Pápež v utorkovej homílii: Aj Boh plače, má srdce otca
Vatikán 4. februára 2014 - Aj Boh plače, jeho plač je ako plač otca, ktorý miluje
svoje deti a nezaprie ich, ani keď sú tvrdošijné, vždy ich vyčakáva. Tieto slová povedal
pápež František v homílii počas svätej omše, ktorú slávil dnes ráno v Dome sv. Marty.
Liturgické čítania dňa (2 Sam 18, 9-10. 14b. 24-25a. 30 – 19, 3 a Mk 5, 21-43) predstavujú
postavy dvoch otcov: kráľa Dávida, ktorý smúti nad smrťou svojho spurného syna Absolóna,
a Jaira, predstaveného synagógy, ktorý prosí Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Pápež
vysvetľuje Dávidov plač po správe o zabití jeho syna, hoci bojoval proti nemu, aby
získal kráľovstvo. Dávidovo vojsko zvíťazilo, ale jeho nezaujíma víťazstvo, on sa
pýta na svojho syna! Zaujíma ho len jeho syn! Bol kráľom, vodcom krajiny, ale bol
otcom! A preto, keď prišla správa o smrti jeho syna, „zachvel sa, vystúpil do siene
nad bránou a plakal“.
„Chodil a hovoril: «Syn môj Absolón, syn môj, syn
môj Absolón! Radšej som mohol ja zomrieť namiesto teba! Absolón, syn môj, syn
môj!» Totojesrdceotca,
ktorýnikdynezapriesvojhosyna. Je lúpežník,jenepriateľ,
alejetomôjsyn!
Dávid nepopieraotcovstvo, plače.DvakrátDávidplakalkvôlisynovi:
tento razadruhýkrát, keď
zomieral jeho syn z cudzoložstva. Ajvtedysa postil, činil pokánie, abyzachránilživot svojhosyna. Boltootec!“
Ten druhý otec je predstaveným synagógy,
významná osobnosť – povedal pápež –, ale zoči-voči chorobe dcéry sa nehanbí vrhnúť
k Ježišovým nohám: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.»
Nehanbí sa, nemyslí na to, čo môžu povedať iní, pretože je otcom. Dávid a Jairus sú
dvaja otcovia:
„Pre nich jenajdôležitejšísyn,
dcéra! Neexistuje nič iné.Toto je jedinádôležitávec! Nás tovedie k uvažovaniu
nadprvouvecou, ktorúhovorímeBohuvo vyznaní viery: ‚Verím
vBoha, Otca...‘ To nás privádza
k zamýšľaniu sa nadotcovstvomBoha, ktorý
jesnami! ‚Ale Bohneplače, otče!‘ Ako že nie!Spomeňme si naJežiša, keďplakal
pozerajúc naJeruzalem. ‚Jeruzalem, Jeruzalem!
Koľkokrátsomchcelzhromaždiťtvojedetiakosliepkazhromažďujekuriatka podsvoje krídla.‘ Bohplače!
Ježišplakalkvôlinám! Ježišov
plačjeplačom Otca, ktorýnás chce mať všetkých pri sebe!“
„V ťažkých chvíľach,“
– pokračoval pápež František – Otec odpovedá. Spomeňme si na Izáka, keď ide s Abrahámom,
aby ho obetoval: Izák nebol hlúpy, všimol si, že nesú drevo, oheň, ale nenesú baránka
na obetu. Mal v srdci úzkosť! A čo hovorí? ‚Otče!‘ A on mu hneď odpovedá: ‚Tu som,
synu.‘ Podobne Ježiš v Olivovej záhrade hovorí s úzkosťou v srdci: ‚Otče, ak je možné,
vezmi odo mňa tento kalich!‘ A anjeli prišli, aby ho posilnili. Taký je náš Boh: je
Otcom! Je takým otcom, ako ten, ktorý čaká na svojho márnotratného syna, ktorý odišiel
so všetkými peniazmi, so všetkým dedičstvom. Ale otec na neho čakal každý deň a videl
ho z diaľky. Toto je náš Boh! Toto je naše otcovstvo – otcov rodiny, ako aj duchovné
otcovstvo biskupov a kňazov – takéto by malo byť. „Otec má akoby pomazanie, ktoré
pochádza od syna: nemôže vnímať sám seba bez syna! A preto potrebuje syna: očakáva
ho, miluje ho, hľadá ho, odpúšťa mu, chce ho mať blízko pri sebe, tak blízko, ako
sliepka kuriatka.“
„Choďme dnesdomov stýmito
dvomaobrazmi: Dávid, ktorýplače,apredstavenýsynagógy, ktorýpadá na kolenápredJežišom, bez
strachu, žebude na posmechpredostatnými, že sa mu budú smiať. Vstávkeboliichdeti: synadcéra. Predtýmitodvomaobrazmi
povedzme: ‚Verím vBoha, Otca...‘
AprosmeDuchaSvätého–pretože lenDuch Svätýnásučípovedať«Abba, Otče!»Je to
milosť! Môcť zo srdca povedaťBohu: ‚Otče!‘,
to jemilosťDucha Svätého!Vyprosujme
si ju od neho!“ -jk-