Zamyslenie P. Milana Bubáka: Rodina, miesto, kde sa definujem

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými čítaniami Nedele sv. Rodiny (Lk 2, 41-52)

Vianoce sú sviatkami rodiny. Pre niektoré rodiny sú Vianoce možno jediným časom, kedy sa stretávajú ako rodina. Uvažujme preto dnes na sviatok sv. Rodina o rodine ako takej, o rodine našej a o nás samých, ako produkte rodiny a toto všetko porovnajme s rodinou nazaretskou.
Ako vyzerá zdravá rodina? Je to rodina, ktorá je funkčná. Jej funkciou je umožniť každému jej členovi stať sa zrelým človekom. Čo je ale zrelý človek? Zrelý a dospelý človek je jedinec, ktorý si uvedomuje svoju vlastnú identitu a ako dôsledok je potom schopný intimity. Čo je to identita a čo intimita? Identita znamená, že viem kto som. Zrelý človek je človek, ktorý vie jasne odlíšiť seba samého od iných ľudí, a ktorý má vybudované a jasne vyznačené hranice. Táto schopnosť vedieť, kto som a
rozpoznávať hranice medzi mnou a inými sa nazýva identita.
Identitu si nemožno budovať v samote. Samozrejme aj tam, ale to nestačí. Na uvedomenie si vlastnej identity potrebujeme iných ľudí. Potrebujeme obrazne povedané zrkadlo, ktoré nám jasne a v pravde ukáže, ako vyzeráme. Treba ale vedieť, že jestvuje veľa typov zrkadiel. Poznáme aj tzv. vypuklé alebo deformované zrkadlá. Tieto nám neodrazia späť pravdivú realitu, ale realitu deformovanú. Ak odrazu takéhoto zrkadla uverím, môžem sa dostať do vážnych problémov.
Prvé a najprivilegovanejšie miesto, ktoré mi toto zrkadlo poskytuje je moja rodina. Podľa definície: Rodina je miesto, kde sa človek cíti dostatočne bezpečným na to, aby mohol byť sám sebou a aby si tak mohol vybudovať svoju vlastnú identitu. To znamená, zdravá rodina mi bude v pravde od samého malička nastavovať zrkadlo a ukazovať mi kto som, ako vyzerám, aký som bez toho, že by ma odsúdila, ak tam je i čosi nedokonalé. Toto nie je ľahké, pretože žiaden človek nie je nestranný. Všetci máme svoju tzv. skrytú agendu, o ktorej ani sami nevieme a touto agendou sme ovplyvňovaní. Napríklad rodičia si vysnívajú, že chcú mať dieťa, ktoré bude mať tie a tie vlastnosti, alebo bude mať to alebo ono povolanie. A toto potom od neho potom aj očakávajú. Ak sa dieťa ale nerozvíja tak, ako by si želali, ich reakcia bude negatívna. Stanú sa zrkadlom, ktoré neodráža naspäť dieťaťu pravdu, ale skorej ich vlastné deformované predstavy. Preto i Katechizmus katolíckej cirkvi v čl. 2222 silne zdôrazňuje, že povinnosťou rodičov je uznať, že ich dieťa okrem toho, že je ich dieťaťom je aj dieťaťom Božím a že oni ho musia rešpektovať ako ľudskú osobu. To znamená, že nemusia rozumieť celkom tomu, čo Boh do neho vložil a čo s ním plánuje. Musia mu ale asistovať v tom, aby v sebe rozvinul to, čo do neho vložil Boh a aby sa za pomoci toho stal tým, čím Boh od neho chce, aby sa stal. A presne v tomto spočíva identita človeka: v rozvoji jedinečného Božieho plánu pre neho samého. Toto bude často spôsobovať, že rodičia budú stáť nad svojím dieťaťom v nemom úžase, neschopní porozumieť tomu, čo v tom ich dieťati je. Jednoducho, ako keby stáli zoči-voči tajomstvu.
Tento pocit nie je ničím neobvyklým. Nachádzal sa i vo Sv. Rodine. Len si spomeňme, ako Mária a Jozef stáli bezmocne pred Ježišom, ktorého našli po dlhom hľadaní v Jeruzalemskom chráme a pred slovami, ktoré im povedal: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 48-49). Nebúrili sa však, ale – ako hovorí evanjelium špeciálne o Márii – uchovávali si to všetko vo svojom srdci a o tom uvažovali. Toto nebolo určite jediné mystérium, s ktorým sa pri výchove svojho syna stretli. Toto vyžaduje i v našom prípade od rodičov veľa statočnosti, hĺbky, veľkorysosti, múdrosti a zabúdania na seba samých a na svoje vlastné vopred vyfabrikované predstavy o svojom dieťati.
Deformované zrkadlo, ktoré dieťaťu poskytuje nepravdivý obraz o sebe samom, však môže mať dieťa nadstavované tiež v rodine, ktorú odborníci nazývajú rodina dysfunkčná. To je rodina, v ktorej vládne alkohol alebo iné závislosti, násilie a rôzne formy zneužívania. Takéto rodiny, ktoré nie sú zriedkavé ani v našej krajine, zanechávajú na deťoch hlboké negatívne stopy. Dospelí, ktorí z takýchto rodín vyjdú, okrem prípadu, že sa začnú sami tým vedome zaoberať, budú jedincami silne dezorientovanými a
budú mať vážne problémy s intimitou.
A tu sa dostávame k druhej charakteristike dospelého človeka, k intimite. Čo je intimita? Je to približovanie sa k ľuďom a vytváranie si vzťahov s nimi. Človek bez vedomia vlastnej identity však bude mať s intimitou problémy: buď do vzťahov nepôjde, alebo jeho vzťahy budú povrchné a krátkodobé, pretože bude prelietavý a nestály. Alebo bude mať vzťahy, v ktorých bude iného používať. Človek bez vedomia zdravej identity buď bude mať strach, že keď sa k inému človeku priblíži príliš blízko, že ten objaví v ňom dieru a prázdno, alebo že ho ten druhý príliš pohltí alebo že v ňom on ako osobnosť zanikne a bude druhou osobou manipulovaný, že v nej rozpustí ako kocka cukru v šálke čaju a preto radšej včas ujde. Alebo bude druhého idealizovať o očakávať od neho dokonalosť a keď po počiatočnom opojení zistí, že ten druhý je tiež len človek so svojimi slabosťami, chybami a nedokonalosťami, opustí ho a ide ďalej vo svojom hľadaní dokonalého raja.
Človek so zdravou identitou sa do žiadnej z týchto pascí nedostane. Bude ako potápač, ktorý sa istí lanom na lodi keď ide do hĺbok. Do vzťahov sa bude ponárať, no nikdy nezabudne, kto je on, lebo je pevne a dobre ukotvený. A tiež nezabudne, kde sú hranice medzi ním a druhým, t.j. kde on končí a kde začína druhý, inými slovami druhého nebude zneužívať, nepôjde tam, kde ho iný mať nechce mať ani iných nevpustí tam, kde nemajú čo hľadať. Iba človek s pevnou identitou môže byť darom pre druhého či už v bežných priateľstvách alebo vo vzťahu zo všetkých najintímnejšom: v manželstve. Zdravá identita je podmienkou pre zdravú intimitu.
Čo ale robiť, keď sme nemali to šťastie vyrastať v rodine, ktorá by nás tomuto všetkému bola naučila? Nikdy nie je neskoro. Vyžaduje to trocha práce, ale dá sa to. Dôležité je, aby si to človek uvedomoval a aby sa s odvahou vydal na púť zmeny. Meditácia o sv. Rodine a nasledovanie jej príkladu môže byť v tejto snahe veľmi nápomocná.
Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu sv. Rodiny.