Zamyslenie s názvom
Život pred smrťou? pripravil P. Milan Bubák SVD.
Jedným z výrazných
znakov, ktoré charakterizujú naše desaťročie je mimoriadne rozšírenie grafitov. Nájdete
ich takmer všade, no najviac vo veľkomestách. V Bratislave sú nimi pokreslené hlavne
chodníky pre chodcov po niektorých mostoch cez Dunaj, hlavne Most SNP alebo Most Lafranconi.
No nie sú ušetrené ani múry centra alebo sídlisk. Na západe je to ešte horšie. Ktorí
ste boli napríklad v Ríme, viete o čom hovorím. Nájdete ich tam na najextrémnejších
miestach: v tuneloch vlakov a podzemnej dráhy, na nadjazdoch, na miestach, kde človek
nevychádza z úžasu nad myšlienkou: ako sa tam ten dotyčný, ktorý tento grafit maľoval,
dostal? Čo motivovalo tohto osamelého jedinca, maľovať tieto výtvory na týchto extrémnych
miestach a to často v hĺbke noci, kedy mal istotu, že ho nikto neuvidí? Je to výkrik
človeka, ktorý v beztvarej mase husto zaľudneného mesta hľadá uznanie, snaží sa ukázať,
zanechať znak, že tu je, že tu bol? V poslednej dobe sa grafity a ich tvorcovia pokúšajú
o zaujatie miesta v umeleckom svete a o zaradenie sa do kategórie „moderné umenie“.
V tejto snahe sa vynárajú z podzemia a prezentujú fotografie svojich výtvorov na výstavách.
Zdá sa, že aj oni sa, podobne ako každé moderné umenie, snažia o prechod od konkrétna
k abstraktnu.
V Belfaste, v hlavnom neste Severného Írska, v husto zaľudnenej
štvrti nazvanej Shakill sa nachádza na jednom múre grafit, ktorý sa vôbec nepokúša
tváriť ako umenie. Spočíva v nápise: „Jestvuje život PRED smrťou?“ Zaujímavá
otázka. Sme zvyknutí na inú otázku: Či jestvuje život PO smrti. Ľudí od nepamäti zaujímala
odpoveď na to, čo je po smrti, či jestvuje záhrobný, večný život. Otázka na spomínanom
múre sa však pýta na opak: Nie na to, či jestvuje život PO smrti, ale či jestvuje
život PRED smrťou?
A tak nám naznačuje posun v myslení mnohých ľudí, ktorý
nie je bezvýznamný, a ku ktorému ich priviedla doba: Naráža na mizériu života mnohých
ľudí sveta a pýta sa na zmysel takéhoto života. Môže to byť narážka napríklad na brutálne
podmienky, v ktorých sa nachádzajú tí, ktorí už celé desaťročia žijú vo vojnou zmietaných
spoločenstvách a to nielen v tomto meste. Existencia týchto ľudí je každodenným utrpením,
snahou o prežitie pod Damoklovým mečom vznášajúcim sa nad ich životmi ako tieň smrti.
Môžu to byť ľudia nachádzajúci sa v extrémnej chudobe, v hlade a smäde, ľudia
bez práce, ktorí bojujú o holú existenciu, a ktorým neostáva nič iné, iba čakať na
zmilovanie. Môžu to byť emigranti, ktorí sú nútení opustiť svoj domov a hľadať
ďalší, no ktorí sa namiesto pohostinnosti stretajú iba s odmietaním, pohŕdaním, a
výsmechom. Môžu to byť obete obchodovania s ľuďmi, ktorých oklamali a nakoniec
skončili v nútenej prostitúcii alebo ako otroci v nútenej práci. Môže to byť ale
aj žena, ktorá žije v násilnom manželstve, kde je zneužívaná nielen slovne a citovo,
ale dokonca aj telesne. Môže to byť človek, postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou
chorobou, ktorá z neho postupne ujedá a jemu postupne vyhasína každú nádej na uzdravenie. Môže
to byť človek postihnutý ťažkou závislosťou, ktorú si uvedomuje, a z ktorej sa nevie
po tisícoch pokusov dostať von.
„Jestvuje život pred smrťou?“ mohli
by sa mnohí z týchto ľudí pýtať. Je to, čo prežívajú všetci títo ľudia, život? Zdá
sa, milí priatelia, že odpoveď na otázku, ktorú sme si zvykli klásť doteraz, t.j.
či je život PO smrti, závisí od odpovede na otázku: či je život pred smrťou. Ak nie
je život pred smrťou, nemôže byť ani život po smrti! Čo tým myslím? Myslím tu
na kvalitu života. Totiž ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ, a že tvoj život
má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to
nie je život, ktorý vedie k životu. Možno toto tvrdenie znie absurdne najmä ak si
predstavíme povedzme človeka, nachádzajúceho sa v ťažkej chorobe alebo v neľudskom
vzťahu, alebo povedzme nejakého utečenca, ktorý uteká, aby si zachránil holý život.
Ako takýto človek môže prežívať radosť zo života? Nech to znie akokoľvek, ale dnešný
deň je práve o takejto absurdite. Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí. On ponúka
novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme bez nádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel
tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel
je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže rozkvitnúť,
keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho
prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale
zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my
zrazu zistíme, že žijeme. A ak zdrojom nezmyselnosti nášho života je povedzme
neresť alebo závislosť, verme, že pod vedením vzkrieseného Krista – nielen jeho učenia,
ale aj jeho pomoci – môžeme znova dosiahnuť slobodu, ktorú sme ponorením sa do neresti
stratili.
Pri liturgii veľkonočnej vigílie si špeciálnym spôsobom pripomíname
krst. Krst je rozhodnutie sa pre život. Dnes a teraz. Krst je osobné prijatie Krista
do môjho života, ktorý mi dá silu znášať utrpenie, ktoré je symbolom smrti pre môj
terajší život, a tak z neho urobiť semienko života. A dá mi zároveň silu, aby som
vedel žiť taký štýl života, ktorý môj život urobí plnohodnotným.
Kiež je teda
vzkriesený Kristus pre nás zdrojom novej alebo obnovenej nádeje.