Slová pápeža Františka rakúskym biskupom pri návšteve Ad limina

Buďte „soľou zeme a svetlom sveta“! – toto pripomenul pápež František rakúskym biskupom, ktorých prijal vo štvrtok 30. januára na audiencii v závere ich návštevy Ad limina apostolorum vo Vatikáne. Počas stretnutia im odovzdal svoj vopred pripravený príhovor v textovej podobe, zameraný najmä na dôležitosť pastorácie rodín, praktizovania sviatosti zmierenia a na prehlbovanie chápania roly kňaza a laikov vo farskom spoločenstve.

Obdobie ôsmich rokov od poslednej podobnej návštevy rakúskych biskupov vo Vatikáne bolo v Rakúsku poznačené spočiatku najmä sympatiou k Cirkvi a Petrovmu nástupcovi, čo sa podľa slov pápeža Františka ukázalo aj počas apoštolskej návštevy Benedikta XVI. pri príležitosti 850. výročia svätyne v Mariazelli v roku 2007. Po nej však nastúpilo pre Cirkev zložité obdobie, ktorého príznakom je klesajúca tendencia podielu katolíkov v Rakúsku. Pápež preto biskupov povzbudil, aby táto skutočnosť, ktorá „má rôzne príčiny, a ktorá trvá už niekoľko desaťročí“ bola podnetom usilovať sa o stále nevyhnutnú novú evanjelizáciu. Medzi viditeľnými pozitívami pripomenul nárast štedrosti podporovateľov solidárnych a charitatívnych diel, ako aj zo strany rakúskej spoločnosti vysoko hodnotený príspevok cirkevných vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií.

„Môžeme sa Bohu poďakovať za všetko, čo Cirkev v Rakúsku koná pre spásu veriacich a pre dobro mnohých ľudí,“ uviedol pápež František. Svoju vďaku zároveň vyjadril prostredníctvom biskupov aj kňazom, diakonom, rehoľníkom a rehoľným sestrám, ako aj laikom, ktorí „s veľkou pohotovosťou a veľkorysosťou pracujú v Pánovej vinici“. Pripomenul však, že nestačí iba udržiavať to, čo bolo dosiahnuté, ale Božie pole treba neustále obrábať, aby prinášalo svoje plody aj v budúcnosti. „Byť Cirkvou neznamená riadiť, ale vychádzať von, byť misionármi, prinášať ľuďom svetlo viery a radosť evanjelia,“ povedal Svätý Otec. Hybnou silou tohto záväzku kresťanov by podľa neho nemala byť myšlienka „filantropie“, či „vágneho humanizmu“, ale „dar Božieho synovstva prijatý krstom“.

„Tento dar je zároveň úlohou. Božie deti sa neskrývajú, skôr naopak, radosť zo svojho Božieho synovstva prinášajú svetu. To tiež znamená vyvíjať úsilie o svätý život. Toto je povinnosťou nás všetkých voči Cirkvi, ktorá je svätá, ako to vyznávame v Kréde. Iste, «Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov», ako to potvrdil Druhý vatikánsky koncil (Lumen gentium, 8). Ale koncil v tej istej časti tiež hovorí, že nemáme rezignovať pred hriechom, teda že «Ecclesia santa simul et semper purificanda» – svätá Cirkev potrebuje byť vždy očisťovaná. To znamená, že sa musíme vždy snažiť o naše očistenie vo
sviatosti zmierenia. Spoveď je miestom, na ktorom prežívame milosrdnú lásku Boha a kde stretávame Krista, ktorý nám dáva silu na obrátenie a nový život. A ako pastieri Cirkvi chceme pomáhať veriacim, s nehou a porozumením, pri objavovaní tejto nádhernej sviatosti a umožniť im samým zažiť tento dar lásky Dobrého Pastiera. Preto vás prosím, aby ste sa nikdy neunavili pozývať ľudí na stretnutie s Kristom vo sviatosti pokánia a zmierenia.

Významnou oblasťou našej práce ako pastierov je rodina. Nachádza sa v samotnom srdci evanjelizujúcej Cirkvi. «Kresťanská rodina je naozaj prvým spoločenstvom povolaným na to, aby hlásalo evanjelium človeku, ktorý sa rozvíja, a aby ho postupnou výchovou a katechézou priviedla k plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti» (Familiaris consortio, 2).
Základ, na ktorom sa môže rozvíjať harmonický rodinný život, predstavuje predovšetkým manželská vernosť. Žiaľ, v dnešnej dobe vidíme, že rodina a manželstvo v krajinách západného sveta trpia hlbokou vnútornou krízou. «V prípade rodiny sa krehkosť väzieb stáva osobitne vážnou, pretože ide o základnú bunku spoločnosti, miesto, kde sa učíme žiť s rozdielmi a patriť inému, a kde rodičia odovzdávajú vieru svojim deťom» (Evangelii gaudium, 66).
Globalizácia a postmoderný individualizmus podporujú životný štýl, ktorý výrazným spôsobom sťažuje rozvoj a stabilitu väzieb medzi ľuďmi a neprispieva k podpore kultúry rodiny. Tu sa otvára nové misijné pole pre Cirkev, napríklad v skupinách rodín, kde sa vytvára priestor pre medziľudské vzťahy a vzťah s Bohom, kde môže rásť autentické spoločenstvo, ktoré prijme každého rovnakým spôsobom a neuzatvára sa len do akýchsi elitných skupín, ktoré lieči zranenia, buduje mosty, ide v ústrety vzdialeným a pomáha «niesť si vzájomne bremená» (Gal 6,2).

Rodina je tak privilegovaným miestom evanjelizácie a vitálneho odovzdávania viery. Urobme všetko možné preto, aby sa v našich rodinách modlilo a aby sa viera prežívala a odovzdávala ako integrálnu súčasť každodenného života. Starostlivosť Cirkvi o rodinu sa začína vhodnou prípravou a primeraným sprevádzaním mladomanželov, rovnako výkladom verného a jasného učenia Cirkvi o manželstve a rodine. Manželstvo ako sviatosť je Božím darom a zároveň záväzkom. Láska dvoch manželov je posvätená Kristom, a mladomanželia sú povolaní, aby svedčili a kultivovali túto svätosť skrze svoju vernosť jeden druhému.“

Od témy rodiny potom pápež František prešiel v krátkosti k
„farnosti, ako veľkému poľu, ktoré nám Pán zveril, aby sme ho robili úrodným pastoračnou prácou. Kňazi, farári by si mali byť vždy vedomí toho, že ich úloha spravovať je hlboko duchovná služba. Je to vždy pastier, ktorý vedie farské spoločenstvo, spoliehajúc sa zároveň na pomoc a cenný prínos rôznych spolupracovníkov a všetkých veriacich laikov. Nesmieme riskovať zahmlievanie sviatostnej služby kňaza. V našich mestách a v našich dedinách máme ľudí odvážnych, ale aj bojazlivých, máme kresťanov misionárov, aj spiacich. A je tam aj mnoho tých, ktorí hľadajú, aj keď to nepriznávajú. Každý je povolaný, každý je poslaný. Neznamená to však, že miestom, odkiaľ prichádza povolanie musí byť iba farské centrum; neznamená to ani, že tou príležitosťou musí byť nevyhnutne pekná farská udalosť, ale Božie volanie nás môže dostihnúť pri montážnej linke alebo v kancelárii, v supermarkete, na schodisku, teda na miestach každodenného života.“

„Rozprávať o Bohu, prinášať ľuďom posolstvo Božej lásky a spásy Ježiša Krista“ je podľa Svätého Otca „úlohou každého pokrsteného“. Nejde tu však len slová, ale aj o naše skutky: „Celé naše bytie musí hovoriť o Bohu, a to aj v bežných záležitostiach. Takto je naše svedectvo autentické, takto bude aj vždy nové a
čerstvé v sile Ducha Svätého. Aby sme toto dokázali, rozprávanie o Bohu musí byť predovšetkým rozhovorom s Bohom, stretnutím so živým Bohom v modlitbe a vo sviatostiach.“ Pápež František rakúskym biskupom v závere ich návštevy Ad limina apostolorum pripomenul, že „práve v dobe, keď sa zdá, že sa stávame «maličkým stádom» (Lk 12,32) sme ako Pánovi učeníci volaní k tomu, aby sme žili ako jedno spoločenstvo, ktoré je soľou zeme a svetlom sveta“ (porov. Mt 5,13-16). –mf–