Pápež v televíznom rozhovore odpovedal mladým na otázky „na telo“
Svätý Otec František je známy tým, že poskytuje rozhovory rozličným médiám, pri ktorých
často odpovedá aj na otázky „na telo“, ktoré mu novinári kladú. Ako človek dialógu
sa nezdráha odpovedať ani na takéto otázky. Známa je napríklad jeho ústretová odpoveď
formou listu na otázky o existencii absolútnej pravdy a o hodnovernosti Cirkvi, ktoré
mu adresoval novinár Eugenio Scalfari na stránkach denníka La Repubblica,
tradične nie veľmi nakloneného Cirkvi. Pápež František mu neskôr poskytol aj priamy
rozhovor pri osobnom stretnutí. Naposledy Svätý Otec odpovedal na priamo kladené otázky
pri stretnutí s mladými Belgičanmi, ktorých Svätému Otcovi predstavil biskup diecézy
Gent, Mons. Lucas Van Looy SDB. Skupina dvanástich mladých flámskej národnosti sa
dala dohromady na Svetových dňoch mládeže v Riu de Janeiro a po tejto skúsenosti sa
rozhodla priniesť posolstvo Svätého Otca ostatným mladým vo svojej krajine. Zvolili
si spôsob, o ktorom boli presvedčení, že ich vrstovníkov osloví: cez televízne interview
s pápežom. Rozhovor, ktorý vznikol pri audiencii, na ktorej ich Svätý Otec prijal
31. marca v Apoštolskom paláci vo Vatikáne, nahrala flámska televízia VRT, ktorá ho
potom odvysielala v rámci Belgicka. Nahrávania sa zúčastnili traja zo skupiny, dve
dievčatá a mladý muž. Za pomoci tlmočníčky na ich otázky kladené v angličtine Svätý
Otec odpovedal po taliansky. Aké to boli otázky a ako Svätý Otec odpovedal? Vypočujme
si niektoré z nich.
Mladá dievčina sa opýtala takto: „Ja neverím v Boha, ale
vaše gestá a ideály ma nadchýnajú. Máte nejaké posolstvo pre nás všetkých, pre mladých
kresťanov, pre ľudí, ktorí neveria alebo majú iné vierovyznanie alebo veria inak?“
„Podľa
je mňa je potrebné usilovať sa o autentickosť v tom, ako rozprávame. A pre
mňa autentickosť je v tomto: zhováram sa s priateľmi. Všetci
sme bratia. Veriaci, neveriaci, toho alebo iného vierovyznania, židia, moslimovia,
všetci sme bratia. Človek je v centre dejín, toto je podľa mňa dôležité: človek je
v centre. V súčasnom momente histórie bol človek vyhodený z centra,
odsunutý na perifériu, a v centre – aspoň v tejto chvíli – je moc, peniaze.
A my musíme pracovať pre ľudí, pre muža a ženu, ktorí sú obrazom Boha. Prečo mladí?
Pretože mladí ... sú tým semenom, ktoré postupom času prinesie
úrodu. Ale aj vzhľadom na to, čo som práve spomínal: v tomto
svete, kde je v centre moc a peniaze, sú mladí zatláčaní preč. Deti sú odmietané –
nechceme deti, chceme ich menej, malé rodiny – nie je tu ochota mať
deti. Odsúvaní sú starí ľudia: mnohí starčekovia a starenky zomierajú skrytou
eutanáziou, nedostane sa im potrebnej starostlivosti, a tak zomrú. Vytláčaní
sú dnes mladí. Predstavte si, napríklad len v Taliansku nezamestnanosť
mladých od 25 rokov nadol je takmer 50 percent, v Španielsku 60 percent a v
Andalúzii na juhu Španielska 70 percent. Neviem aké je percento nezamestnanosti mladých
v Belgicku...“
„Trochu nižšia: 5 - 10 percent...“
„Nízka,
vďaka Bohu. Ale uvažujte, čo znamená generácia mladých, ktorí nemajú prácu! Môžeš
mi povedať: Však jesť majú čo, spoločnosť im dá živobytie.“ Áno, ale to nestačí, pretože
nemajú skúsenosť dôstojnosti, že priniesli domov chlieb. A toto je moment utrpenia
mladých. Vstúpili sme do kultúry odhadzovania: všetko, čo neslúži globalizácii,
sa vyradí. Starí ľudia, deti, mladí. Ale takto sa zahadzuje budúcnosť ľudstva,
pretože v deťoch, mladých a starých je budúcnosť ľudstva. V deťoch a mladých preto,
lebo sú nositeľmi dejín, a starší sú tí, ktorí nám musia dať pamäť ľudstva, ako sa
vyvíjala cesta ľudstva. Ak budú vylúčení, budeme mať skupinu ľudí bez sily, pretože
nebude mať veľa mladých a detí, a tí budú bez pamäti. A toto je vážne!
Preto si myslím, že musíme pomáhať mladým, aby mohli mať svoju rolu v spoločnosti.“
Pýta
sa mladý muž: „Všetci sme ľudia a robíme chyby. Čomu vás naučili vaše chyby?“
„Chyby
som robil, robím... V Biblii v Knihe múdrosti sa píše, že najspravodlivejší človek
pochybí sedemkrát za deň! Chce sa tým povedať, že všetci robíme chyby. Hovorí sa,
že človek je jediný tvor, ktorý padá dvakrát pre to isté, pretože sa
nepoučí ihneď zo svojich chýb. Niekto môže povedať: ‚Ja som neurobil nič zlé‘, a nepracuje
na sebe. Tým sa dostáva k márnivosti, povýšenectvu, pýche. Myslím si, že aj chyby
v mojom živote boli a sú veľkými učiteľmi života. Veľkí učitelia ťa veľa naučia. Aj
ťa pokoria, pretože niekto sa môže cítiť ako superman a potom robí chyby, a toto ho
pokorí, vráti ho na svoje miesto. Nepovedal by som, že zo všetkých mojich
chýb som sa poučil, myslím si, že z niektorých som sa nepoučil, pretože som tvrdohlavý,
a poučiť sa, to nie je ľahké. Ale z mnohých chýb som sa čomusi podučil, a to mi bolo
na osoh. Je tiež dôležité uvedomiť si chyby: Toto som urobil zle, tam som sa mýlil,
tam som pochybil... A treba tiež dávať pozor, aby ste neupadli opäť do toho istého
omylu, nespadli do tej istej jamy... Dialóg so svojimi vlastnými chybami je jedna
dobrá vec, pretože ony ťa učia a dôležité je, že ony ti pomôžu stať sa trochu pokornejším
a pokora je veľmi dobrá, osožná pre ľudí, pre nás. Neviem, či to bola postačujúca
odpoveď...“
Jedno z dievčat nadviazalo otázkou: „Máte nejaký konkrétny
príklad, ako ste sa poučili z nejakej chyby?“
„Nuž, poviem to, písal som
o tom v knihe, je to zverejnené. Napríklad v riadení života Cirkvi. Bol som
vymenovaný za predstaveného veľmi mladý a urobil som veľa chýb napríklad autoritárskym
postojom. Bol som príliš autoritársky, v 36 rokoch... Potom som sa naučil,
že je potrebné viesť dialóg, počúvať, čo si myslia iní... Ale nedá sa
to naučiť raz a navždy, nie. Je to dlhá cesta. Toto je jeden konkrétny príklad.
A ja som sa naučil zo svojho trochu autoritárskeho postoja, ako
rehoľný predstavený, nájsť spôsob, ako takýmnebyť...“
Dievča
pokračuje ďalšou otázku: „Ja vidím Boha v ľuďoch. Kde vidíte Boha Vy?“
„Snažím
sa, usilujem sa ho nachádzať vo všetkých okolnostiach života. Hľadám a nachádzam
ho v čítaní Svätého písma, nachádzam ho v slávení sviatostí, v modlitbe a aj vo svojej
práci sa snažím nájsť ho v ľuďoch, v rôznych ľuďoch... Predovšetkým ho nachádzam
v chorých: to mi pomáha, pretože keď som s chorými, pýtam sa, prečo on, a nie
ja? Nachádzam ho medzi väzňami: prečo je tento vo väzení a ja nie? A v tomto
nachádzam Boha. Pomáha mi, keď sa ho snažím hľadať po
celý deň. Nedokážem to, ale snažím sa to robiť, aby som bol v
dialógu. Nedokážem to robiť celkom tak. Svätí to robili dobre, ja ešte nie.
Ale toto je tá cesta.“
Ďalšia otázka sa týkala témy strachu: „Ja mávam
rôzne obavy, strach. Čoho sa Vy bojíte?“
„Sám seba! Mať strach...
Pozri, v evanjeliu Ježiš často opakuje: «Nebojte sa! Nebojte
sa!» Hovorí to mnohokrát. A prečo? Pretože on vie, že strach je vec, povedal
by som, ‚normálna‘. Bojíme sa života, máme obavy z výziev, ktoré sú pred nami, máme
strach stojac pred Bohom. Všetci majú strach, všetci. Netráp sa teda tým, že
máš strach. Musíš to tak pociťovať, ale nebáť sa potom premýšľať: ‚Prečo sa
vlastne bojím?‘. Vysvetlenie situácie je treba hľadať pred Bohom a sami pred sebou,
prípadne sa s niekým poradiť. Strach však nikdy nie je dobrý radca, pretože radí zle.
Tlačí ťa na cestu, ktorá nie je dobrá. Práve preto Ježiš mnohokrát opakoval: «Nebojte
sa, neboj sa.» A potom, musíme poznať seba samých, každý musí poznať svoje
vnútro a hľadať, kde je oblasť, v ktorej by sme mohli urobiť najviac chýb. A z tejto
oblasti by sme mali mať trochu strachu. Existuje totiž dobrý strach a
zlý strach. Dobrý strach je ako obozretnosť. Je to rozvážny postoj:
‚Pozri, tu , v tomto si slabý, aj v tomto, buď opatrný, aby si nepadol.‘ Zlý strach
je ten, o ktorom hovoríš, že ťa akosi paralyzuje, ničí. Ochromuje ťa,
nedovolí ti niečo robiť, a tento strach je zlý, je potrebné sa ho zbaviť.“
Mladí
sa na záver Svätého Otca pýtajú: „Naša posledná otázka: Máte Vy pre nás nejakú otázku?“
„Otázka,
ktorú vám chcem položiť, nie je originálna. Zoberiem ju z evanjelia.
Ale myslím, že potom, ako som vás počúval, možno to je tá správna pre
vás v tomto momente: Kde je tvoj poklad? To je tá otázka. Kde spočíva
tvoje srdce? Na akom poklade spočíva tvoje srdce? Lebo tam, kde je tvoj
poklad, tam bude tvoj život. Srdce je naviazané na poklad, na poklad, ktorý máme všetci:
je to moc, peniaze, sebavedomie, a mnohé ďalšie..., alebo dobrota, krása,
túžba robiť dobro... Toľko pokladov môže existovať...
Kde je tvoj poklad? To je tá otázka, ktorú mám na vás, ale musíte si odpovedať
vy sami! Keď budete doma...“ -jk, jb-