie je len otázkou politiky. Ide skôr o silu nenechať sa znechutiť v otázkach bežného života. Vedieť sa primerane zastať pravdy i tých, ktorí sú stavaní na okraj spoločnosti. A to nielen kvôli sociálnemu postaveniu, ale i pre svoje presvedčenie. Doslova absurdne vyzneli správy o diskusii na prestížnej Harwardskej univerzite o slobode náboženského presvedčenia a slobode prejavu v súvislosti s organizovaním satanského rituálu a znesvätenia Sviatosti Oltárnej. Ak sa nám to zdá ďaleko, stačilo si zapnúť televízne noviny súkromnej komerčnej televízie, kde široký priestor dostal bývalý vrah, dnes tzv. raper, ktorý vo svojom klipe úbohej hodnoty bez mihnutia oka ničí kresťanské symboly. A na záver mu redaktor nechá priestor na obhajobu, ktorou sa celá správa končí. Bez toho, aby redakcia zaujala jednoznačný postoj. Ak by prišlo ku spáleniu Koránu, alebo pošpineniu symbolu judaizmu, redakcia by sa zachovala úplne inak. Máme si zvyknúť, alebo vieme inteligentne reagovať a obrániť svoje práva? Celkovo je však veľmi dôležité, aby sme neskončili v negativizme. Za tým všetkým je totiž oveľa viac. Istota, že Boh je a že nás má rád. Napriek všetkému. A to by sme si mali často pripomínať. Tak, ako to vo svojej exhortácii Evangelii gaudium napísal pápež František: „Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Uvedomujem si, že radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní.”