Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú cezročnú nedeľu
Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD k 4. nedeli v cezročnom období s názvom Spiritualita sviečky
V roku
1910 sa v istých novinách objavil tento príbeh: 10-ročný Janko bol oddaným bratom
svojej 6-ročnej sestry. Raz sa vybrali na bicyklovačku. Jeho sestra padla z bicykla
a rozťala si jednu z veľkých tepien na nohe. Janko takmer zomrel od strachu, keď videl,
ako jej prúdom tiekla z preťatej tepny krv. Privolanému lekárovi sa podarilo zastaviť
krvácanie, ale dievčatko bolo na pokraji smrti. Vzal ju do náručia a zaniesol domov.
Jej srdce sa očividne spomaľovalo. Lekár zúfalo premýšľal čo urobiť. Začiatkom 20.
storočia transfúzia krvi nebola ešte bežnou praxou. No vtom sa obráti k Jankovi a
hovorí mu: „Janko, daroval by si niečo zo svojej krvi svojej sestre, aby si jej takto
zachránil svoj život?“ Janko ťažko preglgol, no kývol na súhlas. A tak ho lekár
poľahol na kuchynský stôl a začal injekčnou striekačkou odoberať krv z jeho žily.
Keď bola plná, vpichol ihlu priamo do žily dievčatka a krv jej vstrekol. Nasledujúcich
tridsať minút lekár i rodina dievčatka úzkostlivo hľadeli na dievčatko a ticho sa
v očakávaní modlili. Doktor držal svoj stetoskop na srdci dievčatka a kontroloval
jeho pulz. Konečne po chvíli sa pulz začal vyrovnávať. Doktor si utrel pot z čela.
Až teraz si všimol, že Janko bol stále vystretý na kuchynskom stole. Bol napätý a
triasol sa. „Čo je s tebou, Janko?“, pýta sa lekár. „Kedy zomriem?“ pýta sa Janko
cez zaťaté zuby. Vtedy si lekár uvedomil, že Janko jeho žiadosť o darovanie krvi
pochopil zle. Myslel si totiž, že jeho sestra potrebuje všetku jeho krv, čo znamenalo,
že on sa vlastne rozhodol kvôli svojej sestre zomrieť. Doktor bol dojatý k slzám.
Janka ubezpečil, že potreboval iba trocha z jeho krvi a že nezomrie. No veľmi ho dojalo,
že sa bol tento malý chlapec ochotný obetovať a zomrieť, aby jeho sestra mohla žiť.
(Brian Cavanaugh, T.O.R. Sower’s Seeds aplenty. Fourth Planting).
O
podobných hrdinských skutkoch počúvame dosť často a veľmi si vážime ľudí, ktorí sa
pre ne rozhodnú. Máme napríklad človeka, ktorý bez rozmýšľania ide zachraňovať topiaceho
sa človeka, bez toho, že by si uvedomil, čo ho to môže stáť. Alebo iného, ktorý vbehne
do horiaceho domu a tam sám zhorí. Možno ste videli spomienkový film na obete útoku
na newyorské Svetové obchodné centrum v r. 2001 a na hrdinské nasadenie sa policajtov
a hasičov – záchranárov. Mnohí túto akciu prežili, no mnohí ju zaplatili vlastným
životom. A nebolo ich málo. Takíto ľudia si zaslúžia náš obdiv, ako aj našu vďaku.
Mohli by sme sa pýtať: čo je to v týchto ľuďoch, čo ich vedie k takýmto veľkým
obetiam? Možno v mnohých prípadoch ani nejde o dobrovoľné rozhodnutie. Jednoducho,
situácia najprv nevyzerá tak, že by sa to mohlo pre nich skončiť tragicky. Nakoniec
sa to však tak skončí. To im samozrejme na úcte neuberá. No mám dojem, že jestvuje
iba veľmi málo ľudí, ktorí idú priniesť obetu, či už života alebo zdravia, alebo iného
strádania pre život iného alebo pre hodnoty dobrovoľne. A možno by som to mohol
ťahať ešte ďalej: Aj keď navonok je veľa takých, ktorí si obetavých ľudí ctia, koľkí
ich pokladajú za svoj príklad? Myslím, že máme veľa takých, ktorí si pri pomyslení
na takýchto ľudí – aj keď nie otvorene a viditeľne – pomyslia svoje a čudujú sa im.
Ono je to naozaj tak: ľudia budú vždy žiť v napätí medzi sebectvomm a obetavosťou,
medzi hľadaním iba svojich vlastných záujmov a prihliadaním aj na záujmy iných a bude
to aj medzi nami kresťanmi, ktorí máme od nášho Majstra, Ježiša Krista, jasne prednesený
ideál v slovách: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj
život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16, 25) Alebo: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie,
ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24)
Preto je vhodné,
aby pred našimi očami nepretržite svietila téma tzv. „spirituality sviece“. V nedeľu,
na sviatok Obetovania Pána, je svieca v centre pozornosti. Snáď nič iné nám nevyjadruje
Ježišovu spiritualitu lepšie, ako práve svieca. Ježiš je v evanjeliu v chráme predstavený
ústami Simeona ako „svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela, svojho ľudu“.
Ježiš bude svetlom, ktoré sa ale samé konzumuje, obetuje a spaľuje tak ako svieca.
Ježiš bude prinášať do temných dní sveta a temných životov ľudí svoje svetlo, ale
to všetko na úkor sebaspaľovania sa, čo nie je ľahké prijať.
Nedávno som bol
na jednej návšteve. Domáci zapálili sviecu, na ktorej bol obraz Ježiša. Svieca horela,
postupne sa skracovala, až jej oheň prišiel na úroveň Ježišovej hlavy. Domáci ju zhasli,
vraj aby oheň nespaľoval Ježišovu hlavu a postupne celú jeho postavu. Pokladali to
za zneuctenie. Lenže či práve toto nebolo najlepším vyjadrením toho, čomu nás Ježiš
učil? Či postava Ježiša, ktorá je postupne stravovaná ohňom, ktorý produkuje svetlo
a teplo, nie je presne to, čo on žil a aj nám odovzdal ako svoj ideál? Máme problémy
vidieť Ježiša, ako sa pred našimi očami stráca, pretože vieme, že toto isté by sme
mali robiť i my, jeho nasledovníci. I my by sme mali umožniť ohňom života robiť si
s nami to isté. Ohňu obetovania sa za iných, ohňu služby, svedectva, dobroty, trpezlivosti.
Ohňu výsmechu pre evanjelium, ohňu neodplácania sa zlým za zlé, a v konečnom dôsledku
ohňu lásky k svojim nepriateľom. Ježiš priniesol na svet oheň, ako to sám hovorí
a čo iné chce, len aby už vzplanul. Chce, aby celý svet horel. Aby to bol oheň, ktorý
ničí a spaľuje: náš egoizmus, náš narcizmus, našu sebaustarostenosť, našu do-seba-zahľadenosť
a toto všetko mení na svetlo, ktoré osvecuje tento svet. Toto nie je ľahký ideál.
Nebolo ľahké ho prijať ani pre Máriu, Ježišovu Matku, pre ktorú tieto slová Simeona
boli ako meč, ktorý sa zaťal do jej srdca. No ona o nich premýšľala a určite pochopila,
že inak to byť nemôže. Ak má byť svet pretvorený slovom a životom jej syna a ak má
do neho vstúpiť jeho kráľovstvo, nemôže to byť bez obete – bez jeho seba-obete a po
ňom bez seba-obete jeho nasledovníkov, teba i mňa, brat a sestra. Nech nám teda
na sviatok Obetovania Pána Pán sám pomôže pochopiť, že život naberá svoju skutočnú
dynamiku a dostáva naozajstný zmysel len v obeti.