Stretnutie Svätého Otca s kňazmi Rímskej diecézy

Vatikán 6. marca - Dnes sa Svätý Otec František stretol v Aule Pavla VI. s kňazmi a diakonmi pôsobiacimi vo farnostiach Rímskej diecézy. Ide o jeho druhé stretnutie ako biskupa Ríma so svojím klérom. Prvé sa uskutočnilo 16. septembra minulého roka v Lateránskej bazilike.

Na úvod stretnutia, ktoré sa začalo o 10.30, pápežský vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini zablahoželal Svätému Otcovi k blížiacemu sa výročiu jeho zvolenia na Petrov stolec a osobitne mu poďakoval za apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, ktorá je pre kňazov podstatným impulzom pre ich službu. Svätý Otec začal stretnutie modlitbou vzývania Ducha Svätého a spevom hymnu Veni Creator Spiritus spolu s celým kňazským zhromaždením.

Po čítaní z evanjelia s Ježišovou výzvou „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ a o vyvolení a vyslaní dvanástich apoštolov nechal pápež František niekoľko minút ticha na rozjímanie. Spoločne s prítomnými sa potom pomodlil za včera zosnulého farára jednej z rímskych farností, dona Luigiho Retrosiho.

Svoj príhovor kňazom Svätý Otec zameral na tému milosrdenstva: „Čo pre kňazov znamená milosrdenstvo?“ V úvode vyjadril spolucítenie s kňazmi diecézy, ktorých sa dotklo nespravodlivé obvinenie namierené proti istej skupine kňazov. Všetkým kňazom diecézy vyjadril svoju blízkosť a ospravedlnenie za to, že na vznesení nespravodlivého obvinenia sa podieľala aj osoba, ktorá pracovala v diplomatickej službe Vatikánu.

Hlavné časti príhovoru Svätého Otca rímskym kňazom

1. „Pre celú Cirkev nastal čas milosrdenstva. Takáto bola vízia blahoslaveného Jána Pavla II. Vytušil, že to bol čas milosti. Spomeňme si na blahorečenie a svätorečenie sestry Faustíny Kowalskej; potom zaviedol sviatok Božieho milosrdenstva. Postupoval veľmi pomaly, no napredoval v tomto smere.

V homílii počas svätorečenia, ktoré sa konalo v roku 2000, Ján Pavol II. v súvislosti s Faustínou poukázal na to, že posolstvo Ježiša Krista bolo sestre Faustíne zverené v období medzi dvoma svetovými vojnami a je úzko späté s dejinami dvadsiateho storočia. Pri pohľade na budúcnosť povedal: «Čo nám prinesú roky, ktoré sú pred nami? Aký bude budúci osud človeka na zemi? Nie je nám dané to vedieť. Je však isté, že popri nových pokrokoch žiaľ nebudú chýbať ani bolestné skúsenosti. Ale svetlo Božieho milosrdenstva, ktoré si Pán prial navrátiť svetu prostredníctvom charizmy sestry Faustíny, bude svietiť na cestu ľuďom tretieho tisícročia.» Toto jasné vyjadrenie z roku 2000 je jednoznačne zrozumiteľné, ale ide o niečo, čo v jeho srdci dozrievalo dlhú dobu. Túto intuíciu nadobudol v modlitbe.

Dnes všetko prirýchlo zabúdame, dokonca aj učenie Magistéria Cirkvi! Sčasti je to neodvratné, avšak na veľké veci, na veľké intuície a odkazy zanechané Božiemu ľudu nesmieme zabúdať. A Božie milosrdenstvo je jedným z nich. Je to odkaz, ktorý nám on odovzdal, ale prichádza zhora. Je na nás, ako na správcoch Cirkvi, aby sme udržiavali toto posolstvo naďalej živé, predovšetkým v kázaní a v gestách, v znakoch, v pastoračných rozhodnutiach, ako napríklad voľbou navrátiť prioritu sviatosti zmierenia a súčasne aj skutkom milosrdenstva. Zmierujme, budujme pokoj prostredníctvom tejto sviatosti a tiež aj slovami a skutkami milosrdenstva.

2. Čo znamená milosrdenstvo pre kňaza? Prichádza mi na um, že niektorí z vás mi telefonovali, písali listy, potom som hovoril telefonicky... «Ale Svätý Otče, čo máte proti kňazom?» Pretože hovorili, že kňazov karhám palicou! Nechcem tu palicovať... No čo však znamená milosrdenstvo pre kňazov?

Položme si otázku, čo znamená milosrdenstvo pre kňaza, a dovoľte mi povedať: pre nás kňazov. Pre nás, pre všetkých nás! Kňazi prežívajú pred ovcami pohnutie, tak ako Ježiš, keď videl unavený a bezradný ľud podobný ovciam bez pastiera. Ježiš má v sebe Božie „hlbiny zľutovania“ [dosl. „útroby“ – pozn. prekl.], o ktorých veľa hovorí Izaiáš, je plný nehy voči ľudom, zvlášť voči tým, ktorí sú vylúčení, teda voči hriešnikom, voči chorým, o ktorých sa nikto nestará... Takto je kňaz, na obraz Dobrého pastiera, mužom milosrdenstva a súcitu, blízkym k jeho ľudu a služobníkom všetkých. Toto je pastoračné kritérium, ktoré by som veľmi rád zdôraznil: blízkosť! Blízkosť a služba, ale predovšetkým blízkosť. Byť nablízku...

Každý, kto je vo svojom živote akýmkoľvek spôsobom zranený, môže u neho nájsť pozornosť a ochotu počúvať... Kňaz zvlášť prejavuje hlbiny milosrdenstva vysluhovaním sviatosti zmierenia; prejavuje sa to v celom jeho postoji, v spôsobe, akým prijíma, počúva, radí, dáva rozhrešenie... Ale toto všetko vyplýva z toho, ako on samotný prežíva túto sviatosť, ako sa necháva objať Bohom Otcom v spovedi a ako zotrváva v tomto objatí... Ak niekto toto všetko sám prežíva vo vlastnom srdci, môže to aj darovať ostatným skrze službu.

Nechám pre vás otázku: Ako sa spovedám? Nechávam sa objať? Prichádza mi na myseľ jeden veľký kňaz z Buenos Aires, mladší odo mňa, bude mať 72 rokov... Raz za mnou prišiel. Je to veľký spovedník: vždy je k nemu rad... Kňazi, väčšina z nich, sa prichádzajú spovedať k nemu... Je veľkým spovedníkom! Raz za mnou teda prišiel a oslovil ma «Otče...» – «Hovor.» – «Mám tak trochu škrupule, pretože viem, že priveľa odpúšťam.» – «Modli sa... ak veľa odpúšťaš...» A hovorili sme spolu o milosrdenstve. V istej chvíli mi zrazu povedal: «Vieš, keď sú tieto moje škrupule silné, idem do kaplnky, pred svätostánok... Tam hovorím: Prepáč mi, ale ty si na vine, pretože si mi dal zlý príklad! A odchádzam spokojný...» Je to krásna modlitba milosrdenstva. Ak to niekto pri spovedi zakusuje na sebe, vo svojom srdci, môže to aj darovať ďalším.

Kňaz je povolaný k tomu, aby sa to naučil, aby mal srdce, ktoré je schopné pohnutia. Kňazi, ktorí sú – prepáčte za výraz – „aseptickí“, tí akoby „z laboratória“, kde je všetko čisté, všetko pekné, Cirkvi nenapomáhajú! Nad Cirkvou dnes môžeme uvažovať ako nad „poľnou nemocnicou“. Prepáčte mi, ale znovu to opakujem, pretože to tak cítim: «poľná nemocnica». Je potrebné liečiť zranenia, tak mnoho rán! Toľko rán! Je tak veľa ľudí zranených materiálnymi problémami, škandálmi, a to aj v Cirkvi... Ľudí, ktorí sú pozraňovaní ilúziami sveta... My kňazi musíme byť tam, stáť pri týchto ľuďoch. Milosrdenstvo znamená predovšetkým liečiť rany. Keď je niekto zranený, potrebuje urýchlene práve toto, nie laboratórne analýzy ako je výška cholesterolu či hladina cukru v krvi. Najprv zranenia, liečenie rán, potom sa dostaneme k analýzam. Neskôr príde na rad starostlivosť špecialistu, ešte predtým je však potrebné liečiť otvorené rany. Pre mňa toto predstavuje v tejto chvíli to najdôležitejšie. A sú tu aj skryté zranenia, pretože existuje mnoho ľudí, ktorí sa stiahnu do ústrania, aby nebolo vidieť ich rany... Prichádza mi na um ten zvyk, keď podľa Mojžišovského zákona boli za Ježišových čias malomocní vždy vysunutí mimo, aby nikoho nenakazili... Sú ľudia, ktorí sa uťahujú kvôli hanbe, aby nikto nepozeral na ich rany... A odvracajú sa možno tak trochu s pokrivenou tvárou, proti Cirkvi: ale v konečnom dôsledku sa vo vnútri skrýva zranenie... Túžia po pohladení! A vy, drahí spolubratia, – pýtam sa vás – poznáte zranenia vašich farníkov? Viete ich vytušiť? Ste im nablízku? Je to len otázka...“

3. „Milosrdenstvo neznamená ani široké rukávy, ani strohosť,“ povedal ďalej Svätý Otec a v treťom bode svojho príhovoru sa vrátil k sviatosti zmierenia. Upozornil na dva extrémy: rigorizmus a laxizmus. „Ani laxista, ani rigorista nevydávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi, pretože ani jeden, ani druhý nechce na seba vziať starosť o človeka, s ktorým sa stretáva.“ Rigidný spovedník „si umýva ruky“, chladne a tvrdo pribíja odsúdenca na zákon. Aj laxný si umýva ruky tým, že naoko je milosrdný, ale neberie vážne problém svedomia, minimalizuje hriech. „Pravé milosrdenstvo sa o človeka stará, počúva ho pozorne, pristupuje nemu s úctou a v pravde o jeho situácii a privádza ho na cestu zmierenia. A toto je vyčerpávajúce, áno, bezpochyby“ – dodal pápež a opäť pripomenul postavu Dobrého samaritána, „ktorého srdce je schopné súcitu, je to Kristovo srdce.“

„Ani laxizmus ani rigorizmus neprivádzajú k svätosti, a to ani kňaza, ani veriaceho,“ upozornil Svätý Otec s poznámkou, že hoci by aj niektorí rigoristi mohli budiť zdanie svätosti, máme tu do činenia s pelagianizmom. Naproti tomu milosrdenstvo človeka sprevádza na ceste svätosti a umožňuje mu rásť. Tento rast sa podľa Svätého Otca neraz deje aj cez „pastoračné utrpenie, ktoré je istou formou milosrdenstva.“ Pre kňaza to znamená „trpieť pre ľudí a s nimi. A toto nie je ľahké! Trpieť tak, ako trpia otec či matka pre svoje deti, a dovolím si povedať, aj s úzkosťou,“ uzavrel myšlienku pápež František.

Svätý Otec sa potom obrátil na prítomných kňazov sériou priamych otázok:

„Povedz mi: Plačeš? Alebo sme stratili slzy? Spomínam si na staré misály z oných čias, v ktorých bola krásna modlitba prosby o dar sĺz. Tá modlitba začínala takto: ‚Pane, ty, ktorý si dal Mojžišovi moc udrieť na skalu, aby z nej vyšla voda, udri na kameň môjho srdca, aby vyronilo slzy...‘ Približne takto znela tá modlitba. Bola krásna. Ale koľkí z nás plačeme pre utrpenie dieťaťa, zoči-voči rozpadávajúcej sa rodine, pred toľkými ľuďmi, ktorí nemôžu nájsť cestu. Plač kňaza... Ty plačeš? Alebo sme v tomto presbytériu slzy stratili?“ Pápež František vyzval svojich kňazov, aby sa naučili plakať pre svoj ľud.

„Zápasíš s Pánom za svoj ľud? Tak ako zápasil Abrahám?“ opýtal sa ďalej pápež František. Pozval kňazov odvážne sa prihovárať za svoj ľud pred bohostánkom, aby s Bohom vyjednávali ako Abrahám: „A keby ich bolo menej…? Keby ich bolo 25? Keby ich bolo 20?” Ako vysvetlil, ide tu o apoštolskú odvahu, po grécky nazývanú parresia, ktorá sa má prejavovať nielen v apoštolskom plánovaní, ale aj v modlitbe.

Svätý Otec pokračoval ďalšou otázkou: „Ako končíš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“ Rovnako sa opýtal na ich vzťah k tým, ktorí kňazovi pomáhajú byť viac milosrdným, na vzťah k deťom, starým, chorým. „Vieš ich pohladiť“? Pripomenul kňazom, aby sa „nehanbili za telo svojho brata“, aby mu boli nablízku, stali sa mu blížnymi, a nehľadali výhovorky a ospravedlnenia ako kňaz a levíta z podobenstva, ktorí okolo raneného prechádzajú s uzavretým srdcom. Pápež František sa priznal, že mu neraz pomáha znovu si prečítať z Matúšovej 25. kapitoly zoznam kritérií, podľa ktorých raz budeme súdení.

V závere spomenul ďalší príklad kňaza z Buenos Aires, ktorý bol známym spovedníkom, pátra Aristiho z rehole sakramentínov. Takmer všetko duchovenstvo sa spovedávalo u neho. Spovedal vždy a pred jeho spovednicou bol vždy rad. Zomrel pred Veľkonočnou vigíliou vo veku asi 96 rokov. Svätý Otec si zaspomínal: „Zišiel som dolu do krypty, bola tam rakva a iba dve staré dámy, ktoré sa tam modlili, ale žiaden kvet. Pomyslel som si, ale tento človek odpúšťal hriechy všetkých duchovných Buenos Aires, aj mne... a kvetiny? Vyšiel som a zašiel som do kvetinárstva (…) a kúpil som kvety, ruže… Vrátil som sa a začal som ozdobovať rakvu týmito kvetmi. Pozeral som na ruženec, ktorý mal v rukách, zobral som kríž ruženca (…) a povedal som. ‚Daj mi polovicu tvojho milosrdenstva.‘ (...) Milosrdenstvo. Spomeňte si na mnohých kňazov, ktorí sú v nebi a proste si túto milosť. Aby vám dali z toho milosrdenstva, ktoré mali voči svojim veriacim.“

Hodinový program stretnutia pápeža Františka ako biskupa Ríma so svojimi kňazmi uzavrela spoločná modlitba Anjel Pána, po ktorej však Svätý Otec ešte takmer hodinu prijímal osobné pozdravy podaním ruky veľkej väčšiny z približne troch tisícok prítomných kňazov a diakonov, ktorí sú buď začlenení do Rímskej diecézy, alebo dočasne pôsobia na jej území.

Medzi účastníkmi stretnutia bol aj slovenský kňaz Ľubomír Majtán, ktorý pôsobí v Ríme ako správca Slovenskej katolíckej misie. Pre Vatikánsky rozhlas stručne priblížil atmosféru stretnutia:
-mf, jb, jk-