2014-04-20 09:41:26

Zamyslenie P. Bubáka k Veľkonočnej vigílii


RealAudioMP3 Zamyslenie s názvom Život pred smrťou? pripravil P. Milan Bubák SVD.


Jedným z výrazných znakov, ktoré charakterizujú naše desaťročie je mimoriadne rozšírenie grafitov. Nájdete ich takmer všade, no najviac vo veľkomestách. V Bratislave sú nimi pokreslené hlavne chodníky pre chodcov po niektorých mostoch cez Dunaj, hlavne Most SNP alebo Most Lafranconi. No nie sú ušetrené ani múry centra alebo sídlisk. Na západe je to ešte horšie. Ktorí ste boli napríklad v Ríme, viete o čom hovorím. Nájdete ich tam na najextrémnejších miestach: v tuneloch vlakov a podzemnej dráhy, na nadjazdoch, na miestach, kde človek nevychádza z úžasu nad myšlienkou: ako sa tam ten dotyčný, ktorý tento grafit maľoval, dostal? Čo motivovalo tohto osamelého jedinca, maľovať tieto výtvory na týchto extrémnych miestach a to často v hĺbke noci, kedy mal istotu, že ho nikto neuvidí? Je to výkrik človeka, ktorý v beztvarej mase husto zaľudneného mesta hľadá uznanie, snaží sa ukázať, zanechať znak, že tu je, že tu bol? V poslednej dobe sa grafity a ich tvorcovia pokúšajú o zaujatie miesta v umeleckom svete a o zaradenie sa do kategórie „moderné umenie“. V tejto snahe sa vynárajú z podzemia a prezentujú fotografie svojich výtvorov na výstavách. Zdá sa, že aj oni sa, podobne ako každé moderné umenie, snažia o prechod od konkrétna k abstraktnu.

V Belfaste, v hlavnom neste Severného Írska, v husto zaľudnenej štvrti nazvanej Shakill sa nachádza na jednom múre grafit, ktorý sa vôbec nepokúša tváriť ako umenie. Spočíva v nápise: „Jestvuje život PRED smrťou?“ Zaujímavá otázka. Sme zvyknutí na inú otázku: Či jestvuje život PO smrti. Ľudí od nepamäti zaujímala odpoveď na to, čo je po smrti, či jestvuje záhrobný, večný život. Otázka na spomínanom múre sa však pýta na opak: Nie na to, či jestvuje život PO smrti, ale či jestvuje život PRED smrťou?

A tak nám naznačuje posun v myslení mnohých ľudí, ktorý nie je bezvýznamný, a ku ktorému ich priviedla doba: Naráža na mizériu života mnohých ľudí sveta a pýta sa na zmysel takéhoto života. Môže to byť narážka napríklad na brutálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú tí, ktorí už celé desaťročia žijú vo vojnou zmietaných spoločenstvách a to nielen v tomto meste. Existencia týchto ľudí je každodenným utrpením, snahou o prežitie pod Damoklovým mečom vznášajúcim sa nad ich životmi ako tieň smrti.
Môžu to byť ľudia nachádzajúci sa v extrémnej chudobe, v hlade a smäde, ľudia bez práce, ktorí bojujú o holú existenciu, a ktorým neostáva nič iné, iba čakať na zmilovanie.
Môžu to byť emigranti, ktorí sú nútení opustiť svoj domov a hľadať ďalší, no ktorí sa namiesto pohostinnosti stretajú iba s odmietaním, pohŕdaním, a výsmechom.
Môžu to byť obete obchodovania s ľuďmi, ktorých oklamali a nakoniec skončili v nútenej prostitúcii alebo ako otroci v nútenej práci.
Môže to byť ale aj žena, ktorá žije v násilnom manželstve, kde je zneužívaná nielen slovne a citovo, ale dokonca aj telesne.
Môže to byť človek, postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou, ktorá z neho postupne ujedá a jemu postupne vyhasína každú nádej na uzdravenie.
Môže to byť človek postihnutý ťažkou závislosťou, ktorú si uvedomuje, a z ktorej sa nevie po tisícoch pokusov dostať von.

„Jestvuje život pred smrťou?“ mohli by sa mnohí z týchto ľudí pýtať. Je to, čo prežívajú všetci títo ľudia, život?
Zdá sa, milí priatelia, že odpoveď na otázku, ktorú sme si zvykli klásť doteraz, t.j. či je život PO smrti, závisí od odpovede na otázku: či je život pred smrťou. Ak nie je život pred smrťou, nemôže byť ani život po smrti!
Čo tým myslím? Myslím tu na kvalitu života. Totiž ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ, a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu. Možno toto tvrdenie znie absurdne najmä ak si predstavíme povedzme človeka, nachádzajúceho sa v ťažkej chorobe alebo v neľudskom vzťahu, alebo povedzme nejakého utečenca, ktorý uteká, aby si zachránil holý život. Ako takýto človek môže prežívať radosť zo života? Nech to znie akokoľvek, ale dnešný deň je práve o takejto absurdite. Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí.
On ponúka novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme bez nádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže rozkvitnúť, keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my zrazu zistíme, že žijeme.
A ak zdrojom nezmyselnosti nášho života je povedzme neresť alebo závislosť, verme, že pod vedením vzkrieseného Krista – nielen jeho učenia, ale aj jeho pomoci – môžeme znova dosiahnuť slobodu, ktorú sme ponorením sa do neresti stratili.

Pri liturgii veľkonočnej vigílie si špeciálnym spôsobom pripomíname krst. Krst je rozhodnutie sa pre život. Dnes a teraz. Krst je osobné prijatie Krista do môjho života, ktorý mi dá silu znášať utrpenie, ktoré je symbolom smrti pre môj terajší život, a tak z neho urobiť semienko života. A dá mi zároveň silu, aby som vedel žiť taký štýl života, ktorý môj život urobí plnohodnotným.

Kiež je teda vzkriesený Kristus pre nás zdrojom novej alebo obnovenej nádeje.








All the contents on this site are copyrighted ©.