Prinášame myšlienky sv. Jána Pavla II., ktorými na začiatku svojho pontifikátu poukázal
na nepostrádateľnú úlohu modlitby v živote kresťana. Modlitbu vtedy označil za podmienku
plnenia poslania pápeža a za jeho samotnú náplň. Necelé dva týždne po svojom zvolení
navštívil mariánske pútnické miesto Mentorella, ktoré sa nachádza v horách na východ
od Ríma. Tamojší kláštor spravuje poľská komunita resurekcionistov. Karol Wojtyla
toto miesto navštívil viackrát už pred svojím zvolením za pápeža a potom opakovane
ako pápež. Dokumentuje to aj fotografická výstava autentických záberov z jeho návštev,
ktorá je voľne prístupná pútnikom a turistom. Vzťah poľského pápeža k tomuto miestu
pripomína jeho pamätná socha stojaca pri vstupe do kostola a tiež turistický chodník
spájajúci kláštor s hlbokým údolím, nazvaný „Chodník Karola Wojtylu.“ O posvätnosti
miesta svedčí aj skutočnosť, že v jaskyni na skalnom výbežku, pod ktorým sa nachádza
kláštor, sa podľa tradície zdržiaval už sv. Benedikt. Ján Pavol II. pri svojej prvej
návšteve Mentorelly ako pápež povedal tieto slová:
„Túžil som prísť sem,
do týchto vrchov, aby som kráčajúc v Máriiných šľapajach spieval Magnifikat.
Toto je miesto, na ktorom sa osobitným spôsobom človek otvára pred Bohom. Miesto,
kde – vzdialený od všetkého, ale zároveň blízky k prírode – dôverne sa rozpráva so
samotným Bohom. Človek tu intímne cíti, aké je jeho osobné povolanie...
Toto
miesto mi počas mojich pobytov v Ríme veľmi pomáhalo modliť sa. A preto som sem túžil
prísť aj dnes. Modlitba, ktorá rozličnými spôsobmi vyjadruje vzťah človeka so živým
Bohom, je aj prvou úlohou a v istom zmysle prvým ohlasovaním pápeža, tak ako je prvou
podmienkou jeho služby v Cirkvi a vo svete.
Počas týchto pár dní, ktoré
ubehli od 16. októbra, som mal to šťastie počuť z úst uznávaných osôb slová, ktoré
potvrdzovali duchovné prebudenie moderného človeka. Tieto slová – a to je význačné
– boli vyslovené predovšetkým laikmi, ktorí zastávajú vysoké postavenie v politickom
živote rozličných krajín a národov. Opakovane hovorili o potrebách ľudského ducha,
že nie sú menej oproti potrebám telesným. Zároveň označili na prvom mieste Cirkev
ako tú, ktorá je schopná tieto potreby uspokojiť.
To, čo teraz poviem,
nech je akousi prvou skromnou odpoveďou na všetko to, čo som počul: Cirkev sa modlí,
Cirkev sa chce modliť, túži byť v službe najprostejšieho a zároveň najúžasnejšieho
daru ľudského ducha, ktorý sa realizuje v modlitbe. Modlitba je totiž prvým vyjadrením
vnútornej pravdy človeka, prvou podmienkou autentickej slobody ducha.
Cirkev
sa modlí a chce sa modliť, aby načúvala vnútornému hlasu Božieho Ducha, aby on sám
mohol v nás a s nami rozprávať nevysloviteľnými vzdychmi celého stvorenstva. Cirkev
sa modlí a chce sa modliť, aby odpovedala na potreby v hĺbke človeka, ktorý je niekedy
tak ohraničený, limitovaný okolnosťami každodenného života, všetkým tým, čo je dočasné,
slabosťou, hriechom, malomyseľnosťou a životom, ktorý sa zdá byť nezmyselným.
Modlitba dáva zmysel celému životu, v každom jeho momente, za každých okolností.
Preto pápež ako Kristov zástupca na zemi túži predovšetkým zjednotiť
sa so všetkými, ktorým ide o zjednotenie sa s Kristom v modlitbe, nech sú kdekoľvek.
Či je to beduín v stepi, karmelitánky či cisterciti v hlbokej klauzúre, chorý na nemocničnom
lôžku v utrpení agónie, človek v činnosti, v plnosti života alebo tí, čo sú utláčaní
a ponižovaní... Kdekoľvek.“
(Z príhovoru pápeža Jána Pavla II. pri návšteve
mariánskej svätyne na Mentorelle 29. októbra 1978) -jb-