Svätý Otec pozýva na stretnutie s Ježišom, ktoré mení život a napĺňa radosťou
Vatikán 23. marca – „Pán je väčší než predsudky,“ pripomenul pápež František
počas nedeľného príhovoru pred modlitbou Anjel Pána na Námestí sv. Petra, kde sa aj
napriek sychravému počasiu zišli desaťtisíce veriacich. Svätý Otec sa zameral na stretnutie
Ježiša so Samaritánkou, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (Jn 4,5-42). Ako zdôraznil,
všetci hľadáme živú vodu milosrdenstva a práve Pôstne obdobie nám umožňuje do nej
nahliadnuť.
„Dnešné evanjelium nám predstavuje stretnutie Ježiša so Samaritánkou,
ktoré sa odohralo v Sychare, v blízkosti starodávnej studne, kam žena chodila každý
deň pre vodu. V ten deň sa tam nachádzal Ježiš, sedel tam «unavený z cesty» (Jn 4,6).
Ihneď jej hovorí: «Daj sa mi napiť!» (Jn 4,7). Týmto spôsobom prekonáva prekážky nepriateľstva,
ktoré existovali medzi Židmi a Samaritánmi a ruší formy predsudkov voči ženám. Jednoduchá
Kristova požiadavka je začiatkom úprimného dialógu, prostredníctvom ktorého On s veľkou
jemnosťou vstupuje do vnútorného sveta tej osoby, ku ktorej by podľa spoločenských
vzorcov nemal prehovoriť ani slovka. Ale Ježiš to robí. Ježiš nemá strach. Ježiš,
keď vidí človeka, robí krok vpred, pretože miluje. Miluje nás všetkých. Nikdy sa nenechá
zastaviť pred nejakou osobou kvôli predsudkom. Ježiš ju uprednostňuje pred jej vlastnou
situáciou, nie aby ju odsúdil, ale aby jej dal pocítiť, že je braná na vedomie, uznávaná
a tým v nej vzbudzuje túžbu prekročiť rámec každodennej rutiny.
Ježišov smäd
však neprahol tak veľmi po vode, ako po stretnutí s vyprahnutou dušou. Ježiš potreboval
stretnúť Samaritánku, aby jej otvoril srdce: žiada ju, aby sa mu dala napiť, preto
aby upozornil na smäd, ktorý bol v nej samej. Žena ostáva zasiahnutá týmto stretnutím:
obracia sa na Ježiša s tými najhlbšími otázkami, ktoré máme všetci vo svojom vnútri,
ale ktoré často ignorujeme. Aj my máme mnohé otázky, ktoré by sme sa chceli opýtať,
ale nenachádzame odvahu položiť ich Ježišovi! Pôstne obdobie, drahí bratia a sestry,
je vhodným časom na to, aby sme nazreli do vnútra, aby sme umožnili vynoriť sa našim
najprenikavejším duchovným potrebám a žiadali o Pánovu pomoc v modlitbe. Príklad Samaritánky
nás pozýva, aby sme sa vyjadrili nasledovne: «Ježiš, daj mi z tej vody, ktorá uhasí
môj smäd vo vnútri.»
Evanjelium hovorí, že učeníci ostali udivení z toho, že
ich Učiteľ sa rozpráva s tou ženou. Ale Pán je väčší než predsudky, preto sa nebál
zastaviť sa pri Samaritánke: milosrdenstvo je omnoho väčšie než predsudky. Tomuto
sa musíme dobre naučiť, súhlasíte? Milosrdenstvo je väčšie než predsudky a Ježiš je
veľmi milosrdný, veľmi. Výsledkom tohto stretnutia pri studni bolo, že žena sa zmenila:
«nechala svoj džbán» (Jn 4,28), s ktorým prišla pre vodu a utekala do mesta, aby hovorila
o svojom nezvyčajnom zážitku. „Našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som
porobila. Nebude to Mesiáš?“ Bola nadšená. Išla pre vodu k studni a našla inú vodu,
živú vodu milosrdenstva, ktorá vyviera pre večný život. Našla vodu, akú vždy hľadala!
Bežala do mesta, toho mesta, ktoré ju odsudzovalo, zavrhovalo a odmietalo a hlásala,
že stretla Mesiáša: toho, ktorý jej zmenil život, pretože každé stretnutie s Ježišom
nám mení život. Vždy. Je to krok vpred, jeden krok bližšie k Bohu. A tak každé stretnutie
s Ježišom mení náš život. Vždy je tomu tak.
V tomto evanjeliu nachádzame aj
my podnet «nechať náš džbán»,symbol všetkého toho, čo sa zdá byť dôležité, a však
stráca hodnotu pred «Božou láskou». Všetci máme jeden takýto džbán, či viac ako jeden,
je to tak? Pýtam sa vás a tiež seba samého: «Aký je tvoj vnútorný džbán, taký, ktorý
ťa ťaží, ktorý ťa vzďaľuje od Boha?» Zanechajme ho tak trochu bokom a so srdcom načúvajme
Ježišovmu hlasu, ktorý nám ponúka inú vodu, odlišnú vodu, ktorá nás približuje k Pánovi.
Sme pozývaní k tomu, aby sme opätovne objavili význam a zmysel nášho kresťanského
života, ktorý sa začal krstom, a aby sme ako Samaritánka vydávali svedectvom našim
bratom. O čom? O radosti! Svedčiť o radosti zo stretnutia s Ježišom, pretože, ako
som povedal, každé stretnutie s Ježišom mení náš život a tiež každé stretnutie s Ježišom
nás napĺňa radosťou, tou radosťou, ktorá vychádza z vnútra. A takýto je Pán. Hovorme
o toľkých úžasných veciach, ktoré dokáže Pán vykonať v našom srdci, ak máme odvahu
zanechať bokom náš džbán.“
Svätý Otec sa potom s veriacimi pomodlil modlitbu
Anjel Pána a udelil im svoje požehnanie. Následne prítomných opätovne vyzval, aby
nezabúdali na dve frázy: „Každé stretnutie s Ježišom nám mení život a každé stretnutie
s Ježišom nás napĺňa radosťou.“ Veriacim rovnako pripomenul aj najbližšie iniciatívy.
Prvou je Svetový deň tuberkulózy, ktorý pripadá na zajtra, 24. marca. „Modlime
sa za všetkých ľudí postihnutých touto chorobou, a za všetkých tých, ktorí
ich rôznymi spôsobmi podporujú,“ povedal Svätý Otec. Ďalšou je 24-hodinová pôstna
iniciatíva Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorú v piatok 28. marca
otvorí pápež František: „Nasledujúci piatok a sobotu zažijeme osobitný čas
zmierenia, nazvaný «24 hodín pre Pána». Začne sa v piatok poobede pobožnosťou v Bazilike
sv. Petra, potom večer a v noci budú niektoré kostoly v centre Ríma otvorené pre modlitby
a spovedanie. Bude to, dá sa to tak povedať, sviatok odpustenia, ktorý sa uskutoční
aj v mnohých diecézach a farnostiach vo svete. Odpustenie, ktoré nám dáva Pán sa musí
oslavovať, ako to urobil otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Keď sa syn vrátil
domov, pripravil oslavu, zabudol na všetky jeho hriechy. Bude to slávnosť odpustenia.“
Potom
už pápež František pozdravil veriacich z Ríma, ale aj pútnikov z mnohých krajín, vrátane
Chorvátska, Nemecka, Japonska, študentov z USA a Španielska, či účastníkov maratónu,
ktorý sa dnes konal v Ríme. Osobitný pozdrav patril aj spoločenstvu Pápežského nemecko-uhorského
kolégia či zástupcom Talianskej katolíckej študentskej federácie (FUCI).