Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia: „Nedajme si ukradnúť spoločenstvo!“

Druhá kapitola apoštolskej exhortácie Svätého Otca Františka Evangelii gaudium sa venuje krízovým faktorom, ktoré negatívne vplývajú na evanjelizáciu. Pred časom sme si už všimli niektoré pokušenia, ktorým môžu podliehať tí, ktorí sú povolaní evanjelizovať. Svätý Otec medzi nimi spomenul napr. komplex menejcennosti, chýbajúcu motiváciu či čisto pragmatický postoj. Ako píše ďalej, „jedným z najvážnejších pokušení, ktoré udúšajú zápal a odvahu, je duch porazenectva, ktorý nás mení na nespokojných a rozčarovaných pesimistov so zamračenou tvárou. Nikto nemôže ísť do boja, ak vopred nemá plnú dôveru vo víťazstvo,“ upozorňuje v tejto súvislosti pápež František a povzbudzuje, že je potrebné ísť vpred aj pri bolestivom vedomí vlastnej krehkosti, nekapitulovať a pamätať na to, čo Pán povedal sv. Pavlovi: «Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti» (2 Kor 12,9). „Kresťanské víťazstvo je vždy krížom, no krížom, ktorý zároveň predstavuje zástavu víťazstva, ktorú nesieme do boja proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je rodným bratom pokušenia predčasne oddeľovať zrno od kúkoľa, čo pramení z ustrašenej a egocentrickej nedôvery,“ píše Svätý Otec (85).

Ďalej konštatuje, že na niektorých miestach dochádza k ničeniu kresťanských koreňov a vytváraniu púšte. «Kresťanský svet sa tam stáva neplodným, vyčerpáva sa ako príliš vyťažená pôda, meniaca sa na piesok», cituje pápež slová bl. Johna Henryho Newmana. „No práve vychádzajúc zo skúsenosti tejto púšte, tejto prázdnoty, môžeme znovuobjaviť radosť z viery, to, že je pre nás životne dôležitá. V púšti znovuobjavujeme hodnotu toho, čo je pre život nepostrádateľné. Takto sú v súčasnom svete prítomné nespočetné znaky smädu po Bohu, po definitívnom zmysle života, ktoré sa prejavujú často v nepriamej alebo negatívnej podobe. A v púšti – pokračuje pápež – sú potrební predovšetkým ľudia viery, ktorí svojím vlastným životom ukazujú cestu do Zasľúbenej zeme a takto živia nádej. V každom prípade, v týchto okolnostiach sme pozvaní byť ľudskými nádobami, amforami, aby sme sa druhým dali napiť. Občas sa amfora premieňa na ťažký kríž, no práve na kríži sa nám prebodnutý Pán daroval ako zdroj živej vody. Nedajme si ukradnúť nádej!“ – zakončuje myšlienku pápež František. (86).
Vo svete, v ktorom sa nevídaným spôsobom rozvíjajú komunikačné siete, „cítime výzvu objavovať a šíriť «mystiku», ktorá spočíva v spolunažívaní, premiešavaní sa navzájom, stretávaní sa, kráčaní ruka v ruke a v poskytovaní si opory. Tak trochu chaotický oceán ľudských vzťahov sa môže pretransformovať na opravdivé zakusovanie bratstva, na karavánu solidárnosti, na svätú púť“ (87). Toto je ďalšia myšlienka Svätého Otca, ktorou nás smeruje na budovanie kultúry stretnutia. Aj tu však treba čeliť pokušeniam: „Kresťanský ideál bude vždy pozvaním k prekonaniu podozrievania, ustavičnej nedôvery, strachu z vonkajšieho zásahu, obranných postojov, ktoré nám vonkajší svet nanucuje. Mnohí sa pokúšajú uniknúť pred druhými do svojho pohodlného súkromia alebo do vymedzeného okruhu najbližších a upúšťajú od sociálneho rozmeru evanjelia“ (88). Pápež František upozorňuje, že naša viera nesmie byť únikom od telesnej reality, ale naopak: „Autentická viera v Božieho Syna, ktorý sa stal telom, je neoddeliteľná od darovania seba samého, od príslušnosti k spoločenstvu, od služby, od zmierenia sa s telom iných.“ Pápež to považuje za revolučnú záležitosť, keď hovorí, že „Boží Syn nás vo svojom vtelení pozval k revolúcii nežnosti“ (88).

Svätý Otec nástojí na sociálnom rozmere evanjelia, bez ktorého hrozí pokušenie duchovného konzumizmu, ktorý je individualistický a v skutočnosti sa snaží vystačiť si bez Boha. Pápež konštatuje, že „dnes sme konfrontovaní nie natoľko s ateizmom, ako skôr s výzvou adekvátne odpovedať na smäd mnohých ľudí po Bohu, aby sa ho nesnažili uhasiť ponukami, ktoré ich odcudzia, alebo predstavou Ježiša Krista bez tela a bez angažovanosti pre druhých. Ak v Cirkvi nenájdu spiritualitu, ktorá ich uzdraví, ktorá ich oslobodí, naplní životom a pokojom, a ktorá ich súčasne bude volať k solidárnemu spoločenstvu a k misijnej plodnosti, potom skončia oklamaní takými ponukami, ktoré ani neprehlbujú ľudskosť, ani nevzdávajú slávu Bohu“ (89). Svätý Otec v tejto súvislosti vyzdvihuje správne formy ľudovej nábožnosti, ktoré pramenia „z kresťanskej viery vtelenej do ľudovej kultúry. Tieto totiž obsahujú osobný vzťah, nie vzťah s akýmisi harmonizujúcimi energiami, ale vzťah s Bohom, s Ježišom Kristom, s Máriou či s niektorým zo svätých“ (90).

Pápež František vidí potrebu ukázať, že riešením nemôže byť únik od osobného vzťahu s Bohom, pobádajúceho nás zároveň k nasadeniu sa pre druhých. „Toto sa dnes deje vtedy, keď si veriaci počínajú tak, že sa skrývajú pred pohľadmi druhých, a tiež keď priľahko utekajú z jedného miesta na druhé alebo od jednej úlohy k druhej, bez toho, aby si vytvorili hlboké a stabilné putá... Je to falošné riešenie, ktorým sa srdce stáva chorým a nezriedka i telo,“ upozorňuje Svätý Otec, pričom cituje knižku Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Je nevyhnutné naučiť sa žiť spolu s druhými ako spoločníkmi na ceste, aj keď nás to niečo stojí. Odvolávajúc sa na svedectvo duchovnej skúsenosti sv. Terézie z Lisieux, Svätý Otec hovorí, že tento postoj znamená aj naučiť sa trpieť spolu s ukrižovaným Kristom, znášať nespravodlivé výpady i
nevďak a nikdy sa nevzdať rozhodnutia pre bratský život (91). „Práve v tejto epoche ... sú Pánovi učeníci povolaní žiť ako spoločenstvo, ktoré bude soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt. 5,13-16). Sú povolaní vydávať svedectvo o evanjelizačnej spolupatričnosti stále novým spôsobom. Nedajme si ukradnúť spoločenstvo!“ (92). -jb-