Zamyslenie pátra Milana
Bubáka SVD k 3.veľkonočnej nedeli cyklu A (Lk 24, 13-35):„Stará skúsenosť,
nový význam“
Róbert a Slávka sú šťastne svoji už šesť rokov. Ich
cesta manželstvom však nie vždy bola poznamenaná prekypujúcim šťastím. No aj napriek
tomu počas tých rokov spoločného života sa stali najlepšími priateľmi spolu aj so
svojimi dvoma deťmi. Jedného večera si Róbert vyjde na pivo so svojimi starým priateľom
Janom, ktorý bol aj hlavným družbom na jeho svadbe. Rozvinul sa medzi nimi zaujímavý
rozhovor na rozličné témy, medzi iným aj o manželstve. Róbert sa vyznal Janovi, že
svoju ženu Slávku miluje od prvého momentu, čo ju vo svojom živote stretol. Jano mu
však protirečí. „Róbert, zabudol si, čo si povedal, keď som ti pred rokmi Slávku predstavil
po prvý raz? Dal si sa s ňou do rozhovoru a vyjadril si sa o nej tak, že beda, keby
bola tvojou ženou. To by si sa oženil s chodiacou Oxfordskou encyklopédiou!“
Ktorý
z týchto dvoch má pravdu? Jano si pamätá na epizódu, ako sa vtedy udiala. Róbert si
však na ňu spomína ako na čosi omnoho viac. Ako na udalosť, ktorá sa síce udiala v
minulosti, no čas, ktorý nastal potom dal tejto udalosti nový zmysel. Róbert je teraz
zamilovaný. A lásku, ktorú cíti dnes, vkladá do starého zážitku. Minulosť pod jej
vplyvom získava nový zmysel. Jeho vzťah so Slávkou, ako ho prežíva teraz, úplne ovplyvňuje
to, ako si spomína na začiatok ich spoločnej lásky pred rokmi: svojmu prvému stretnutiu
s ňou dáva význam, ktorý vtedy síce nemalo, ale dnes ho má, pretože dnes toto ich
minulé stretnutie číta pod vplyvom svetla, ktorým je ich terajšia vzájomná láska.
Ich láska v skutočnosti zmenila minulosť.
Každý z nás sa mení. A to je dôvod,
prečo svoju minulosť vidíme po čase inak. Svoju minulosť vo svetle toho, čo sa teraz
deje v našom živote neustále prehodnocujeme a interpretujeme ju nanovo. Čo sa zdalo
byť v minulosti horou, nám zrazu pripadá ako krtinec. Čo sa nám zdalo v danej chvíli
ako náhodné stretnutie, sa po čase ukáže ako najdôležitejšie stretnutie nášho života.
Dosť často sa stane, že zmysel našej skúsenosti alebo zážitku v čase, keď sa udeje,
sa nám zdá nejasný. Na to, aby sme ho pochopili, si musíme počkať. A zrazu to príde,
po čase, vo svetle nových skúseností alebo nového poznania sme zrazu schopní vec pochopiť.
V známej udalosti o emauzských učeníkoch v nedeľnom evanjeliu, ktorá pochádza
od evanjelistu Lukáša, sa dvaja učeníci krvopotne snažia pochopiť zmysel udalosti,
ktorú práve zažili: a to smrť Ježišovu. Jeruzalem opustia a utekajú od neho ako od
miesta, kde ich nádeje zažili poslednú porážku. Keď sa k nim na ich ceste pridá cudzinec,
svoj príbeh sklamania mu porozprávajú. Ježiš, v ktorého dúfali, že vyslobodí Izrael,
je teraz mŕtvy. V ich príbehu je jasné len jedno: a to, že dve veci jednoducho nejdú
dohromady – ich nádej v Ježiša a Ježišova smrť. Smrť Ježiša zničila všetky ich nádeje
a zanechala ich zúfalými, zmätenými a bezmocnými. Títo dvaja Ježišovi učenci nie
sú schopní pochopiť, ako by smrť Ježišovu bolo možné pochopiť aj nejako inak, než
len ako tragický koniec života a s ňou všetkého, čo od Ježiša očakávali. Učeníci boli
presvedčení, ako konečne väčšina z nás, že ak nedosiahneš to, v čo dúfaš, do smrti,
v smrti samotnej alebo cez ňu to už nedosiahneš. Keď si mŕtvy, už je príliš neskoro
pre všetko. Smrť je koniec nádeje v splnenie akéhokoľvek prísľubu. Preto učeníci smútia
nielen za Ježišom a nad jeho smrťou, ale smútia aj nad smrťou svojho vzťahu s ním
a vlastne nad smrťou všetkých svojich očakávaní. Nič, v čo dúfali sa už nesplní. Všetko
je skončené. A oni sú už len ex-učeníkmi mŕtveho proroka. S tvárami, ktoré až príliš
odrážajú ich príbeh všetkým, čo sa do nich zahľadia.
Keď s rozprávaním svojho
príbehu skončia, začína rozprávať cudzinec. Pozve ich, aby sa pozreli na svoju minulosť
znova, no tento raz vo svetle Písma. Toto ich príbehu dáva úplne novú interpretáciu.
A potom ich vyzve, aby sa na smrť Kristovu pozreli ako na čosi, čo bolo úplne podstatné
pre jeho oslávenie. Podľa cudzinca nebola Ježišova smrť krachom jeho misie, ale jej
dosiahnutím, splnením, zavŕšením. Zdá sa, že jeho výklad zabral. Ich zrak sa začína
vyčisťovať a ich srdcia znova zapaľovať. Ich odpoveďou je, že ho pozvú, aby zostal
s nimi a sadol si s nimi k stolu. Cudzinec súhlasí. Keď sa posadia k stolu, lámu spoločne
chlieb. Vtom sa im cudzinec odhalí a to tým, že sa im dáva: dáva sa im v lámaní chleba.
A oni ho spoznajú: je to On, vzkriesený Ježiš. Ježiš síce hneď spred ich zraku mizne,
no zanecháva ich so srdcami, ktoré horia, a s očami, ktoré vidia. Vzkriesený Ježiš
im vo svetle ich novej skúsenosti s ním, keď ho zažijú ako Pána, pomôže pochopiť nielen
ich minulosť, ale dá im aj novú budúcnosť. Teraz sú už schopní otočiť sa znova tvárou
k Jeruzalemu, k tomu miestu, z ktorého utiekli, a aj napriek hustej tme rovnakou rýchlosťou
– hoci teraz to bolo do kopca – sa vrátiť, aby sa o svoj príbeh bezodkladne podelili
s inými.
Minulosť emauzských učeníkov sa pod vplyvom novej skúsenosti s Ježišom
ako Pánom zmenila. Teraz sa na ňu môžu pozrieť znova, a to už za pomoci nového svetla,
ktoré im dal Ježiš, a jeho novej lásky, ktorú práve s ním zažili. Svetlo Veľkonočnej
nedele prežiari v nich spätne tmy Veľkého piatku a všetko je to zrazu celkom iné.
Zmysel všetkému, čo sa s Ježišom stalo pred tým, dáva iba Ježiš vzkriesený. Cez jeho
Slovo a cez lámanie chleba spolu s ním sa jeho i ich minulosť pretvára. Minulosť Ježišova
i minulosť ich je teraz interpretovaná vo svetle veľkej pravdy, že Ježiš je vzkriesený
a že je Pánom.
Aj my sa, milí priatelia, stretávame každú nedeľu, aby sme
slávili eucharistiu: aby sme načúvali Božiemu slovu a lámali spolu chlieb. Ježiš medzi
nás prichádza nie ako cudzinec, ale skorej ako ten, ktorý nám v slove a vo sviatostiach
dáva novú nádej, aby sme boli schopní postaviť sa tvárou v tvár k svojej budúcnosti
v novou vierou v neho. Príbehy nás, ktorí sa na eucharistii schádzame, sa možno nelíšia
od príbehov dvoch učeníkov z Emauz. Snáď aj my sme naplnení sklamaním. A možno aj
my máme minulosť, ktorá nám nedáva žiaden zmysel. No každý z nás je pozvaný, aby svoj
príbeh porozprával Pánovi, a aby mu načúval, keď k nemu hovorí vo svojom Slove, a
aby ho rozpoznal v lámaní chleba. Ak to urobíme úprimne, možno aj my – podobne ako
emauzskí učeníci – konečne pochopíme svoju minulosť inak, a to tak, že do svojej budúcnosti
vykročíme s novou nádejou a s ohňom v srdci.