Vo štvrtok 27. februára sa v dopoludňajších hodinách Svätý Otec František stretol
v Bolonskej sále Apoštolského paláca s členmi Kongregácie pre biskupov. V rozsiahlom
a mimoriadne zanietenom príhovore zdôraznil potrebu Cirkvi mať autentických pastierov.
Detailným spôsobom naznačil kritériá, ktoré by mali usmerňovať výber budúcich biskupov.
„Nepotrebujeme manažéra“, uviedol a dodal, že jednou z najdôležitejších charakteristík
biskupa je pokora a odvaha pri vydávaní svedectva o vzkriesenom Kristovi. Cirkev podľa
jeho slov nepotrebuje apologétov ani križiakov, ale „pokorných rozsievačov, dôverujúcich
pravde“. „Pri podpisovaní menovania každého biskupa by som chcel cítiť spoľahlivosť
vášho rozlišovania,“ povedal Svätý Otec, čím zdôraznil zásadný význam služby Kongregácie
pre biskupov, ktorá podľa jeho slov „jestvuje preto, aby sme sa uistili, že meno toho,
ktorý je vybratý, bolo predovšetkým vyslovené Pánom.“ V tejto súvislosti naznačil
ideálny vzor biskupa: „Potrebujeme takého, ktorý bude nad nami bdieť zhora; potrebujeme
niekoho, kto sa na nás bude dívať so šírkou Božieho srdca. Nepotrebujeme manažéra,
povereného správcu podniku, a ani takého, ktorý zostane na úrovni našej malosti a
nízkych očakávaní. Potrebujeme niekoho, kto dokáže vystúpiť do výšky pohľadu, akým
sa na nás díva Boh, aby nás viedol k nemu. Iba v Božom pohľade máme budúcnosť.“
Zároveň
si potrebujeme uvedomiť, zdôraznil Svätý Otec, že neexistuje jeden štandardný typ
pastiera pre všetky cirkvi. Kristus pozná osobitosť pastiera, ktorú si každá Cirkev
vyžaduje. Výzvou pre nás má byť, aby sme „vstúpili do Kristovej perspektívy“, „prihliadajúc
na osobitosť miestnych cirkví“. Aby bolo možné vybrať takých pastierov, vysvetlil
Svätý Otec, „všetci sa potrebujeme povzniesť nad uprednostňovania, sympatie, príslušnosti
a tendencie“ a osvojiť si „šírku Božieho horizontu.“ Podľa slov pápeža Františka potrebujeme
„pastierov obdarených neohrozenou priamosťou“ (gr. parresia), a nie ovplyvňovaných
„prízemným strachom“. Následne Svätý Otec vyzval pracovníkov kongregácie, aby vykonávali
svoju úlohu „profesionálne, ako službu, vo svätosti života“ a „so svätým nepokojom“.
Ako ďalej povedal, pri výbere pastierov je potrebné jasné vedomie, že „výška Cirkvi
vždy vyrastá z hĺbky jej základov“ a „zajtrajšok Cirkvi prebýva v jej počiatkoch“.
V tejto súvislosti pápež zdôraznil veľkú dôležitosť jednoty v Cirkvi, v „neprerušenej
postupnosti“ biskupov. Konštatoval, že „ľudia už poznajú trpkú skúsenosť toľkých trhlín
a potrebujú nájsť v Cirkvi nenarušené pretrvanie prvotnej milosti“. V tomto duchu
Svätý Otec za prvoradé kritérium charakteristiky biskupa označil jeho charakter Kristovho
svedka: „Kto je svedkom Vzkrieseného? Ten, kto nasledoval Ježiša od počiatku a spolu
s apoštolmi bol ustanovený za svedka jeho zmŕtvychvstania. Aj pre nás je toto zjednocujúcim
kritériom: biskup je ten, ktorý vie urobiť aktuálnym všetko, čo sa udialo s Ježišom
a predovšetkým spolu s Cirkvou dokáže byť svedkom jeho zmŕtvychvstania“. Biskup, ako
ďalej pokračoval Svätý Otec, „je predovšetkým martýrom Vzkrieseného. Nie je svedkom
izolovaným, ale spojeným s Cirkvou.“ Jeho život aj jeho úrad „musia zmŕtvychvstanie
urobiť dôveryhodným.“ „Odvaha zomrieť, veľkodušná pripravenosť položiť svoj život
a stráviť sa v službe stádu sú vpísané do genetického kódubiskupa. Zriekanie
sa a obeta patria neoddeliteľne k biskupskému poslaniu. Chcem to zdôrazniť: Zriekanie
sa a obeta sú neoddeliteľnou súčasťou biskupského poslania. Biskupská hodnosť nie
je sama pre seba, ale pre Cirkev, pre stádo, pre iných, predovšetkým pre tých, ktorí
sú podľa tohto sveta určení na vyradenie.“
Pri opise osoby biskupa Svätý Otec
zdôraznil, že „nie je najdôležitejší výpočet ľudských, intelektuálnych, kultúrnych
a ani pastoračných kvalít. Profil biskupa nie je matematickým súčtom jeho čností.
Isteže, dodal, „je vhodný ten, kto vyniká“ v charakternosti, v kresťanskej pevnosti,
vo vernosti pravde, v transparentnosti, v schopnosti riadiť. Predsa však, tieto „nezanedbateľné
danosti“ sa musia „odvodzovať z ústredného svedectva Vzkrieseného, byť podriadené
tejto prvoradej úlohe“. Ako doplnil pápež František, pri výbere sú celkom neodmysliteľné
dve požiadavky: svedomie upriamené k Bohu a kolegiálny prístup: „Nie ľubovôľa, ale
spoločné rozlišovanie. Nik nemôže mať v rukách všetko.“ „Vždy je nevyhnutné zaručiť
rešpektovanie Božej zvrchovanosti. Výber nemôže byť diktovaný našimi požiadavkami,
podmienenými eventuálnymi zoskupeniami, spojenectvami či mocenským vplyvom. Na zaručenie
tejto zvrchovanosti sú potrebné dva základné postoje: súd vlastného svedomia pred
Bohom a kolegialita.“
Svätý Otec ďalej o biskupoch povedal, že majú byť predovšetkým
kerygmatickí, „pretože viera pochádza z ohlasovania“. Potrebujeme „ochrancov náuky,
nie však preto, aby merali, do akej miery sa svet vzdialil od pravdy, ktorú táto náuka
obsahuje, ale preto, aby svet napĺňali úžasom ... z krásy lásky, aby ho zlákali ponukou
slobody darovanej evanjeliom.“ „Cirkev nepotrebuje obhajcov pre svoje kauzy, ani križiakov
pre svoje zápasy, ale rozsievačov pokorných a dôverujúcich pravde, ktorí si uvedomujú,
že táto pravda je im vždy nanovo zverená a oni dôverujú jej moci“. Svätý Otec ďalej
vidí biskupov ako tých, ktorí majú „trpezliví mužmi“, vedomí si toho, že „kúkoľa nebude
nikdy toľko, aby zaplnil celé pole“. Majú si vždy počínať ako „dôverujúci rozsievači,
ktorí nepodľahnú obavám ako tí, čo sa domnievajú, že žatva závisí iba sama od seba,
ani postoju školákov, ktorí, keď si zanedbali úlohy, kričia že s tým sa už nič nedá
robiť“. Ďalej majú byť biskupi podľa Svätého Otca mužmi modlitby: „Človek, ktorý nemá
odvahu diskutovať s Bohom v prospech svojho ľudu, nemôže byť biskupom - toto hovorím
zo srdca a som o tom presvedčený -, a ani ten, kto nie je schopný zhostiť sa poslania
doviesť Boží ľud až na miesto, ktoré mu Pán naznačí“.
Ako ďalej Svätý Otec
potvrdil, „Cirkev potrebuje autentických pastierov, nie pánov nad Božím slovom, ale
takých, ktorí sú mu oddaní, služobníkov Slova“. Zároveň zdôraznil, že dedičstvom biskupa
nie je zlato a striebro, ale svätosť: „Cirkev pretrvá, nakoľko sa rozmnoží svätosť
jej členov“. Odvolajúc sa na koncilovú konštitúciu o Cirkvi Lumen gentium,
na záver pripomenul dva atribúty starostlivosti o stádo: „vytrvalá a každodenná“.
Ako vysvetlil, zdôraznil to preto, lebo v súčasnosti sa tieto dve vlastnosti „spájajú
s rutinou a nudou“, a teda i s pokušením „neustále unikať niekam inde.“ „Preto
je potrebné zdôrazňovať, že poslanie biskupa si vyžaduje vytrvalosť a každodennosť.
Pre stádo je dobré, ak nájde svoje miesto v srdci pastiera (...) Ak on sám nie je
pevne zakotvený sám v sebe, v Kristovi a v jeho Cirkvi, bude neprestajne zmietaný
vlnami hľadania chvíľkových kompenzácií a neposkytne stádu žiadne útočisko.“ Svätý
Otec v tejto spojitosti tiež zdôraznil aktuálnosť dekrétu Tridentského koncilu o rezidentnosti
biskupov a vyzval Kongregáciu, aby túto tému písomne spracovala. Celkom na záver príhovoru
Svätý Otec dodal, že vyhľadávaniu pastierov sa azda nevenuje dostatočná pozornosť.
„Som si však istý, že tu sú, pretože Pán neopúšťa svoju Cirkev,“ povedal pápež František
zhromaždeným členom vatikánskej Kongregácie pre biskupov. -aj, jb-