Zamyslenie P. Bubáka k 2. veľkonočnej nedeli

Formy poznávania

(Jn 20, 19-31)
Myslím, milí priatelia, že nasledujúca 2. veľkonočná nedeľa, počas ktorej si tradične čítame evanjelium o neveriacom Tomášovi, je vhodnou príležitosťou na to, aby sme spolu pouvažovali o téme, ktorú často prehliadame, no ktorá je pre náš život bytostne dôležitá: a síce o formách poznávania. Tomášova požiadavka: „Neuverím, pokým neuvidím!“ totiž neumrela. A chvála Pánu Bohu, že neumrela, pretože ona má svoju legitimitu, a je dobré, že mnohí z nás na nej, keď sa stretáme s novými vecami v našom živote, trváme. Lenže problémom je, že ona nemôže byť jediným postojom, ktorý v živote používame. Ak by bola, nášmu životu by hrozilo veľké ochudobnenie. Lebo ako povedal Malý princ: „To, čo je podstatné, je našim očiam neviditeľné.“

Odborníci tvrdia, že jestvujú dve formy poznávania: rozumové poznávanie a zážitkové poznávanie. Tieto dva druhy poznávania musia ísť ruka v ruke; ak nie ostaneme v tme. Pozrime sa, aký je medzi nimi rozdiel. Rozumové poznávanie sa používa vo vedách, zážitkové v umení. Rozumové poznávanie je, ako to hovorí už samotný názov, poznávanie rozumom, má istú objektivitu a je nezávislé od poznávateľa. To znamená 2 plus 2 sú štyri, bez ohľadu na to, či to je v Európe alebo v Afrike, či to je v 7. alebo v 14. storočí. Ďalej, rozumové poznávanie je nasmerované na spoznanie podstaty veci, orientuje sa na fakty, ktoré musia byť dokázateľné a vedec si v tomto procese musí zachovať istú nestrannosť, ktorá ho bude viesť k tomu, že bude hľadať pravdu a nie potvrdenie si svojich vlastných túžob. Rozumové poznávanie robí vedca nadradeným nad vecou, ktorú spoznal. Napríklad počítač môže byť pre jednoduchého človeka nepochopiteľným zázrakom, pred ktorým sa môže skláňať v úcte, no pre inžiniera, ktorý ho vymyslel a zostrojil bude obyčajnou vecou, ktorá bude hračkou v jeho rukách. To je dôvod, prečo vec, ktorú rozumovo spoznáme úplne do detailov, nás nebude volať k záväzku života: napríklad som opilec a hulvát a ja zrazu pri svojom výskume spoznám, ako fungujú digitálne hodinky. Toto nové poznanie nebude znamenať, že zrazu začnem nový život bez opíjania a hrubého správania sa. A konečne: to, k čomu pri rozumovom poznávaní prídeme, je možné učiť, to znamená, odovzdávať to ďalej tým, ktorí tú vec nepoznajú.

Celkom inak sa však veci majú pri zážitkovom poznávaní. Pri tomto poznávaní nespoznávame podstatu veci, ale jej prejavy: sústredíme sa na jej dobrotu, na jej krásu alebo na jej hodnotu. A nakoľko tieto vlastnosti nevidia kdesi vo vzduchu, tak ich skúmame na konkrétnej veci. Pred touto konkrétnou vecou alebo konkrétnym zážitkom stojíme a máme s nimi interakciu. A tu zistíme, že vec je pre nás buď dobrá alebo zlá, krásna alebo škaredá a podľa toho si ju vážime alebo nevážime, má pre nás hodnotu alebo ju nemá. V prípade zážitkového poznávania, vec, ktorú poznávame a my uznáme, že má pre nás hodnotu, stojí nad nami, je nám nadradená. Poznávajúci je sluhom toho, čo poznáva, a jeho úlohou je vyjsť zo seba, aby objal, prijal a ocenil hodnotu, ktorú našiel. Napríklad stojím pred západom slnka, započúvam sa do prekrásnej hudby, ocitnem sa pre bázeň vzbudzujúcim dielom techniky, alebo meditujem nad tajomstvom konkrétneho človeka, nad láskou mojej matky či manželky. Nemôžem ostať nedotknutý, alebo stáť stranou. Toto poznanie ma volá k záväzku. Zážitkové poznávanie je poznávanie, ktoré človeka strhuje, je pre neho akoby príkazom. A aj keď to je poznávanie silne osobné, nie je subjektívne, naopak je to najobjektívnejšie poznávanie zo všetkých poznávaní. A to preto, lebo v zážitkovom poznávaní pred človekom stojí čosi, čo ho ďaleko presahuje, to, po čom túži, aj keď v skutočnosti netúžil presne po tomto, no čo ho aj napriek tomu volá po tom, aby to prijal. A konečne, poslednou charakteristikou zážitkového poznania je to, že to, čo ním spoznáme, nemôžeme ďalej učiť. Často na to, čo sme spoznali nemáme jednoducho slov. Najlepším procesom, ktorým sa toto skúsenostné poznávanie odovzdáva je tzv. edukácia (v doslovnom chápaní edukácia znamená to, čo to slovo presne hovorí e-ducere = vyťahovať von). Je to proces, pri ktorom ťahám von z iných to, čo sa v nich, v ich vnútri nachádza.
Napríklad, predstavme si, že stojíme so skupinou ľudí pred Rembrandtovým obrazom návratu márnotratného syna. Ak by som použil rozumové poznávanie, týmto ľuďom by som vysvetlil to, ako obraz vznikol, akú techniku umelec použil, aké bolo pozadie jeho namaľovania, čo znamenajú jednotlivé detaily na ňom a pod. Keby som však išiel na vec z pozície zážitkového poznávania, môj postup by bol úplne iný: vyzval by som ľudí, aby sa na obraz zahľadeli, a aby si vyhradili čas a vytvorili si s udalosťou, ktorá je na ňom namaľovaná osobnú interakciu. Po istej chvíli by som ich nechal hovoriť. Výsledok by bol prekvapujúci. Rozumový výklad by bol iste hodnotný, ale ak by sme ostali len pri ňom, obraz by sme naplno nechopili.

Milí priatelia, po tomto stručnom porovnaní dvoch foriem poznávania možno už cítite, aká jednostranná bola požiadavka apoštola Tomáša, ktorý si žiadal dôkazy o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ježiš mu vyhovel, ale zároveň mu dal najavo, že ak ho má pochopiť naplno, nemožno sa obmedziť len na svoj rozum a len na rozumovú formu poznávania.
Keď si všimneme vieru ľudí, ktorí boli ovplyvnení veľkonočnými udalosťami, ako nám ich predstavujú evanjeliá a Skutky apoštolov, nemôže nám uniknúť, že vo všetkých prípadoch poznanie, ktorým spoznali vzkrieseného Ježiša, a cez ktoré prišli k viere, ktorá zmenila ich život, bolo poznanie zážitkové. Bolo to nie nejaké rozumové skúmanie prázdneho hrobu, ale ich osobné stretnutie sa s ním. A tak to ide dejinami a platí to až do našich čias: skutočnými veriacimi nie sú tí, ktorí majú osvojené všetky dogmy a poučky viery – aj keď to tiež nie je na škodu – ale tí, ktorí sa s Ježišom Kristom, svojim Bohom a Pánom stretli osobne, a ktorí sa potom stali jeho svedkami. To, čo je dôležité pre život človeka, nie je jeho rozumová viera, ale viera zážitková, zažitá, žitá a žijúca.
A na ľuďoch s takouto vierou sa stále potvrdzuje to, čo napísal kedysi pápež Pavol VI.: „Svet verí dnes viac svedkom, než učiteľom a ak verí učiteľom tak iba vtedy, keď sú zároveň svedkami.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.