Pápež v pondelkovej homílii: Zaujmime v ťažkých chvíľach Dávidov postoj

Vatikán 3. februára 2014 - Neberme spravodlivosť do vlastných rúk v ťažkých časoch, ale spoľahnime sa na Boha. Túto myšlienku rozvinul pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc postoj kráľa Dávida z prvého čítania (2 Sam 15, 13-14. 30; 16, 5-13) vyzdvihol jeho rozhodnutie kráčať cestou dôvery v Boha. Kráľ Dávid uteká pred svojím synom Absolónom, ktorý ho zradil. Je smutný, pretože aj ľud sa pridal na stranu Absolóna. Cíti, „akoby tento jeho syn bol mŕtvy“. Aký je však postoj Dávida zoči-voči zrade svojho vlastného syna? Svätý Otec uvádza tri postoje. Po prvé Dávid ako vladár berie skutočnosť takú, aká je, uvedomujúc si, že vojna bude veľmi ťažká a vyžiada si veľa mŕtvych. „Rozhoduje sa tak, aby nenechal ľud zomierať,“ poznamenal pápež. Mohol bojovať v Jeruzaleme proti stúpencom svojho syna, no rozhoduje sa tak, aby Jeruzalem nebol zničený:

„Dávid nepoužíva na svoju obhajobu ani Boha, ani ľud. Tento prvý postoj znamená lásku kráľa k svojmu Bohu a svojmu ľudu. Je kráľom hriešnikom – poznáme ten príbeh –, ale aj kráľom s takouto veľkou láskou. Bol veľmi spätý so svojím Bohom a rovnako so svojím ľudom a nezneužíva na svoju obhajobu ani Boha, ani svoj ľud. V ťažkých chvíľach života sa stáva, že sa azda v zúfalstve niekto snaží brániť všetkými prostriedkami, aj tak, že použije ako tromf Boha alebo ľudí. Dávid nie: prvý jeho postoj je nezneužívať ani Boha, ani svoj ľud.“

Dávid si preto volí útek. Jeho druhým postojom je kajúcnosť. Vystupuje na Olivovú horu a plače, kráča „so zahalenou hlavou a naboso“. A všetok „ľud, ktorý bol s ním, mal zahalenú hlavu, kráčal hore kopcom a plakal“. Je to naozaj „cesta kajúcnosti“. „Možno myslel vo svojom srdci na tie zlé veci, na toľké hriechy, ktoré spáchal, nepovažoval sa za „nevinného“ – poznamenal Svätý Otec. Myslel aj nato, že nie je správne, že ho jeho syn zradil, ale uznáva, že nie je svätý a „volí si pokánie“:

„Tento výstup na horu nás núti myslieť na ďalší výstup, na Ježišov výstup. Aj on zarmútený a s bosými nohami vystupoval na horu so svojím krížom. Toto je kajúci postoj. Dávid akceptuje svoju dobu smútku a plače. Keď sa niečo také stane v živote nám, vždy sa usilujeme podľa nášho inštinktu o sebaospravedlnenie. Dávid neospravedlňuje sám seba, je realista, snaží sa zachrániť Božiu archu, svoj ľud a činí pokánie na tejto ceste. Je veľký, veľký hriešnik a veľký svätec. Ako idú tieto dve veci dokopy? Boh tomu rozumie.“

Na tejto ceste je aj ďalšia postava: Semei, ktorý hádže kamene do Dávida a do všetkých jeho služobníkov. Je to nepriateľ, ktorý Dávida preklína. Jeden z kráľových priateľov hovorí, že zabije tohto „nešťastníka“, tohto „mŕtveho psa“. Ale Dávid ho zastavuje a namiesto pomsty za toľké urážky robí rozhodnutie spoľahnúť sa na Boha. Dokonca hovorí, že nech mu Semei zlorečí, ak mu to prikázal Pán. A dodáva: „Pán vždy vie, čo sa deje, Pán to dopúšťa.“ „Snáď zhliadne na moje súženie a vynahradí mi dobrom toto dnešné preklínanie“ – uvažuje Dávid. Tretí postoj Dávida je teda dôvera v Pána. Správanie Dávida nám môže pomôcť, pretože všetci prechádzame v živote chvíľami temnoty a skúšok. Toto sú teda tri postoje Dávida: „Neoháňať sa Bohom a našou príslušnosťou, prijať pokánie a oplakávať naše poklesky a napokon nesnažiť sa brať spravodlivosť do vlastných rúk, ale zveriť sa Bohu“:

„Je pekné uvedomovať si toto a vidieť tieto tri postoje: muž, ktorý miluje Boha, miluje svoj ľud a nevyužíva to vo svoj prospech; muž, ktorý vie, že je hriešnik a robí pokánie; muž, ktorý si je istý svojím Bohom a dôveruje v neho. Dávid je svätý a my ho uctievajme ako svätca. Prosme ho, aby nás učil týmto postojom v ťažkých chvíľach života.“ -jk-