Zamyslenie P. Milana Bubáka: Ujal sa?

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k Druhej nedeli po Narodení Pána (Jn 1,1-18).

Vianoce sú obdobím, kedy si dávame navzájom dary. Určite každý z nás dostal v tomto vianočnom čase aspoň čosi: niečo malé, napríklad ceruzku, gumu, zošit, knihu, či čokoládu; alebo niečo veľké: napríklad nohavice, kabát, bicykel, tablet, mobil, počítač.

Každý z nás bude iste súhlasiť s tým, že Vianoce sú na dary bezpochyby tým najvhodnejším obdobím. Veď či neoslavujeme v tomto období ten najväčší možný dar, aký len mohol Boh nám ľuďom dať, dar, ktorý nás ľudí priviedol k existencii, a to ľudský život? Boh nám tento život dal vo svojom vlastnom Synovi, Ježišovi Kristovi. A na základe toho dosť tajomného úvodu k Jánovmu evanjeliu, ktorý si budeme čítať v nasledujúcu nedeľu, aj náš život, môj i tvoj, náš ľudský život, nám bol daný v ňom a cez neho. Sv. Ján hovorí: „Bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ Dnes si teda pripomíname dvojitý dar: dar Ježiša Krista a dar života.

Preto počas vianočného obdobia sa dary nachádzajú všade, sú doslova roztrúsené po celom javisku vianočného obdobia: Ježiš je darom, jeho Duch je darom, jeho pokoj je darom, život je darom, aj traja králi prišli s darmi. V konečnom dôsledku tých darov je tak veľa, že náš dom, náš byt a náš život sa dostáva do rizika, že o nich stratíme prehľad, a že budeme nimi zahádzaní. Veď sa len pozrite okolo seba vo svojom byte, ale aj mimo neho: ak máte otvorené oči isto vám neunikne, že všetky tie miesta okolo vás sa podobajú cintorínom alebo skladiskám, v ktorých odpočívajú nepoužité, alebo nepoužiteľné veci – dary na svojej ceste preč z vášho bytu ale aj z vášho života.

Naše zásuvky, skrine, špajze, povaly, garáže sú plné starých darov, darov, ktoré nám dali iní, alebo ktoré sme si darovali sami sebe, avšak darov, ktoré sme nikdy nepoužili: je tam zázračný krájač chleba, revolučný robot, masírovaní prístroj, špeciálny nôž, praktické kancelárske potreby a množstvo iných. Kúpili ste ich v nádeji, že zmenia váš život, alebo v tej istej nádeji vám ich ktosi daroval. Oni sa však neujali! Nie preto, že by neboli funkčné, alebo že by sa nedali používať. Veď koľko ľudí tie isté veci s úžitkom používa. Oni neboli zlé a nefunkčné samé osebe. Oni boli nefunkčné pre vás, pre váš život. Vy osobne ste si ich neobľúbili. A to bol dôvod, prečo sa z vášho života vytratili a skončili v tme vášho bytu, niekde v skrini alebo v komore alebo v bazáre či doslova kontajneri.

Toto isté sa, milí priatelia, môže stať aj s tým najväčším darom od Boha, s JEŽIŠOM KRISTOM. Veď prečo sa Ježiš Kristus vytratil zo života toľkých ľudí? Či nie preto, lebo boli presvedčení, že Ježiš je pre nich osobne, alebo pre ich rodinu na nič? Ježiš pre nich dopadol ako prístroj, či iný dar, ktorý sa pre nich neujal a to možno iba preto, že si ho ani nevyskúšali. Lenže prečo sa neujal? Snáď preto, lebo on sám – jeho osoba a jeho posolstvo – sú na nič, že nefungujú? To nie je pravda. Zástupy tých, ktorým Ježiš zmenil život sú nespočítateľné. Tak prečo sa teda neujal? Preto, lebo obdarovaný nespoznal jeho skutočnú hodnotu.

Niekedy dostávame drahé dary. No nie preto, že by darca mal veľa peňazí, a že by ich mohol slobodne rozhadzovať na zbytočnosti. Naopak. Pravdou môže byť, že darca je chudobný. Ale keďže vzťah k obdarovanému je veľký, dá aj to posledné, aby ukázal hĺbku svojho vzťahu. A teraz si predstavte, že obdarovaný odloží tento dar niekde do zásuvky. Alebo do špajze. Alebo na povalu. Predstavte si napríklad mladého muža – študenta, ktorý svojej milovanej k jej dvadsiatke kúpi kyticu 20 ruží. Jedna ruža stojí 2,- €. Dvadsať ruží ho bude teda stáť 40,- €. Predstavte si študenta, ktorý má navyše 40,- €. Ale keďže má veľkú lásku, dá aj to posledné. No predstavte si, ako by sa cítil, keby po troch dňoch svoju milú navštívil a kyticu by našiel položenú na nočnom stolíku, už napoly zvädnutú. Jeho dievča by si nedalo ani toľko námahy, aby kyticu dalo do vázy. Bol by to znak, že zmysel daru nespoznala. Alebo že jej je jedno, čo tento dar v sebe ukrýva.

Boh nám dal v Ježišovi veľkú hodnotu. A tým, ktorí ho spoznali, jeho hodnotu uznali a potom aj prijali dal moc žiť v Božom svete. Cez dar Ježiša sme teda všetci na Vianoce boli pozvaní, milí priatelia, žiť v Božom svete.

Možno sa pýtaš: Čo to ale znamená žiť v Božom svete? Existuje vari ešte nejaký iný svet, než je ten náš? Áno, jestvuje. Od čias príchodu Ježiša Krista jestvujú vedľa seba dva svety: svet Boží a svet, ktorý nie je Boží. Vo svete, ktorý nie je Božím svetom panujú závislosti, nepokoje, smútok, unáhlenosť, závisť, nenávisť, nespravodlivosť, zatrpknutosť, hnev, zvady, škriepky, sebectvo, intrigy, víťazstvo silnejšieho, neúcta k slabšiemu. Ak obsahom tvojho sveta alebo sveta tvojej rodiny je niečo z tohto, potom si buď istý, že nežiješ v Božom svete. A to je jedno, či chodíš do kostola alebo nie.

My všetci však, brat, sestra, sme určení, aby sme žili v Božom svete, aby sme žili bez všetkých týchto spomínaných mrzutostí a nerestí, ktoré náš život robia takým ťažkým a málo hodnotným. Žiť v Božom svete je možné len cez Ježiša Krista. Žiadna iná okľuka do Božieho sveta nejestvuje. Ani ty, ani ja, sami nie som schopní vlastnými silami sa dostať do Božieho sveta.

Prečo ale hľadáme okľuky? Prečo bránime Ježišovi, aby sa v našom živote ujal ako náš vodca do života v Božom svete? Lebo Ježiš je náročný. Jeho evanjelium je náročné. On chce výlučnosť. Nechať sa viesť ním do Božieho sveta znamená opustiť všetkých ostatných vodcov na ceste do tzv. božieho sveta.

V Druhom liste Efezanom, v
nedeľnom druhom čítaní, Pavol ďakuje svojim priateľom nielen za to, že prijali Ježiša Krista, ale aj za to, že mu dovolili, aby sa v ich živote „ujal“. Píše: „Keď som aj ja počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske k všetkým svätým, neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam v modlitbách.“

A presne takto by mali ľudia v našom okolí ďakovať aj za nás, ak by sa Ježiš „ujal“ aj v našom živote.