Peter Dufka SJ: Celoročná bdelosť

V našom duchovnom živote sa pomerne veľký akcent kladie na sériu návykov, ktoré si systematickou a vytrvalou prácou osvojujeme a ktoré sa takto postupne stávajú akoby našou druhou prirodzenosťou. Tak je to s
nadobúdaním čností, ako aj so schopnosťou modliť sa, kontemplovať či meditovať. Skúsme si všimnúť tri oblasti nášho duchovného života, nad ktorými je dobré bdieť počas celého nastávajúceho roka, a ktoré sa takto stanú neoddeliteľnou súčasťou nášho života.

1. Vlastná identita

Prvou z nich je hľadanie Božieho plánu s nami, ktoré nazývame vlastnou identitou. Identita je schopnosť jasne si uvedomovať, kto som, a rozpoznávať hranice medzi mnou a inými. Charakterizuje zrelého človeka, no samotný jednotlivec si ju len ťažko vybuduje sám. Na spoznanie vlastnej identity potrebujeme i iných ľudí. Potrebujeme, obrazne povedané, zrkadlo, ktoré nám jasne a pravdivo ukáže, ako vyzeráme. Netreba však zabúdať, že jestvuje veľa typov zrkadiel. Dobre vieme o skreslení prostredníctvom tzv. vypuklých a iných typov zrkadiel, ktoré poskytujú nepravdivý a neraz až komický obraz nás samotných. Takýto skreslený obraz nám nepomôže. Podobne je to i s naším duchovným životom. I tu riskujeme falošné zrkadlo. A tak, i keď na spoznanie vlastnej identity potrebujeme iných ľudí, nie každý je schopný poskytnúť nám pravdivý obraz o nás samotných. Mal by to byť duchovný človek, ktorý má zmysel pre modlitbu, ktorému nechýba dar rozlišovania a dar slova a v ktorom sa stretávajú dobrota i prísnosť. Neraz sú takýmito ľuďmi starí rodičia, ktorí sú múdrosťou rodiny, ale i celého národa. Privilegovaným miestom pravdivého obrazu o nás samých je rodina. Ale i tu sa neraz stretávame s ťažkosťami, ktoré k spoznaniu vlastnej identity neprispievajú. Rodičia si totiž niekedy vysnívajú dieťa s istými vlastnosťami a tie potom od neho očakávajú.

Istému môjmu známemu sa pred mesiacom narodil dávno vytúžený syn. Po dvoch dcérach prežíval z jeho narodenia nesmiernu radosť. Zveril sa mi so svojimi plánmi o budúcnosti svojho syna a už teraz vedel, že z neho vychová vynikajúceho hokejistu.

Rodičia neraz zabúdajú, že ich dieťa je i dieťaťom Božím. A práve v tomto spočíva identita človeka: v rozvoji jedinečného Božieho plánu pre každého jedinca.

Deformované zrkadlo, ktoré človeku nastavuje nepravdivý obraz o sebe samom, často býva i v takzvaných dysfunkčných rodinách. Ľudia z takýchto rodín sa často obávajú vzťahov. Neraz bývajú schopní vytvárať len povrchné a krátkodobé vzťahy. Na druhej strane majú tendenciu využívať iných ľudí na svoje zámery.

Identita človeka značne trpí a zaniká, ak dotyčná osoba začne kopírovať iného človeka a postaví ho na piedestál. Tu treba mať stále na pamäti, že na najvyššie miesto životných hodnôt nemožno postaviť žiadneho človeka, nech by bol akokoľvek dokonalý. Toto miesto patrí Bohu. Len vtedy budú všetky ostatné veci na správnom mieste. Prvenstvo človeka namiesto Boha oberie každého o identitu a vedie k pokriveniu osobnosti.

2. Vernosť záväzku

Druhým objektom našej celoročnej bdelosti by mala byť naša vernosť záväzkom. Dnešnú spoločnosť charakterizuje kríza záväzku. Schopnosť dodržiavať záväzky v živote človeka súvisí s jeho zrelosťou. Život bez záväzku sa stáva povrchným, bezcieľnym, prázdnym a egoistickým. Vernosť záväzku sa môže odohrávať na viacerých úrovniach. Môžeme hovoriť o záväzku nejakej úlohe či ideálu, ale najčastejšie ide o záväzok inému človeku - v manželstve. Do tejto kategórie patrí aj záväzok rehoľného alebo kňazského stavu, hoci tieto záväzky sú celistvejšie, pretože zahŕňajú aj úlohu a ideál.

Nie každý záväzok je hodný nasledovania, a preto je nutné pred jeho uskutočnením skúmať vo svetle Božieho Slova, či to, k čomu sa hodlám zaviazať, je Božie dielo alebo len moja, často egoistická fikcia. No platný záväzok sa musí zachovať, aj keď človek takmer pravidelne prechádza údoliami sĺz, pochýb a osamelosti. A vlastne práve vtedy, lebo zmysel vernosti spočíva v takýchto nepríjemných a ťažkých chvíľach. Vernosť je tu na to, aby sme dokázali pokračovať v putovaní, nezastavili sa a prišli k cieľu.

Kto uzatvára sviatostné manželstvo, hovorí: «Sľubujem, že ti budem verný a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.» Sľubujúci v tejto chvíli nevedia, čo sa stane, nevedia, aké radosti a aké bolesti ich čakajú. Podobne je to i pri kňazskej vysviacke alebo pri skladaní sľubov v reholi. Ani kňaz či rehoľník nevie, čo mu tento život prinesie. Jedinou istotou je tu milosť sviatosti. Sviatosť manželstva alebo kňazstva nie je dekorácia alebo len krásna liturgická slávnosť, ale slúži predovšetkým na posilnenie a posvätenie. Vedie nás medzi iným i k tomu, aby sme si vedeli v rodinách i spoločenstvách odpúšťať. Treba mať odvahu žiadať o prepáčenie. Svätý Otec pri nedávnom stretnutí s rodinami povedal, že na to, aby mohla rodina prosperovať, sú nutné tri slová: prosím, ďakujem a prepáč. Sú to tri kľúčové slová, ku ktorým je potrebná i čnosť pokory, ktorá nám celkom isto k vernosti záväzku napomôže.

3. Čisté srdce

Tretím objektom našej celoročnej bdelosti by malo byť naše čisté srdce. Čisté srdce má vypestovanú citlivosť na všetko pekné a bráni sa zlu a nečistote. Toto dokáže čisté srdce. Vidí, počuje a vníma oveľa viac, než srdce nečisté, zakalené a zlé. Preto duchovní autori v tejto súvislosti často opakujú slovíčko bdelosť. Ide tu predovšetkým o stráženie toho najvzácnejšieho, čo človek má. Je potrebné strážiť ho predovšetkým preto, „lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 19). Človek sa postupne mení na spôsob toho, čo nosí vo svojom srdci.

Netreba zabúdať na skúsenosť niektorých autorov, ktorí upozorňujú na skutočnosť nášho podvedomia. Sú presvedčení o tom, že vnemy a obrazy, ktoré sme do nášho vnútra vpustili, z neho už nikdy nezmiznú. Možno ich prekryjú iné, ale v nestrážených, hraničných situáciách sa opäť vyplavia a neraz privedú človeka do nešťastia.

Milí priatelia, bdieť nad vlastnou identitou, nad vernosťou záväzku a nad čistotou srdca je niečo, do čoho sa oplatí investovať úsilie. Ide totiž len o počiatočnú námahu, ktorá sa neskôr premení na radosť z dobre prežívaného kresťanského života.