2014-05-02 18:37:14

Zamyslenie P. Bubáka k 3.veľkonočnej nedeli


RealAudioMP3 Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 3.veľkonočnej nedeli cyklu A (Lk 24, 13-35): „Stará skúsenosť, nový význam

Róbert a Slávka sú šťastne svoji už šesť rokov. Ich cesta manželstvom však nie vždy bola poznamenaná prekypujúcim šťastím. No aj napriek tomu počas tých rokov spoločného života sa stali najlepšími priateľmi spolu aj so svojimi dvoma deťmi. Jedného večera si Róbert vyjde na pivo so svojimi starým priateľom Janom, ktorý bol aj hlavným družbom na jeho svadbe. Rozvinul sa medzi nimi zaujímavý rozhovor na rozličné témy, medzi iným aj o manželstve. Róbert sa vyznal Janovi, že svoju ženu Slávku miluje od prvého momentu, čo ju vo svojom živote stretol. Jano mu však protirečí. „Róbert, zabudol si, čo si povedal, keď som ti pred rokmi Slávku predstavil po prvý raz? Dal si sa s ňou do rozhovoru a vyjadril si sa o nej tak, že beda, keby bola tvojou ženou. To by si sa oženil s chodiacou Oxfordskou encyklopédiou!“

Ktorý z týchto dvoch má pravdu? Jano si pamätá na epizódu, ako sa vtedy udiala. Róbert si však na ňu spomína ako na čosi omnoho viac. Ako na udalosť, ktorá sa síce udiala v minulosti, no čas, ktorý nastal potom dal tejto udalosti nový zmysel. Róbert je teraz zamilovaný. A lásku, ktorú cíti dnes, vkladá do starého zážitku. Minulosť pod jej vplyvom získava nový zmysel. Jeho vzťah so Slávkou, ako ho prežíva teraz, úplne ovplyvňuje to, ako si spomína na začiatok ich spoločnej lásky pred rokmi: svojmu prvému stretnutiu s ňou dáva význam, ktorý vtedy síce nemalo, ale dnes ho má, pretože dnes toto ich minulé stretnutie číta pod vplyvom svetla, ktorým je ich terajšia vzájomná láska. Ich láska v skutočnosti zmenila minulosť.

Každý z nás sa mení. A to je dôvod, prečo svoju minulosť vidíme po čase inak. Svoju minulosť vo svetle toho, čo sa teraz deje v našom živote neustále prehodnocujeme a interpretujeme ju nanovo. Čo sa zdalo byť v minulosti horou, nám zrazu pripadá ako krtinec. Čo sa nám zdalo v danej chvíli ako náhodné stretnutie, sa po čase ukáže ako najdôležitejšie stretnutie nášho života. Dosť často sa stane, že zmysel našej skúsenosti alebo zážitku v čase, keď sa udeje, sa nám zdá nejasný. Na to, aby sme ho pochopili, si musíme počkať. A zrazu to príde, po čase, vo svetle nových skúseností alebo nového poznania sme zrazu schopní vec pochopiť.

V známej udalosti o emauzských učeníkoch v nedeľnom evanjeliu, ktorá pochádza od evanjelistu Lukáša, sa dvaja učeníci krvopotne snažia pochopiť zmysel udalosti, ktorú práve zažili: a to smrť Ježišovu. Jeruzalem opustia a utekajú od neho ako od miesta, kde ich nádeje zažili poslednú porážku. Keď sa k nim na ich ceste pridá cudzinec, svoj príbeh sklamania mu porozprávajú. Ježiš, v ktorého dúfali, že vyslobodí Izrael, je teraz mŕtvy. V ich príbehu je jasné len jedno: a to, že dve veci jednoducho nejdú dohromady – ich nádej v Ježiša a Ježišova smrť. Smrť Ježiša zničila všetky ich nádeje a zanechala ich zúfalými, zmätenými a bezmocnými.
Títo dvaja Ježišovi učenci nie sú schopní pochopiť, ako by smrť Ježišovu bolo možné pochopiť aj nejako inak, než len ako tragický koniec života a s ňou všetkého, čo od Ježiša očakávali. Učeníci boli presvedčení, ako konečne väčšina z nás, že ak nedosiahneš to, v čo dúfaš, do smrti, v smrti samotnej alebo cez ňu to už nedosiahneš. Keď si mŕtvy, už je príliš neskoro pre všetko. Smrť je koniec nádeje v splnenie akéhokoľvek prísľubu. Preto učeníci smútia nielen za Ježišom a nad jeho smrťou, ale smútia aj nad smrťou svojho vzťahu s ním a vlastne nad smrťou všetkých svojich očakávaní. Nič, v čo dúfali sa už nesplní. Všetko je skončené. A oni sú už len ex-učeníkmi mŕtveho proroka. S tvárami, ktoré až príliš odrážajú ich príbeh všetkým, čo sa do nich zahľadia.

Keď s rozprávaním svojho príbehu skončia, začína rozprávať cudzinec. Pozve ich, aby sa pozreli na svoju minulosť znova, no tento raz vo svetle Písma. Toto ich príbehu dáva úplne novú interpretáciu. A potom ich vyzve, aby sa na smrť Kristovu pozreli ako na čosi, čo bolo úplne podstatné pre jeho oslávenie. Podľa cudzinca nebola Ježišova smrť krachom jeho misie, ale jej dosiahnutím, splnením, zavŕšením.
Zdá sa, že jeho výklad zabral. Ich zrak sa začína vyčisťovať a ich srdcia znova zapaľovať. Ich odpoveďou je, že ho pozvú, aby zostal s nimi a sadol si s nimi k stolu. Cudzinec súhlasí. Keď sa posadia k stolu, lámu spoločne chlieb. Vtom sa im cudzinec odhalí a to tým, že sa im dáva: dáva sa im v lámaní chleba. A oni ho spoznajú: je to On, vzkriesený Ježiš. Ježiš síce hneď spred ich zraku mizne, no zanecháva ich so srdcami, ktoré horia, a s očami, ktoré vidia. Vzkriesený Ježiš im vo svetle ich novej skúsenosti s ním, keď ho zažijú ako Pána, pomôže pochopiť nielen ich minulosť, ale dá im aj novú budúcnosť. Teraz sú už schopní otočiť sa znova tvárou k Jeruzalemu, k tomu miestu, z ktorého utiekli, a aj napriek hustej tme rovnakou rýchlosťou – hoci teraz to bolo do kopca – sa vrátiť, aby sa o svoj príbeh bezodkladne podelili s inými.

Minulosť emauzských učeníkov sa pod vplyvom novej skúsenosti s Ježišom ako Pánom zmenila. Teraz sa na ňu môžu pozrieť znova, a to už za pomoci nového svetla, ktoré im dal Ježiš, a jeho novej lásky, ktorú práve s ním zažili. Svetlo Veľkonočnej nedele prežiari v nich spätne tmy Veľkého piatku a všetko je to zrazu celkom iné. Zmysel všetkému, čo sa s Ježišom stalo pred tým, dáva iba Ježiš vzkriesený. Cez jeho Slovo a cez lámanie chleba spolu s ním sa jeho i ich minulosť pretvára. Minulosť Ježišova i minulosť ich je teraz interpretovaná vo svetle veľkej pravdy, že Ježiš je vzkriesený a že je Pánom.

Aj my sa, milí priatelia, stretávame každú nedeľu, aby sme slávili eucharistiu: aby sme načúvali Božiemu slovu a lámali spolu chlieb. Ježiš medzi nás prichádza nie ako cudzinec, ale skorej ako ten, ktorý nám v slove a vo sviatostiach dáva novú nádej, aby sme boli schopní postaviť sa tvárou v tvár k svojej budúcnosti v novou vierou v neho. Príbehy nás, ktorí sa na eucharistii schádzame, sa možno nelíšia od príbehov dvoch učeníkov z Emauz. Snáď aj my sme naplnení sklamaním. A možno aj my máme minulosť, ktorá nám nedáva žiaden zmysel. No každý z nás je pozvaný, aby svoj príbeh porozprával Pánovi, a aby mu načúval, keď k nemu hovorí vo svojom Slove, a aby ho rozpoznal v lámaní chleba. Ak to urobíme úprimne, možno aj my – podobne ako emauzskí učeníci – konečne pochopíme svoju minulosť inak, a to tak, že do svojej budúcnosti vykročíme s novou nádejou a s ohňom v srdci.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.








All the contents on this site are copyrighted ©.