Homília Svätého Otca: Obetovanie Pána ako sviatok stretnutia
Na sviatok Obetovania Pána v nedeľu 2. februára pápež František v Bazilike sv. Petra
predsedal eucharistickému sláveniu za účasti tisícok zasvätených osôb, rehoľníčok,
rehoľníkov, členov rozličných inštitútov a spoločenstiev zasväteného života. Cirkev
si takto pripomenula Deň zasväteného života, ktorý zaviedol pápež Ján Pavol II. ako
vďakyvzdanie Cirkvi za dary, ktorými ju Duch Svätý obohacuje prostredníctvom zasvätených
osôb s ich rozličnými charizmami.
V úvodnej liturgii svetla Svätý Otec požehnal
sviece, ktoré v sprievode hlavnou loďou baziliky niesli zástupcovia rozličných rehoľných
spoločenstiev. Po zaznení úryvku z Lukášovho evanjelia o obetovaní malého Ježiška
v Jeruzalemskom chráme Svätý Otec v homílii označil sviatok Obetovania Pána za „sviatok
stretnutia“. Ústredné miesto pri tomto stretnutí zaujíma osoba Ježiša Krista. Pápež
František túto udalosť označil ako „stretnutie medzi Ježišom a jeho ľudom“. Ďalej
v homílii vysvetlil duchovnú symboliku stretnutia dvoch generácií. Mária a Jozef,
ako mladí, ktorí horlivo zachovávajú Pánov zákon, sa stretávajú so starým Simeonom
a Annou ako tými, ktorí sú citliví na vnuknutia Ducha Svätého. Stretnutie v Jeruzalemskom
chráme tak v sebe spojilo vernosť zachovávaniu zákona s rozmerom proroctva. –jb–
Homília
Svätého Otca Františka v plnom znení:
Sviatok Obetovania Ježiša v chráme
sa nazýva aj sviatkom stretnutia. V liturgii sa v úvode hovorí, že Ježiš
ide v ústrety svojmu ľudu. Je to stretnutie medzi Ježišom a jeho ľudom. Keď Mária
a Jozef priniesli dieťa Ježiša do Jeruzalemského chrámu, udialo sa prvé stretnutie
Ježiša s jeho ľudom, ktorý predstavovali dvaja starci: Simeon a Anna.
Bolo
to aj stretnutie v rámci dejín národa, stretnutia medzi mladými a starými:
mladí boli Mária a Jozef so svojím novorodeným; starými boli Simeon a Anna, dve osobnosti,
ktoré sa neustále zdržiavali v chráme.
Všimnime si, čo o nich hovorí evanjelista
Lukáš, ako ich opisuje. A Panne Márii a svätom Jozefovi štyri krát opakuje, že chceli
vykonať to, čo predpisoval Pánov zákon (porov. Lk 2, 22. 23. 24. 27).
Možno tu takmer hmatateľne vidieť, že Ježišovi rodičia mali radosť zo zachovávania
Božích príkazov, radosť kráčať podľa Pánovho Zákona! Sú to dvaja novomanželia, majú
práve narodené dieťa a sú celí nadchnutí túžbou plniť všetko, čo je predpísané. Nie
je to z vonkajších dôvodov, aby mali dobrý pocit, že všetko je na poriadku, nie! Je
to silná, hlboká túžba, plná radosti. Je to presne to, čo hovorí žalm: Mám radosť
kráčať cestou tvojich príkazov .... Tvoj zákon je mojou potechou (porov. Ž 119, 14.
77).
Čo hovorí sv. Lukáš o starcoch? Podčiarkuje opakovane, že boli vedení
Duchom Svätým. O Simeonovi tvrdí, že bol mužom spravodlivým a zbožným, ktorý očakával
potechu Izraela, a že, „Duch Svätý bol na ňom“ (2, 25), hovorí, že „Duch Svätý mu
vyjavil“, že prv než zomrie, uvidí Krista, Mesiáša (v. 26) a napokon, že prišiel do
chrámu „z vnuknutia Ducha Svätého“ (v. 27). O Anne potom hovorí, že bola „prorokyňou“
(v. 36), teda inšpirovaná Bohom a že stále sa zdržiavala v chráme a „slúžila Bohu
pôstom a modlitbami“ (v. 37). Ako vidíme, títo dvaja starci sú plní života! Sú plní
života, lebo sú podnecovaní Duchom Svätým, otvorení pre jeho pôsobenie, citliví na
jeho výzvy...
A tu nastáva stretnutie Svätej Rodiny s týmito dvomi predstaviteľmi
svätého Božieho ľudu. Stredobodom je tu Ježiš. Je to on, ktorý dáva všetko do pohybu,
ktorý priťahuje jedných aj druhých do chrámu, ktorý je domom jeho Otca.
Je
to stretnutie medzi mladými, plnými radosti zo zachovávania Pánovho Zákona a starcami,
plnými radosti z pôsobenia Ducha Svätého. Je to osobitné stretnutie medzi vernosťou
v zachovávaní a proroctvom, kde mladí sú tí, čo zachovávajú a starí sú prorockí!
V skutočnosti, ak sa dobre zamyslíme, zachovávanie Zákona podnecuje ten istý Duch
Svätý a proroctvo sa zas hýbe cestou, vyznačenou Zákonom. Veď kto je viac plný Ducha
Svätého, ako Mária?! Kto je otvorenejší jeho pôsobeniu, ako ona?
Vo svetle
tejto evanjeliovej scény sa aj na zasvätený život pozeráme ako na stretnutie
s Kristom: je to on, čo k nám prichádza, nesený Máriou a Jozefom a sme to my, čo kráčame
k nemu, vedení Duchom Svätým. Avšak uprostred je on. On všetkým hýbe, on nás priťahuje
do chrámu, do Cirkvi, kde ho môžeme stretnúť, spoznať, prijať, objať.
Ježiš
nám prichádza v ústrety v Cirkvi prostredníctvom zakladateľskej charizmy inštitútu:
je krásne takto myslieť na naše povolanie! Naše stretnutie s Kristom nadobudlo svoju
podobu v Cirkvi prostredníctvom charizmy niektorého jej svedka. Toto v nás vždy vzbudzuje
údiv a podnecuje vzdávať vďaky.
A v zasvätenom živote sa tiež žije aj stretnutie
s mladými a starými, medzi zachovávaním a proroctvom. Nepozerajme sa na to ako na
dve protichodné skutočnosti! Skôr dovoľme, aby Duch Svätý oživoval obidve, znamením
čoho je radosť: radosť zo zachovávania, z kráčania podľa životnej regule; ale aj radosť,
že sme vedení Duchom, nie strohí a uzavretí ale vždy otvorení hlasu Boha, ktorý hovorí,
ktorý otvára, ktorý vedie, ktorý nás pozýva kráčať smerom k horizontu.
Je správne
keď starí odovzdávajú múdrosť mladým a je pre mladých dobré, ak príjmu toto dedičstvo
skúsenosti a múdrosti aby ho niesli ďalej, nie aby si ho odložili do nejakej obálky,
ale aby ho niesli ďalej v ústrety výzvam, ktoré nám život prináša, niesli ho ďalej
pre dobro svojich rehoľných rodín a celej Cirkvi.
Milosť tohto tajomstva, tajomstvo
stretnutia nech nás osvecuje a posilňuje na našej ceste. Amen.