Pápež vo štvrtkovej homílii: Kto sa spolieha iba na seba, stráca svoje meno
Vatikán 20. marca 2014 - Človek, ktorý sa spolieha iba na seba, na svoje vlastné bohatstvo
či názory, nenájde v živote šťastie. Naopak ten, kto dúfa v Pána, prináša ovocie aj
v čase sucha. Táto myšlienka bola jadrom homílie pápeža Františka z dnešnej rannej
svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec v nej vyšiel z kontrastu uvedeného v prvom
čítaní z Knihy proroka Jeremiáša (porov. 17, 5-10): „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha
na človeka; telo urobil svojou oporou. Bude ako tamariška na púšti”, odsúdený je na
zánik, nikdy neprinesie úrodu. Naproti tomu „požehnaný človek, čo dúfa v Pána. Bude
ako strom zasadený pri vode”, ktorý ani v čase sucha neprestane prinášať ovocie. Iba
v Pánovi – hovorí pápež František – je naša pevná nádej. Ostatné istoty nie sú na
nič, nezachránia nás, nedávajú nám život, nedávajú nám radosť. A hoci to vieme, radi
sa spoliehame sami na seba, na nejakého priateľa či ideológiu, a Pán je tak trochu
bokom. Kto sa uzavrie sám do seba, je „bez horizontov, bez otvorených dverí, bez okien“,
a takýto človek „nedosiahne spásu, lebo nemôže spasiť sám seba. A to je to, ako dopadol
boháč z evanjelia (Lk 16, 19-31) – pokračoval pápež. „Mal všetko: Obliekal sa do purpuru
a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Bol veľmi spokojný, ale nevšimol si, že
pri dverách jeho domu je žobrák plný vredov. Svätý Otec upozornil, že evanjelium spomína
aj meno tohto chudobného, volal sa Lazár, kým boháč nemá meno:
„Stratiť
menoje najväčšie nešťastie toho, ktosa
spolieha na sebaalebona moc, na možnostiľudí, anie na Boha. Akéjetvojemeno? Čísloúčtuvbanke? Tojetvojemeno? Veľké vlastníctvo, niekoľkoviliek...Akosa voláš? Zakladáme si na veciach, ktoré
máme, na našich modlách?Toto znamená byť zlorečeným
človekom.“
Každý z nás má túto slabosť, pokračoval Svätý Otec, pre
vlastnú krehkosť vkladáme svoju dôveru iba v seba alebo do našich priateľov a do ľudských
možností, pričom zabúdame na Pána. A to nás privádza na cestu nešťastia.
„Dnes,
vtento deň pôstnej doby, bude správne
pýtať sa: V čo skladám svoju dôveru? VPána,
alebosompohan, ktorýdôverujeveciam, modlám, ktoré si vytvoril? Mám
ešte svoje meno, alebo som ho začalstrácaťa
volám sa ‚Ja‘? Ja, ja, ja, stále len ja? Mne, mne,
mne, stále ten egoizmus!Tonám neprinesie spásu!“
V
závere Svätý Otec poznamenal, že existujú „dvere nádeje“ pre tých, ktorí sa spoliehajú
iba na seba a stratili svoje meno:
„Na konci, celkom nakoncivždy jestvuje nejaká možnosť. Keď si tento
mužuvedomil, žestratilsvojemeno, stratil všetko, úplne všetko, pohliadneavyslovíjediné slovo: «Otče».
Aodpoveď Boha je tiež jednoslovo:
«Synu!» Akniektoríznás
majú vživotepriveľadôveryvčlovekaaseba samých, nakoniec
stratiameno, stratiatútodôstojnosť,
jetustále ešte možnosťpovedaťtoslovo, ktoré je viac než čarovné,
jesilné, slovo «Otče». On na nás vždyčaká, aby námotvorildvere, ktoré
my nevidíme, apovie nám: «Synu». ProsmePána omilosť, abynám všetkýmdalmúdrosťspoliehať sa lenna
neho, nie naveci či na ľudskésily, ale ibana neho.“ -jk-