Zamyslenie pátra Bubáka k Nedeli Dobrého pastiera

4. veľkonočná nedeľu cyklu A (Jn 10, 1-10): Život v plnosti

Milí priatelia, evanjelium nasledujúcej nedele o Ježišovi ako Dobrom pastierovi sa končí týmito slovami: „Ja som prišiel, aby mali život, a aby ho mali v plnosti,“ (V slovenskom preklade máme síce preklad „aby mali život hojnejšie“ ale grécke slovo perissón (perisson) použité v origináli, je možné preložiť aj hojnejšie aj v plnosti, vyberme si teda „v plnosti“.) A my sa možno pýtame: O čom tu Ježiš hovorí? Iba o večnom živote alebo aj o živote tomto, pozemskom? Ktorý život prišiel Ježiš urobiť pre nás životom v plnosti? Istá španielska legenda hovorí, že keď ľudia zomrú a prídu pred nebeskú bránu, Peter im položí zvláštnu otázku. Každého jedného sa spýta: „Povedz mi, využil si všetky pozemské radosti, ktoré ti Boh vo svojej dobrote dal k dispozícii, keď si bol na zemi?“ Ak človek odpovie: „Nie. Nevyužil som!“ Peter smutne pokrúti hlavou a povie: „Ó, môj drahý priateľ, je mi ľúto, ale nemôžem ťa vpustiť dovnútra. Nie ešte teraz. Za žiadnu cenu! Ako by si sa mohol tešiť z nebeských radostí, ak si sa na ne nepripravil na zemi cez tie, ktoré ti boli dané k dispozícii?“ Musím ťa, žiaľ, poslať naspäť dolu na zem a to až dovtedy, kým sa nenaučíš tejto lekcii lepšie.“

V mysliach niektorých ľudí sa náboženstvo, teda rozhodnutie sa pre Ježiša, stotožňuje s obmedzeniami a zákazmi. Mnohým z nás si myslíme, že tento svet a tento život je iba akýmsi slzavým údolím, cez ktoré treba nejako prejsť a až potom, na jeho konci bude dobre. Je jasné, že tento druh spirituality odrádza ľudí od radostí života a vedie ich k polovičatosti a nedbalosti (ako nám to ilustruje napomenutie apoštola Pavla adresované kresťanom do Solúna v jeho druhom liste). Podľa tohto presvedčenia nie je možné žiť naplno nábožensky a duchovne a pritom naplno využívať dary a radosti, ktoré mi ponúka život.

Problémom je možno to, niektorí slovo užívanie stotožňujú so slovom zneužívanie. Žiť život v plnosti a život zneužívať ale nie je jedno a to isté. Tieto dve veci musíme vedieť jasne odlíšiť. Žiť život v plnosti znamená užívať radosti, ktoré mám k dispozícii v zmysle mojich vlastných darov a prostredia, v ktorom žijem, avšak zároveň vedieť, kde je hranica, za ktorou užívanie sa stane zneužívaním. Lebo je totiž možné piť, ale sa aj opíjať, jesť, ale sa aj prejedať, zabávať sa, ale aj zabávaním sa zabíjať všetok svoj čas, dokonca ten, ktorý mám venovať svojim povinnostiam, hrať sa, ale aj gemblovať, atď. Žiť život v plnosti znamená vedieť, kde užívanie vecí života, vedie k rozvoju a kde k deštrukcii: k seba deštrukcii i k deštrukcii životov iných. Zneužívanie darov života je hriechom, no rovnako je hriechom aj nevyužívanie svojich darov a teda zanedbávanie života v plnosti. Len si spomeňme na podobenstvo Ježišovo o talentoch, v ktorých správca tvrdo súdi toho, ktorý svoj dar zakopal namiesto toho, aby ho rozvíjal.

V tomto zmysle si možno niekedy kladieme aj otázku, aké je vlastne poslanie cirkvi vo svete? Samozrejme jestvuje veľa odpovedí. Jedna je viditeľná v pomerne častej snahe niektorých hlboko veriacich a úprimných ľudí: zaplniť úplne svoj život náboženskými a duchovnými aktivitami ako sú napríklad sv. omše, adorácie, ružence, meditácie, stretká a púte. Ak sa nám to podarí, máme dojem, že žijeme hlboko duchovným a teda dobrým životom. No často, žiaľ opak môže byť pravdou. Duchovné aktivity, môžu zaplniť život človeka až natoľko, že sa tento odpíli od mnohých iných nutných aktivít a začne žiť život čudáka. Poslaním cirkvi je viesť ľudí k životu integrity. A tam patrí budovať si dobré vzťahy, spoznávať a rozvíjať svoje dary i talenty, plniť si povinnosti, ktoré vyplývajú z našich záväzkov, odpočívať, zabávať sa a užívať dary života, ktoré nám Boh ponúka. No toto všetko nie je možné robiť dobre, ak nás nevedie Duch. Preto je nevyhnutné, aby sme s týmto Duchom boli neustále v kontakte a práve na to nám slúžia náboženské a duchovné úkony: sv. omše, adorácie, stretká, modlitby, sviatosti, púte. Tieto sú teda prostriedkom k tomu, aby sme žili „život v plnosti“, a aby sme spoznávali správnu mieru užívania darov života. Nie sú teda jeho cieľom.

Ježiš nás tak, milí priatelia, povzbudzuje, aby sme neopovrhovali ničím, čo je dobré, krásne a prospešné. Aby sme si budovali vzťahy, ale aj sa zabávali. Aby sme študovali, pracovali a si rozvíjali svoje špeciálne dary, ale aj športovali a odpočívali. No v tom všetkom aby sme spoznávali mieru a hranicu, za ktorú už nepôjdeme. Za touto hranicou to už nie je život v plnosti, ale jeho úpadok, deštrukcia a teda hriech.

Život je krehkým darom. Každý jeden jeho moment je absolútne ne jedinečný. To znamená, že by sme sa mali sústreďovať vždy na to, čo žijeme práve teraz. No každý moment je aj pominuteľný. Ako rýchlo potôčik života dotečie do mora! Táto pominuteľnosť vnáša do života smútok, no zároveň ho robí ešte cennejším. Preto múdry človek - a kresťan by mal byť múdry - by mal vedieť čo je pre neho dôležité a čo sú smeti.

Na záver, si dovolím, milí priatelia zacitovať víziu prvého univerzitného pastoračného centra v Bratislave, prvého UPC na Slovensku, ktoré vyrástlo a ktorého aktivity sa filtrujú práve cez text nedeľného evanjelia. Text vznikol v r. 1997, dávno predtým, než priestory UPC. A vysvetľuje, čo to znamená žiť život v plnosti. Znie takto:

Univerzitné pastoračné centrum sv. Jozefa Freinademetza je miesto, ktoré chce študentom asistovať v ich snahe o žitie života v plnosti (por. Jn 10, 10). My, ktorí sa v ňom schádzame:
-sme presvedčení, že jediným prameňom života v plnosti je Ježiš Kristus. Preto sa snažíme o poznávanie jeho osoby a jeho učenia;
-sme presvedčení, že Kristus nás pozýva k rozvoju všetkých dimenzií našej osobnosti. Nie je to len dimenzia duchovná, ale aj duševná, telesná, kultúrna, spoločenská, estetická ba i umelecká, avšak duchovná je najdôležitejšia, nakoľko je dušou všetkých ostatných;
-sme presvedčení, že všetky veci, ktoré Boh stvoril, nám môžu slúžiť k dobru, ak ich užívame uvážene, rozumne a v zhode s Božími princípmi;
-sme presvedčení, že našou povinnosťou je skúmať svoje schopnosti, osobné dary a talenty a tieto v maximálne možnej miere rozvíjať podľa zásad evanjelia;
-sme presvedčení, že naším povolaním je budovať si vzťahy: s Bohom, so sebou samými, s inými ľuďmi ako aj s celým Božím stvorením. Preto sa snažíme o vytváranie spoločenstiev, o priateľstvá a o hľadanie spôsobov, ako vyjsť von zo svojej ulity a otvoriť sa aj pre tých, ktorí sú mimo nás;
-sme si vedomí, že aj napriek tomu, že vo svojom vnútri nosíme veľa energie a dobrej vôle, vlastnými silami nie sme schopní dosiahnuť všetko. K svojmu rozvoju potrebujeme aj Božiu pomoc. Chceme sa teda v maximálnej možnej miere pre ňu otvárať. Nakoľko najviac Božej pomoci k nám prichádza cez Cirkev, chceme s ňou vytvárať jednotu.
-A konečne, sme si vedomí, že to, čo my sami spoznáme, máme ponúkať aj ďalej a tak pozývať všetkých ľudí k žitiu života v plnosti.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu Dobrého pastiera.