Muž modlitby Ján Pavol II. – svedectvo kardinála Re

Prinášame svedectvo kardinála Giovanniho Battistu Re, niekdajšieho úzkeho spolupracovníka pápeža Jána Pavla II., publikované v denníku L´Osservatore Romano 28. marca 2014. Dnes 80-ročný taliansky kardinál bol v roku 1987 menovaný Jánom Pavlom II. za sekretára Kongregácie pre biskupov, v roku 1989 za substitúta Štátneho sekretariátu v sekcii pre všeobecné záležitosti a v rokoch 2000 – 2010 bol prefektom Kongregácie pre biskupov. Na kardinála ho kreoval Ján Pavol II. 21. februára 2001, od roku 2002 je v hodnosti kardinála-biskupa.

Gigantickú osobnosť Jána Pavla II. ocenil svet predovšetkým pre to, čo urobil za 26 a pol roka svojho pontifikátu, pretože toto bol najviditeľnejší aspekt. Avšak jeho najdominantnejšou dimenziou bola bez pochýb modlitba. Jeho dlhý život bol obdivuhodnou syntézou modlitby a činnosti, predsa však v jeho mysli a v jeho osobnej vízii mala prednosť modlitba. Karol Wojtyla už od svojej mladosti miloval modlitbu a dával jej vždy privilegované miesto. Tvorila súčasť jeho existencie. Dá sa povedať, že modlitba bola zdrojom jeho dynamizmu a jeho neúnavnej apoštolskej činnosti. Bola tiež príčinou pôsobivosti jeho svedectva.

Pracujúc v blízkosti Jána Pavla II. bolo mnoho vecí, ktoré sa človeka dotýkali. Predovšetkým to bola jeho istota. Bol človekom pevného presvedčenia. A potom tiež hĺbka jeho myšlienok, schopnosť hovoriť k davom, ľahkosť s akou zvládal cudzie jazyky, pohotovosť s akou dokázal odpovedať v danej situácii. Ale to, čo na mňa vždy najviac zapôsobilo, bola intenzita jeho modlitby, prejav naozaj hlbokej a žitej jednoty s Bohom. Spôsob, akým sa vždy pohrúžil do modlitby napĺňal úžasom. Bolo vidieť zápal, ktorý ho pohlcoval, akoby ani nemal problémy a naliehavé povinnosti, ktorým sa musel aktívne venovať. Jeho výraz počas modlitby prezrádzal hlboké sústredenie a súčasne pokojné uvoľnenie. Boli svedectvom hlbokého duchovného zjednotenia sa a presvedčivým výrazom modlitby, ktorej sa oddával a prežíval. Keď sa modlil osamote, dalo sa vycítiť, ako sa pre neho zjednotenie s Bohom stalo dychom jeho duše a prameňom jeho usudzovania. Dojemná bola ľahkosť a rýchlosť, s akými prechádzal od kontaktu s ľuďmi k rozjímaniu v intímnom rozhovore s Bohom. Mal veľkú schopnosť sústredenia sa. Keď bol sústredený v modlitbe, zdalo sa, že to, čo sa dialo okolo neho, sa ho nedotýka a netýka, až tak sa vnáral do stretnutia sa s Bohom. Prechod z jednej činnosti do druhej počas dňa vždy sprevádzal rýchlou modlitbou. Keď svojím drobným rukopisom písal v poľštine svoje prejavy, homílie alebo dokumenty magistéria, text sa vždy začínal krátkou invokáciou alebo modlitbou v latinčine na pravej strane listu, v ktorej pokračoval aj na nasledovnej strane. Napríklad: Totus tuus ego sum a na nasledujúcej strane: et omnia mea tua sunt a tak ďalej aj na ostatných stranách. Modlitbou sa pripravoval na rôzne stretnutia dňa alebo týždňa. Niekoľkokrát to výslovne povedal. Napríklad, keď prijal Gorbačova v roku 1989. Pápež začal spoločný rozhovor tým, že sa mu zdôveril o svojej modlitbe k Bohu za jeho osobu a aj za ich vzájomné stretnutie. Všetky svoje dôležité voľby nechával vyzrieť v modlitbe. Pred každým významným rozhodnutím sa Ján Pavol II. najprv za danú skutočnosť dlho – niekoľko dní, niekedy aj niekoľko týždňov – modlil. Čím dôležitejšie bolo rozhodnutie, tým dlhšia bola modlitba. Pri ťažších voľbách sa nikdy nerozhodoval ihneď. Tým, ktorí ho o niečo žiadali alebo mu niečo navrhovali, odpovedal, že skôr, než rozhodne, chce nad tým najprv popremýšľať. V skutočnosti tak získaval čas, aby si vypočul názor iných. Mal vždy mnoho kontaktov, najmä sa však chcel za danú skutočnosť modliť a získať tak svetlo zhora skôr, než sa rozhodne. Spomínam si na viac prípadov za tie roky, keď som bol substitútom Štátneho sekretariátu, keď sa mi zdalo, že pápež bol už jasne naklonený v prospech istého rozhodnutia. Spýtal som sa ho teda, či môžeme pokračovať a vydať o tom komuniké. Odpoveď bola: „Počkajme, chcem sa za to ešte trochu modliť pred tým, ako sa definitívne rozhodnem.“ Keď sa skúmala istá otázka a nedarilo sa nájsť riešenie, pápež to uzatvoril slovami: „Musíme sa ešte modliť, aby nám Pán prišiel na pomoc.“ Ján Pavol II. sa odovzdával modlitbe, aby mal jasno v ceste, ktorou sa mal uberať.

Dva týždne po svojom zvolení na pápežský stolec išiel do svätyne Mentorella, ktorá je asi šesťdesiat kilometrov vzdialená od Ríma a hovoril o modlitbe. Okrem iného spomenul, že prvým poslaním pápeža voči Cirkvi a voči svetu je modliť sa. Povedal: „Modlitba (...) je prvou úlohou a v istom zmysle prvým ohlasovaním pápeža, tak ako je prvou podmienkou jeho služby v Cirkvi a vo svete.“ Potom doplnil, že „modlitba je prvou podmienkou autentickej slobody ducha“, „vovádza človeka do vzťahu so živým Bohom“, a preto „dáva zmysel celému životu, v každom jeho momente, za každých okolností.“

Modlitba bola u neho akoby niečím spontánnym a zároveň bola spojená s tradičnými prejavmi ľudovej zbožnosti, medzi nimi napríklad hodina adorácie každý štvrtok, modlitba krížovej cesty každý piatok a každodenný ruženec. Eucharistia, kríž a Panna Mária boli tromi centrami jeho zbožnosti. Svätá omša bola pre neho najvyššou a najsvätejšou skutočnosťou, srdcom každého jeho dňa. Počas jedného stretnutia s kňazmi v roku 1995 povedal: „Svätá omša je absolútnym centrom môjho života a každého môjho dňa.“ Keď bol doma a program mu dovoľoval zotrvať samému v kaplnke, rád sa modlieval ležiac na podlahe ako pri kňazskej a biskupskej vysviacke. Tou polohou tela chcel vyjadriť hlbokú úctu a úpenlivú pokornú prosbu pred nekonečnou veľkosťou Boha. -zk-