Svätý Otec Pápežskej akadémii pre život: Rodina nás učí o dôležitosti starých ľudí

Vatikán 20. februára – Za namáhavú, no veľmi hodnotnú dnes pápež František označil prácu Pápežskej akadémie pre život v posolstve, ktoré jej zaslal pri príležitosti jej 20. výročia vzniku. Adresoval ho predsedovi pápežskej akadémie Mons. Carrascovi de Paulovi, ktorý včera na Inštitúte Augustinianum v Ríme otvoril jej generálne zhromaždenie na tému Starnutie a zdravotné postihnutie.

Pápež František v posolstve vychádzajúc z Motu proprio Vitae mysterium, ktorým blahoslavený Ján Pavol II. vo februári 1994 zriadil Pápežskú akadémiu pre život, pripomína jej osobitnú úlohu, a teda „študovať, informovať a formovať v súvislosti s hlavnými problémami biomedicíny a práva, týkajúcimi sa podpory a ochrany života, predovšetkým v ich priamom vzťahu s kresťanskou morálkou a smernicami učiteľského úradu Cirkvi“. Takýmto spôsobom členovia akadémie umožňujú ľuďom dobrej vôle spoznať, že „ak je veda a technika v službe ľudskej osobe a jej základným ľudským právam, prispieva k integrálnemu dobru človeka“.

Tému tohtoročného stretnutia Pápežskej akadémie pre život „Starnutie a zdravotné postihnutie“ Svätý Otec označuje za veľmi aktuálnu, a na ktorej Cirkvi veľmi záleží. „V skutočnosti býva v našich spoločnostiach prehliadaná tyranská nadvláda ekonomickej logiky, ktorá vylučuje a často zabíja, a ktorej obeťami sú dnes mnohí, počnúc našimi seniormi. «Dali sme začiatok kultúre ,odpadu‛, ktorá býva dokonca podporovaná. Nejde tu už viac len o fenomén vykorisťovania a útlaku, ale o niečo nové: s vylúčením ostáva zasiahnutá samotná podstata príslušnosti k spoločnosti, v ktorej žijeme; vylúčení už nie sú tí, čo žijú na periférii alebo sú pozbavení práv, ale sú už celkom mimo spoločnosti. Vylúčení nie sú ‚vykorisťovaní‘, ale sú považovaní za ‚odpad‘, za ‚prebytok‘“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53). Sociálno-demografická situácia starnutia nám jasne ukazuje toto vylučovanie staršej osoby, osobitne ak je chorá, zdravotne postihnutá alebo z akéhokoľvek dôvodu zraniteľná. Až príliš často sa v skutočnosti zabúda na to, že vzťahy medzi ľuďmi sú vždy vzťahmi vzájomnej závislosti, ktorá sa počas života človeka prejavuje rôznou mierou a výraznejšie vystupuje do popredia v situáciách staroby, choroby, postihnutia či všeobecne utrpenia,“ píše pápež František. Práve toto si podľa neho vyžaduje, aby bola v medziľudských vzťahoch, ako aj vo vzťahoch spoločenstva, poskytnutá nevyhnutná pomoc, ako odpoveď na požiadavky človeka v danej situácii.

Na základe diskriminácie a vylúčenia sa však podľa Svätého Otca črtá aj antropologické otázka: „Akú hodnotu má človek a na čom je založená táto jeho hodnota? Zdravie je určite dôležitou hodnotou, ale nedeterminuje hodnotu človeka. Zdravie samo o sebe rovnako nie je zárukou šťastia: to sa môže ukázať pravdivé aj v nestálom zdravotnom stave. Plnosť, ktorú v sebe obsahuje každý ľudský život, nie je v rozpore s podmienkou choroby či utrpenia. Preto nedostatok zdravia a postihnutie nie sú nikdy dobrým dôvodom pre vylúčenie alebo ešte horšie, o odstránenie človeka; najzávažnejšou stratou, ktorú starší ľudia znášajú, nie je oslabenie organizmu a zdravotné postihnutie, ktoré s tým môže byť spojené, ale opustenosť, vylúčenie, strata lásky.“

Učiteľkou prijatia a solidarity je podľa Svätého Otca práve rodina, v ktorej výchova podstatne čerpá zo vzťahov solidarity. „V rodine sa možno naučiť, že strata zdravia nie je dôvodom pre diskrimináciu niektorých ľudských životov; rodina učí neprepadnúť individualizmu a udržať v rovnováhe «ja» a «my».“ Práve v rodine sa podľa pápeža starostlivosť o človeka stáva základom ľudskej existencie a morálnym postojom, ktorý treba podporovať. „Svedectvo rodiny sa stáva rozhodujúcim pred očami celej spoločnosti, potvrdzovaním dôležitosti staršej osoby ako člena spoločenstva, ktorý má svoje poslanie, ktoré má naplniť. Je to iba zdanie, že prijíma bez toho, aby niečo ponúkol. «Zakaždým, keď sa snažíme čítať v súčasnej realite znamenia čias, je vhodné počúvať mladých a starších. Obe skupiny sú nádejou pre ľudí. Starší sú nositeľmi pamäti a múdrosti skúseností, ktoré nás vyzývajú, aby sme hlúpo neopakovali chyby minulosti» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 108).“

Svätý Otec v závere posolstva píše, že iba taká spoločnosť sa stavia ústretovo k životu, ktorá si je vedomá toho, že ľudský život „je cenný aj v starobe, v postihnutí, vo vážnej chorobe, a dokonca aj keď vyhasína; keď učí, že výzva k ľudskej sebarealizácii nevylučuje utrpenie, práve naopak, učí hľadieť na chorú a trpiacu osobu ako na dar pre celú spoločnosť, ako na prítomnosť, ktorá pozýva k solidarite a zodpovednosti“. Pápež členom Pápežskej akadémie pripomína: „Toto je evanjelium života, ktoré ste prostredníctvom vašich vedeckých a profesionálnych kompetencií a podporovaní milosťou povolaní šíriť.“

V závere im Svätý Otec udelil požehnanie, ako aj ich práci, „často namáhavej, pretože si vyžaduje ísť proti prúdu,“ a „vždy hodnotnej, pretože dbá o spojenie vedeckej exaktnosti s úctou k ľudskej osobe“. –mf–