Keď sa Ján Pavol II.
chystal roku 1995 na druhú cestu na Slovensko, dôkladne sa pripravoval aj na kanonizáciu
troch košických mučeníkov. Svätorečenie alebo blahorečenie bývalo na programe pápežských
ciest za jeho doby. Vtedy mi náš veľký poľský priateľ položil nečakanú otázku, koľko
svätých máme my Slováci. Aj dnes je to výzva k rozmýšľaniu a najmä ku konaniu.
Naozaj,
koľko svätých máme my, Slováci, najmä v porovnaní s inými národmi? Cyril a Metod boli
pôvodom Gréci, iní svätí a svätice, ktorých si uctievame, sú inej národnosti, slovenského
pôvodu je ich veľmi málo. My vieme, že v nebi nie sú len úradne vyhlásení svätí a
veríme, že je tam mnoho iných osôb, ktoré sme aj my mohli obdivovať za svojho života
pre ich často hrdinskú svätosť. Boli však ako ten chromý z evanjelia pri rybníku Siloe,
ktorého nemal kto „posunúť“ do uzdravujúcej vody. Koľko našich matiek, obetavých otcov,
čistých mládencov a diev, príkladne trpiacich chorých, príslušníkov rôznych stavov
a zamestnaní, kňazov, rehoľníkov a rehoľníc sme poznali! Nemali sme však dosť pripravených
ľudí, ktorí by vedeli a mali aj podnikavosť použiť aj úradné možnosti, aby boli vyhlásení
za vzory svätosti. Máme ostať v takej situácii aj dnes?
Aká je však tá situácia:
koľko prípadov, čiže „káuz“ je „na ceste“? Ktoré prípady overujú a skúmajú príslušné
miesta: biskupské úrady, predstavení mužských a ženských reholí, rímska Kongregácia
pre kauzy svätých? - Otázka, ktorú nám položil Ján Pavol II. Zaiste si tak uvedomíme,
že sa v minulosti aj teraz dalo a dá spraviť oveľa viac na tomto poli.
Na
Východnom Slovensku je hodne známa aj uctievaná Anička Kolesárová.
Narodila sa vo Vysokej nad Uhom, neďaleko ukrajinských hraníc, v desiatich rokoch
stratila matku a prebrala starostlivosť o domácnosť. 22. novembra roku 1944 prechádzali
cez dedinu ruskí vojaci, lebo na okolí sa bojovalo. Podnapitý vojak chcel Aničku znásilniť
a hrozil jej, že ju zastrelí, ak sa nepoddá. Keď mu odporovala, tak ju pred očami
otca naozaj zabil. Stala sa tak mučenicou čistoty. Jej prípad sa stal známym a najmä
mládež začala chodiť do Vysokej na púte radosti. Jej dom na dedine slúži pútnikom.
Prípad tejto slovenskej Márie Goretti je už dnes na kongregácii pre svätorečenia a
čaká len na posledné kroky.
V pokročilom štádiu sa nachádza aj prípad brata
Alojza Chmeľa,vlastným menom Andreja, bohoslovca z rehole bosých
augustiniánov, ktorý sa narodil 17. októbra 1913 v Spišskej Starej Vsi ako piaty z
ôsmych detí, študoval na katolíckom gymnáziu v Nowom Targu a roku 1935 vstúpil do
noviciátu v Čechách a v Taliansku. Ako brat prijal rehoľné meno Alojz Mária od Ukrižovaného
Ježiša. Dostal rakovinu štítnej žľazy, mal kruté bolesti, ktoré znášal s veľkou trpezlivosťou.
Liečili ho v rímskej nemocnici Istituto Regina Elena, kde aj zomrel dňa 16. augusta
1939. Nechal po sebe pamiatku svätého mladého, chorobou ťažko skúšaného rehoľníka
aj v Taliansku.
Iné rehole majú tiež svojich kandidátov na oltár. Saleziáni
udržujú spomienku na ich kňaza Tita Zemana,ktorý sa narodil
4. januára 1915 vo Vajnoroch a po príchode komunistického režimu prevádzal tajne za
hranice bohoslovcov, aby mohli študovať teológiu v Turíne. Chytili ho a odsúdili na
25 rokov väzenia, ktoré potom skrátili na 12 rokov. Mal už podlomené zdravie, keď
zomrel na následky žalára dňa 10. marca 1964. Možno ho považovať za mučeníka pre povolania.
V decembri 2012 uzavreli v Bratislave diecézny proces, po ktorom by sa malo konať
overenie v Ríme a úradné vyhlásenie.
Boží služobníci František a Tomáš
Munkovci, otec a syn, pochádzali z dobre situovanej židovskej rodiny. Celá
rodina sa v novembri 1939 obrátila na katolícku vieru a Tomáš sa stal aj jezuitským
novicom. To ich však nezachránilo pred prenasledovaním, ktoré pod tlakom nemeckých
politikov sa konalo proti Židom aj na Slovensku. Najprv celú rodinu zavreli do koncentračného
tábora v Seredi a potom ich vyviezli do Sachsenhausenu. Pri pochode smrti počas evakuácie
tábora boli obaja spomínaní zastrelení. O ich kauzu sa stará jezuitská rehoľa a je
už na dobrej ceste.
Lazaristi pracujú na blahorečení Jána Havlíka,ktorý sa narodil vo Vlčkovanoch dňa 12. februára 1928, vstúpil do ich rehole a
po jej rozpustení sa pokúšal viesť spolu s inými duchovný život a študovať teológiu.
Potrestaný väzením za život viery, prepustený s ťažko poškodením zdravím, ako 37-ročný
zomrel na Vianoce 1965.
Michal Buzalkasa narodil vo
Sv. Antone pri Banskej Štiavnici dňa 18. septembra 1885 a Lexikón katolíckych kňazských
osobností Slovenska mu dáva tri výrazné tituly: biskup, pedagóg, trpiteľ za vieru
(s. 169). Študoval v Pázmaneu vo Viedni, kde dosiahol doktorát. Pôsobil v Banskej
Štiavnici, v Budapešti, cez vojnu ako vojenský kaplán, po vojne ako farár, neskôr
ako profesor morálnej teológie a rektor veľkého seminára, aj po zriadení teologickej
fakulty v Bratislave. Aj mne bol za dva roky rektorom (1943-45). Po príchode Červenej
armády ho zaistili, ale nič mu nenašli. Roku 1950 ho však znovu zatkli a odvliekli
do Čiech a nakoniec roku 1951 odsúdili na doživotie v monstre-procese s biskupmi Vojtaššákom
a Gojdičom R. 1956 ho poslali ako ťažko chorého do Děčína a do Tábora, kde 7. decembra
1961 zomrel. O jeho kauzu v Ríme sa stará bratislavská arcidiecéza.
Ján
Vojtaššák, spišský biskup, sa narodil 14. novembra 1877 na Orave, teológiu
študoval v spišskom seminári, pôsobil na mnohých farách a neskôr sa stal rektoromseminára. 13. februára 1921 bol v Nitre vysvätený ako jeden z prvých troch slovenských
biskupov. V rokoch 1940-45 bol členom a podpredsedom štátnej rady Slovenskej republiky,
za čo bol r. 1945 väznený a po siedmich mesiacoch prepustený. Keď uverejnil pastiersky
list o exkomunikácii komunistov, roku 1950 ho znovu uväznili a s dvoma „vlastizradnými“
biskupmi odsúdili na 24 rokov väzenia na rôznych miestach. Až roku 1963 dostal milosť,
ale na Slovensko nesmel ísť. Zomrel 4. augusta 1965, úradne bol rehabilitovaný až
roku 1990. Posmelený otázkou Jána Pavla II. o jeho kauze, biskup Tondra začal 11.
decembra 1996 diecézny proces blahorečenia.
K týmto kandidátom sa dá priradiť
Terézia Demjanovičová,ktorá sa narodila 26. marca
1901 v New Jersey (USA) gréckokatolíckym rodičom pôvodom z Bardejova a zomrela ako
členka Kongregácie charitatívnych sestier sv. Alžbety v roku 1927. Čaká na blahorečenie.
Postulátorom jej kauzy bol istý čas nebohý P. Daniel Faltin.