Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie, ktoré k liturgickým čítaniam Tretej nedele v cezročnom období pripravil P. Milan Bubák SVD má názov Vstaň a niečo rob!

Zaiste nám lezie na nervy veľa vecí, ktoré sú súčasťou nášho sveta. A ak je nás takých viac, zaiste si aj nemálo spolu zanadávame. Vytvárame hlúčky nespokojných ľudí, ktorí spolu lamentujú, nadávajú a sťažujú sa na pomery, v ktorých žijú. No nič sa nemení, a to aj napriek všetkým týmto sťažnostiam a lamentáciám, nadávkam či kritikám.
Evanjelium nasledujúcej Tretej cezročnej nedele nám dáva návod, čo robiť, aby nastala zmena. Ježiš nám na svojej osobe predstavuje proces, ktorý do nášho sveta, do nášho prostredia a do nášho života môže priniesť želanú zmenu; a to definitívnu. Aj Ježiš, podobne ako my, žil vo svete, ktorý v mnohých veciach nebol dokonalý a preto potreboval zmenu. No on sa uvažovaním nad skazenosťou sveta neuspokojil, ani sa neuchyľoval k lamentáciám nad ním. Namiesto toho nám ponúkol proces, ktorý má tri kroky: vstal a osobne sa rozhodol čosi urobiť, začal kázať a sformoval si okolo seba skupinu spolupracovníkov. Pozrime sa na tieto tri kroky Ježišovej stratégie jednotlivo.
Prvým bolo to, že Ježiš sa osobne rozhodol čosi urobiť. Vonkajším vyjadrením tohto kroku bolo to, že navždy opustil svoje mesto Nazaret a usadil sa v Kafarnaume a v tomto meste a po jeho okolí začal pôsobiť. Prakticky to znamenalo, že Ježiš opustil miesto, na ktorom sedel, kde sa lamentovalo, kde ľudia potrebovali zmenu, no kde nič nerobili. Ježiš vstal a pohol sa. Urobil krok. A dal svojím spoluobčanom príklad, čo majú aj oni urobiť. Majú vstať. Pohnúť sa a niečo urobiť. Urobiť krok pre zmenu, po ktorej túžia. Ostať tam, na tom mieste, kde sú a lamentovať, zmenu neprinesie.
Spomínam si na jednu udalosť zo svojich seminárskych čias. Mali sme tam raz jednu situáciu, ktorá nás mnohých vytáčala. Hovorili sme o nej. Schádzali sa na izbách, rozčuľovali sa. Ale nič sa nemenilo. Raz sa to vyhrotilo. Zišli sme sa znova niekoľkí na jednej izbe a dlho do noci sme vec rozoberali. A rozčuľovali sme sa. A pohoršovali. Potom – dobre po polnoci – sme sa zdvihli na odchod. No vtom jeden z nás hovorí: „Bratia, musím na záver niečo povedať. My po tomto našom rozhovore máme len dve možnosti: buď zajtra ráno pôjdeme za kompetentnými a zasadíme sa za zmenu v tejto situácii a to aj za cenu problémov, ktoré si tým môžeme navodiť, alebo pôjdeme všetci na spoveď, pretože sme dnes v noci poohovárali ľudí, ktorých sme označili za príčinu problémov a robili sme to za ich chrbtom. Hovorenie o nich a o situácii nie je len vtedy hriechom, ak to vedie ku konkrétnym krokom. Inak je to hriech!“ Rozhodli sme sa pre prvú možnosť. A dostali sme sa do problémov. Situácia sa nevyriešila, lebo na to nebola dobrá vôľa. No aspoň sme pre to urobili nejaké kroky.
Každý z nás žije v niečom, čo je pre neho neúnosné. A túži po zmene. Môže to byť osobný život, rodina, komunita, stretko. Otázka teda bude znieť: Kam by mohol viesť náš prvý krok?
Druhým krokom Ježiša bolo kázanie. Matúš v nedeľnom evanjeliu hovorí: „A od tej chvíle začal hlásať...” Inými slovami, začal kázať. Kázanie sa stalo pre neho od tej chvíle najdôležitejšou činnosťou.
Aj keď kázanie Ježišovo bolo jedinečnou vecou, ktorú nikto z nás nie je schopný robiť tak ako on, predsa sa aj ono dá preložiť – symbolicky – do nášho procesu. Ježiš kázaním energizoval seba i iných. Dával ním inšpirácie, myšlienky, bázu, na ktorej každá zmena stojí. Zmena nie je možná, ak my nevieme, čo chceme. Zmena musí mať nejaký cieľ. Nejakú víziu. Nejaký ideál. Ježiš ohlasoval Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo je tá zmena. Božie kráľovstvo, to je o integrite, harmónii, porozumení, obete, zmene. My tiež potrebujeme mať pred očami niečo, čo nám bude nepretržite ponúkať nádej. Bez vízie sa je možné síce postaviť a urobiť prvý krok, ale nie je možné napredovať. Lebo my nejdeme od niečoho. My ideme k niečomu.
Preto je dôležité spočívať na slove, samozrejme najlepšie na Slove Božom. Toto nám dodáva inšpiráciu, energiu, usmerňovanie, napomínanie, varovanie, upozorňuje nás na limity, na hriechy. Bez Božieho slova v mysli a v srdci proces neuskutočníme. Toto všetko sa skrýva pod tým druhým krokom, ktorým je kázanie.
Podľa nedeľného evanjelia Ježiš urobil ešte aj tretiu vec. Nielen opustil Nazaret a začal kázať, ale rozhodol sa, že nezostane sám. A tak si povolal Šimona, potom Andreja, potom Jakuba, potom ešte Jána a po ňom ešte mnohých ďalších. V našich dňoch si volá dokonca aj nás, mňa a teba. A toto je normálne a vrcholne logické pre každého, kto túži po zmene čohokoľvek v tomto svete. Je logické, že ak túžiš, aby sa čosi v tvojom prostredí urobilo, oslovíš niekoho, dáte sa dohromady, urobíte sieť, zjednotíte sa a vykonáte to. A toto je presne to, čo urobil Ježiš.
Ježiš odmietol pokušenie prevádzkovať tzv. show jedného človeka. Odmietol pokušenie byť sám a sám sa angažovať a sám pracovať na zmene. Chcel tím ľudí, spolupracovníkov, pomocníkov, sieť ľudí, s ktorými sa radil, povzbudzoval, odpočíval a napredoval.
Tieto tri kroky Ježišove, tri kroky k nastoleniu zmeny, sú modelom pre každého z nás, ktorí chceme zmenu. No musíme mať pritom v mysli neustále to, že tí, od ktorých sme odišli, nás nemusia pochopiť a naše počiny schvaľovať. Opak môže byť pravdou. Ba opak býva dosť často pravidlom, tak ako to bolo v
Ježišovom prípade. Ako ďalej čítame v evanjeliu sv. Matúša, keď sa jeho rodina dopočula o ňom, o tom, čo konal, prišla za ním a hovorila mu, aby sa vrátil naspäť do Nazareta. „Ty si sa zbláznil”, hovoria mu. „Nie si predsa schopný odniesť takúto ťarchu, zmeniť svet. Nechaj dejiny dejinami a poď s nami domov. Nechaj to tak, prosím ťa. Neblázni. Poď, «kávička» je pripravená.”
Ježiš sa však rozhodol nevzdať sa. Neprijať ich radu. Nešiel späť do Nazareta. Namiesto toho sa utvrdil ešte viac v rozhodnutí zostať v Kafarnaume, nechať im ich „kávu” a večery spoločného sedenia a rozprávania sa, lamentovania a nadávania, večery po večeroch, sedenia v tmavej miestnosti a rozprávania o tom, čo nie je dobré a kto nie je dobrý...
Brat a sestra, prosím ťa, nezostávaj samotný, samotná, neuspokoj sa len s kritizovaním. To je príliš ľahké. Spojme sa, dajme sa dohromady, aby sme pomohli splniť jeho túžbu - sformovať nový svet. Pridajme sa jeden k druhému a pohnime sa smerom ku kráľovstvu, ktoré v takomto prípade bude v skutku na dosah ruky.