P. Antonio Spadaro SJ, šéfredaktor
La Civiltà Cattolica
(Rozhovor uverejnil časopis Viera a život
5/2013)
Dom sv. Marty, pondelok, 19. augusta, 9:50
Je pondelok,
19. augusta. Pápež František si so mnou dohovoril stretnutie na 10:00 v Dome sv. Marty.
Po svojom otcovi som však zdedil zvyk prichádzať vždy v predstihu a dodržiavam ho
aj teraz. Personál, ktorý ma privítal, ma zaviedol do salónika. Čakanie netrvá dlho
a po niekoľkých minútach ma odprevadia k výťahu. Počas dvoch minút mám čas spomínať,
ako pri stretnutí šéfredaktorov jezuitských časopisov v Lisabone prišiel na pretras
návrh spoločne uverejniť rozhovor s pápežom. Prediskutoval som ho s ostatnými šéfredaktormi
a pokúsili sme sa sformulovať otázky, ktoré by vyjadrovali naše spoločné záujmy.
Vychádzam z výťahu a vidím pápeža, ako ma už čaká pri dverách. Uvedomujem si príjemný
pocit, akoby som vôbec neprekročil prah medzi dvoma svetmi.
Vchádzam do jeho
izby a pápež ma usádza na pohovke. On si kvôli problémom s chrbticou sadá na vyššie
a masívnejšie sedadlo. Prostredie pápežovej izby je veľmi jednoduché, až strohé.
Pracovný priestor na písacom stolíku je malý. Zapôsobili na mňa minimalistické črty
nábytku i ostatných vecí. Je tu len zopár kníh, lístkov a iných predmetov. Medzi nimi
ikona sv. Františka, soška Panny Márie z Luján, patrónky Argentíny, kríž a socha spiaceho
sv. Jozefa veľmi podobná tej, ktorú som videl v jeho direktorskej a provinciálskej
izbe v Colegio Máximo svätého Michala. Bergogliova spiritualita nespočíva
v „harmónii energií“, ako by to nazval on sám, ale v ľudských tvárach: Kristus, sv.
František, Mária.
Pápež ma prijíma s úsmevom, ktorý úž viackrát obletel
svet a ktorý otvára srdcia. Rozhovoríme sa o mnohých veciach, najmä o jeho ceste
do Brazílie. Pápež ju považuje za veľkú milosť. Pýtam sa ho, či si po nej odpočinul.
Vraví, že áno, že sa cíti dobre a zdôrazňuje, že Svetové dni mládeže boli preňho „mystériom“.
Poznamenáva, že nikdy nebol zvyknutý hovoriť pred takým množstvom ľudí: „Pozerám na
jednotlivé osoby, na každú zvlášť, vstupujem do osobného kontaktu s človekom, ktorého
mám pred sebou. Nie som zvyknutý na masy.“ Súhlasím s ním, že je to naozaj tak, že
je to zreteľne viditeľné a že to mnohých oslovuje. Je naozaj vidno, že aj keď je uprostred
množstva ľudí, jeho pohľad je v skutočnosti upretý na jednotlivcov. Kamery snímajú
tieto scény a všetci ich tak môžu vidieť, no on sa môže cítiť slobodný zostať v priamom
kontakte, aspoň vizuálnom, s tými, ktorých má pred sebou. Zdá sa, že je spokojný s
tým, že môže zostať sám sebou, že nemusí meniť svoj zvyčajný spôsob komunikácie s
ľuďmi, a to ani v prípade, keď má pred sebou milióny osôb, ako to bolo na pláži v
Copacabane.
Skôr, než zapnem diktafón, začneme hovoriť ešte o niekoľkých
veciach. Pápež komentuje jednu moju publikáciu a v tejto súvislosti mi povie, že
jeho obľúbení súčasní francúzski myslitelia sú Henri de Lubac a Michel de Certeau.
Poviem mu niečo osobné a on na to nadviaže tiež niečím o sebe a najmä o jeho zvolení
za pápeža. Vraví, že keď si 13. marca pri obede začal uvedomovať, že môže byť zvolený,
pocítil, ako naňho zostúpil hlboký, nevysvetliteľný pokoj a vnútorná útecha zároveň
s totálnou temnotou, hlbokou tmou, v ktorej zostávalo všetko ostatné. A tieto pocity
ho sprevádzali až po zvolenie.
Ešte dlho by sme sa takto neformálne zhovárali,
no je čas pozrieť sa na hárky s otázkami a zapnúť diktafón. V prvom rade mu ďakujem
v mene všetkých šéfredaktorov jezuitských časopisov, ktoré uverejnia tento rozhovor.
Krátko pred audienciou, ktorú udelil jezuitom z Civiltá Cattolica,
mi pápež povedal o svojom veľkom probléme s poskytovaním rozhovorov. Vravel, že radšej
rozmýšľa, než v rýchlosti odpovedá na otázky v príležitostných rozhovoroch. Má skúsenosť,
že správne odpovede mu často prídu na myseľ až vtedy, keď spätne uvažuje o tých, ktoré
dal v rozhovore: „nespoznával som seba samého, keď som pri spiatočnom lete z Ria de
Janiero odpovedal na otázky novinárov“, hovorí mi. Je to naozaj tak: pri uvedenom
rozhovore sa pápež pri odpovedi na jednu otázku viackrát cítil slobodný prerušiť
tok myšlienok, aby dodal niečo k predchádzajúcej. Hovoriť s pápežom Františkom je
v skutočnosti určitý druh živelného vulkanického výlevu myšlienok, ktoré však na seba
logicky nadväzujú. Písanie poznámok vo mne zanecháva nepríjemný pocit, že prerušujem
spontánny dialóg. Je zrejmé, že pápež František je zvyknutý skôr na konverzáciu, než
na prednášky.
Kto je Jorge Mario Bergoglio?
Mám
pripravenú otázku, no rozhodol som sa nedržať sa striktne schémy, ktorú som si stanovil
a pýtam sa pápeža tak trochu nečakane: „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ Pápež sa na
chvíľu ponorí do ticha. Pýtam sa ho, či je to vhodná otázka... Posunkom naznačuje,
že otázku prijíma a odpovedá: „Neviem, aká je tá najlepšie definícia... Som hriešnik.
Toto je azda najsprávnejšia definícia. A nevravím to len tak, ako konverzačnú frázu,
literárnu figúru. Som hriešnik“.
Pápež sa opäť ponorí do myšlienok, akoby
neočakával takúto otázku, akoby ňou bol nútený k hlbšej reflexii.
„Áno,
môžem azda povedať, že som tak trochu „lišiak“, že sa viem pohybovať v rozličných
záležitostiach, no je pravda, že som tiež trochu naivný. Áno, tá najlepšia definícia,
syntéza, ktorá najviac vychádza z môjho vnútra a ktorú považujem za najpravdivejšiu,
je nasledovná: „som hriešnik, na ktorého sa pozrel Pán.“ A opakuje: „Som ten, na ktorom
spočinul Pánov pohľad. Cítim, že moje motto Miserando atque eligendo o mne
vypovedá pravdu, vždy ju vyjadrovalo.“
Motto pápeža Františka je inšpirované
úryvkom z Kázní sv. Bédu Ctihodného, ktorý pri komentovaní evanjeliového príbehu
o povolaní sv. Matúša píše: „Ježiš uvidel mýtnika a keď sa naň s láskou pozrel
a vyvolil si ho, povedal mu: Nasleduj ma!“ Pápež pokračuje: Latinské gerundium
miserando sa mi vidí nepreložiteľné ako do taliančiny tak do španielčiny.
Rád ho prekladám iným fiktívnym gerundiom, ktoré však v skutočnosti neexistuje:
misericordiando.“
Pápež František pokračuje vo svojich úvahách a robí
logický skok, ktorému hneď neporozumiem. Hovorí mi: „Nepoznám Rím. Poznám tu toho
len málo. Z toho mála napríklad baziliku Santa Maria Maggiore: vždy som tam chodieval.“
Smejem sa a vravím mu : „To sme všetci veľmi dobre pochopili, Svätý Otče!“ Pápež pokračuje:
„Áno, poznám Santa Maria Maggiore, Baziliku svätého Petra... No keď som prišiel do
Ríma, vždy som býval na Via della Scrofa. Odtiaľ som chodieval do kostola San Luigi
dei Francesi, kde som často kontemploval Caravaggiov obraz znázorňujúci povolanie
sv. Matúša.“ Začínam rozumieť, čo mi chce pápež povedať.
„Ten Ježišov prst
... namierený na Matúša. Takýto som. Takto sa cítim. Ako Matúš.“ A tu pápež nadobudne
rozhodný výraz, akoby konečne našiel verný obraz seba samého, ktorý hľadal: „Matúšovo
gesto na obraze na mňa veľmi silne pôsobí: drží svoje peniaze, akoby vravel: „Nie,
nepovolávaj mňa! Nie, tieto peniaze sú moje!“. Takýto som aj ja: hriešnik, na ktorého
Pán obrátil svoj pohľad.“ A túto skutočnosť som vyjadril aj tým, čo som povedal, keď
sa ma spýtali, či prijímam svoje zvolenie za pápeža: Peccator sum, sed super misericordia
et infinita patientia Domini nostri Jesu Christi confisus et in spiritu penitentiae
accepto.“
Prečo ste sa rozhodli stať jezuitom?
Začínam rozumieť, že táto formula prijatia pápežskej voľby
je pre pápeža Františka zároveň „dokladom osobnej legitimácie“. K tomu niet už veľmi
čo dodať. Pokračujem teda s prvou otázkou, ktorú mám pripravenú v schéme: „Svätý
Otče, čo vás viedlo k vstupu do Spoločnosti Ježišovej? Čo vás na jezuitoch zaujalo?“
„Chcel
som niečo viac. No nevedel som, čo. Vstúpil som do seminára. Páčili sa mi dominikáni
a mal som medzi nimi aj priateľov. Ale potom som si vybral Spoločnosť Ježišovu, ktorú
som dobre poznal, pretože seminár spravovali jezuiti. Zaujali ma na nich tri veci:
poslanie, komunita a disciplína. To je dosť zvláštne, pretože som rodený „neporiadnik“,
disciplínu vôbec nemám v krvi. No ich disciplína, ich spôsob organizácie času ma veľmi
oslovili.“
A potom je tu komunita, skutočnosť, ktorá je pre mňa skutočne fundamentálna.
Vždy som hľadal spoločenstvo. Nevedel som si predstaviť sám seba ako kňaza – samotára:
potrebujem spoločenstvo. To možno vidieť aj na skutočnosti, že som zostal tu, v Dome
sv. Marty: v čase, keď ma zvolili, som býval v izbe č. 207, ktorú mi pridelili
lósom. Miestnosť, kde sa nachádzame teraz, bola hosťovskou izbou. Rozhodol som sa
bývať tu, v izbe č. 201, pretože keď ma uviedli do pápežského bytu, pocítil som v
sebe jasné „nie“. Pápežský byt v Apoštolskom paláci nie je prepychový. Je starodávny,
vkusný a priestranný, no nie luxusný. Ale je ako obrátený lievik. Je veľký a priestranný,
no má veľmi úzky vchod. Vchádza sa doň takpovediac „ako cez kvapkadlo“ a to nie
je nič pre mňa – nie, bez ľudí nedokážem žiť. Potrebujem žiť svoj život spolu s ostatnými“.
Zatiaľ
čo pápež hovorí o poslaní a komunite, prichádzajú mi na um všetky dokumenty Spoločnosti
Ježišovej, v ktorých sa hovorí o „komunite pre poslanie“ a tieto myšlienky počujem
rezonovať v jeho slovách.
Čo znamená pre jezuitu byť pápežom?
Chcem
pokračovať v tejto línii a kladiem pápežovi otázku vychádzajúcu z faktu, že je prvým
jezuitom, ktorý bol zvolený za rímskeho biskupa: „Ako interpretujete vo svetle ignaciánskej
spirituality službu všeobecnej Cirkvi, ku ktorej ste boli povolaný? Čo znamená pre
jezuitu byť zvolený za pápeža? Ktorý prvok ignaciánskej spirituality Vám najviac pomáha
vykonávať svoju službu?
„Rozlišovanie“, odpovedá pápež František. „Rozlišovanie
je jedna z vecí, ktoré Ignác vnútorne najviac rozpracoval. Preňho je to prostriedok
vnútorného zápasu, ktorý nám pomáha lepšie spoznávať Pána a zbližša ho nasledovať.
Vždy ma oslovovala maxima, ktorou sa opisuje Ignácova vízia: Non coerceri a maximo,
sed contineri a minimo divinum est. O tejto vete som veľa uvažoval v súvislosti
s úradom autority: nebyť obmedzený najväčším priestorom, ale byť schopný zotrvať
v najmenšom priestore. Táto cnosť veľkého a malého je veľkodušnosť, ktorá nás podnecuje
k tomu, aby sme zo svojho stanoviska vždy upierali pohľad k horizontu. Znamená to
robiť každodenné maličkosti s veľkým srdcom otvoreným voči Bohu a blížnym. Znamená
to hodnotiť malé veci na pozadí veľkých horizontov, horizontov Božieho kráľovstva.“
„Táto
maxima ponúka parametre pre zaujatie správneho postoja pri rozlišovaní, aby sme preciťovali
Božské skutočnosti z Božieho uhla pohľadu. Podľa sv. Ignáca veľké princípy sa musia
vteliť do konkrétnych okolností miesta, času a osôb. Aj Ján XXIII. postavil svoju
službu autority do tejto pozície, keď opakoval maximu: Omnia videre, multa dissimulare,
pauca corrigere, pretože hoci videl všetko, maximálnu dimenziu, rozhodol
sa angažovať sa v mále, v minimálnej dimenzii. Je možné mať veľké projekty
a uskutočňovať ich tým, že robíme zopár malých vecí. Alebo možno používať slabé prostriedky,
ktoré sa napokon ukážu byť účinnejšími než tie silné, ako to píše sv. Pavol v Prvom
liste Korinťanom.“
Rozlišovanie vyžaduje čas. Mnohí si napríklad myslia, že
zmeny a reformy sa môžu uskutočniť v krátkom čase. Ja sa naproti tomu domnievam, že
na položenie základov skutočnej, účinnej zmeny je vždy potrebný čas, čas na rozlišovanie.
Rozlišovanie nás však niekedy pobáda k tomu, aby sme to, čo sme pôvodne zamýšľali
urobiť potom, urobili hneď. Toto sa mi stalo v posledných mesiacoch. Rozlišovanie
sa vždy uskutočňuje v Pánovej prítomnosti, tak, že zachytávame jeho znamenia, počúvame,
čo sa deje, čo prežívajú ľudia, najmä chudobní. Moje voľby, aj tie, ktoré sa vzťahujú
na bežný život, napríklad rozhodnutie používať jednoduché auto, vychádzajú z duchovného
rozlišovania, ktoré je odpoveďou na požiadavky, ktoré vyplývajú z vecí, zo stretnutí
s ľuďmi, z čítania znamení čias. Rozlišovanie v Pánovi ma vedie v mojom uplatňovaní
služby autority.“
„Musím povedať, že nedôverujem rozhodnutiam urobeným narýchlo.
Som vždy skeptický voči prvému rozhodnutiu, teda voči prvej veci, ktorá mi príde
na myseľ, keď treba urobiť rozhodnutie. Vo všeobecnosti môžem povedať, že v tomto
prípade ide o slepú uličku. Musím čakať, vnútorne hodnotiť, dopriať si potrebný čas.
Múdrosť rozlišovania sa dokáže vyrovnať s nevyhnutnou dvojznačnosťou života a pomáha
nám nájsť najvhodnejšie prostriedky, ktoré však nie vždy možno stotožniť s tým,
čo sa nám zdá veľké a silné.“
Spoločnosť Ježišova Rozlišovanie je teda jedným z pilierov pápežovej spirituality.
V tomto sa osobitným spôsobom vyjadruje jeho jezuitská identita. Pýtam sa ho preto,
ako podľa neho môže dnes Spoločnosť Ježišova slúžiť súčasnej Cirkvi, aký je jej špecifický
prínos i prípadné riziká, ktorým čelí.
„Spoločnosť Ježišova je inštitúciou
v napätí, vždy radikálne v napätí. Jezuita je takpovediac „decentrovaný“. Spoločnosť
Ježišova je sama osebe „decentrovaná“: jej stredom je Kristus a jeho Cirkev. Ak teda
Spoločnosť má vo svojom strede Krista a Cirkev, má dva vzťažné body, ktoré ju udržiavajú
v rovnováhe, keď žije na periférii. Ak však Spoločnosť príliš pozerá na seba samú,
kladie do stredu seba samú ako konsolidovanú, veľmi dobre „vyzbrojenú“ štruktúru,
vtedy riskuje, že sa bude cítiť sebestačná a sebaistá. Spoločnosť musí mať stále pred
sebou to povestné Deus semper maior, hľadanie stále väčšej Božej slávy a
Cirkev ako pravú Nevestu nášho Pána, Krista Kráľa, ktorý si podmaňuje naše srdcia
a ktorému ponúkame celú našu osobu a všetku našu námahu, hoci sme len krehkými hlinenými
nádobami. Toto napätie nás neustále vedie von zo seba samých. Nástrojom, ktorý robí
decentrovanú Spoločnosť silnou, je „odpočet zo svedomia“ ( ktorý je zároveň otcovský
i bratský), pretože nám pomáha viac vychádzať zo seba a kráčať za svojím poslaním.“
Pápež sa tu odvoláva na konkrétny bod Konštitúcií Spoločnosti Ježišovej,
v ktorom sa píše, že jezuita má „ukázať svoje svedomie“, čiže vnútornú situáciu,
v ktorej žije, aby mu tak predstavený mohol s väčším vnútorným vhľadom určiť jeho
poslanie.
„Je ťažké hovoriť o Spoločnosti“, pokračuje pápež František. „Keď
sa o nej priveľa hovorí, je tu riziko omylov, nepochopení. Spoločnosť je skutočnosť,
o ktorej možno hovoriť len v naratívnej forme. Rozlišovanie možno robiť len v rámci
narácie, nie vo filozofickom a teologickom zdôvodňovaní, v ktorom je diskusia celkom
oprávnená. Špecifický štýl Spoločnosti nespočíva v diskusii, ale v rozlišovaní, a
tento proces samozrejme predpokladá aj diskusiu. Mantinely tohto procesu nie sú nikdy
vopred určené „mystickou aurou“, myšlienkové pochody nie sú nikdy definitívne uzavreté.
Jezuita musí byť človekom nekončiaceho, otvoreného myslenia. V dejinách Spoločnosti
boli obdobia, kedy prevládalo uzatvorené, rigídne myslenie, ktoré bolo viac náučno-asketické,
než mystické: z tejto deformácia vzišlo Epitome Instituti.“
Pápež
sa tu odvoláva na konkrétny spis - praktické kompendium, súhrn Konštitúcií,
ktorý sa v Spoločnosti v istom období používal ako ich náhrada. Formácia jezuitov
bola určitý čas určovaná týmto textom, až do takej miery, že niektorí už vôbec nečítali
Konštitúcie, ktoré sú základným a zakladateľským textom. Podľa pápeža Spoločnosti
počas tohto obdobia hrozilo nebezpečenstvo, že pravidlá prevládnu nad charizmou a
zvíťazilo v nej pokušenie príliš naširoko vysvetľovať a objasňovať charizmu namiesto
toho, aby sa žila v praxi.
Pápež pokračuje: „Jezuita neustále, bez prestania
uvažuje, pozerá pri tom na horizont, ku ktorému kráča a sústreďuje sa na Krista.
Toto je jeho skutočná sila. A toto podnecuje Spoločnosť, aby neustále pokračovala
v tvorivom, veľkodušnom hľadaní. Dnes teda musí byť viac než kedykoľvek predtým kontemplatívna
v činnosti; musí prežívať hlbokú blízkosť celej Cirkvi, chápanej ako „Boží ľud“ a
„svätá matka hierarchická Cirkev“. Toto vyžaduje veľkú pokoru, obetu, odvahu, najmä
vtedy, keď prichádza k nepochopeniam alebo sme objektom nedorozumení a klebiet a je
to zároveň najplodnejší postoj. Pomyslime len na napätia, ktorým bol v minulosti
vystavený čínsky rítus, malabarský rítus, či redukcie v Paraguaji.“
„Sám som
bol svedkom nepochopení a problémov, ktorým čelila Spoločnosť, a to aj v pomerne
nedávnej minulosti. Spomeňme len náročné obdobie, keď sa uvažovalo o rozšírení „štvrtého
sľubu“ poslušnosti pápežovi na všetkých jezuitov. V čase generála P. Arrupeho mi
dodával istotu fakt, že to bol človek modlitby, človek, ktorý trávil mnoho času v
modlitbe. Pamätám si ho, ako sa modlil sediac na zemi, tak, ako to robia Japonci.
Preto bol schopný zaujať správne postoje a urobiť dobré rozhodnutia.“
Vzor:
Peter Faber, „reformovaný kňaz“
Teraz sa pýtam, či sú
medzi jezuitmi, od generácie zakladateľov až po dnešok, postavy, ktoré ho obzvlášť
oslovili. A tak sa pýtam pápeža, či sú takí, ktorí to sú a prečo práve oni. Pápež
začne vymenúvať Ignáca a Františka Xaverského, no potom sa zastaví pri postave, ktorú
jezuiti poznajú, no určite v širšom merítku nie je až taká známa: blahoslavený Peter
Faber (1506-1546), Savojčan. Je jedným z prvých Ignácových druhov, vlastne celkom
prvý, pretože bývali spolu na izbe ešte keď boli študentmi na Sorbone. Tretím spolubývajúcim
bol František Xaverský. Pius IX. ho 5. septembra 1872 vyhlásil za blahoslaveného
a momentálne prebieha proces jeho kanonizácie.
Pápež mi spomína vydanie
Fabrovho diela Memoriale, ktoré dal urobiť dvom jezuitom – špecialistom, keď
bol provinciálom. Mimoriadne sa mu páči vydanie, ktoré zostavil Michel de Certeau.
Pýtam sa ho teda, prečo ho oslovuje práve Faber, aké črty jeho osobnosti robia naňho
dojem.
„Dialóg so všetkými, aj s tými najvzdialenejšími a najzarytejšími protivníkmi;
jednoduchá zbožnosť, azda určitá naivita, bezprostredná ochota, jeho pozorné vnútorné
rozlišovanie, skutočnosť, že bol mužom veľkých a silných rozhodnutí a zároveň dokázal
byť nesmierne láskavým...“
Zatiaľ čo pápež František vymenúva tento zoznam
osobných charakteristík svojho obľúbeného jezuitu, začínam rozumieť, do akej miery
je preň táto postava skutočným životným modelom. Michel de Certeau jednoducho definuje
Fabra ako „reformovaného kňaza“, pre ktorého sú vnútorná skúsenosť, dogmatické vyjadrenie
a reforma štruktúr vnútorne neoddeliteľné. Zdá sa, že pápež František sa inšpiruje
práve týmto druhom reformy. Pápež nadväzuje úvahou o tom, aký bol v skutočnosti sv.
Ignác.
„Ignác je mystik, nie askéta. Vždy ma veľmi nahnevá, keď počujem niekoho
hovoriť, že duchovné cvičenia sú ignaciánske iba preto, že sa konajú v tichu. V skutočnosti
môžu byť dokonale ignaciánske aj v každodennom živote a bez ticha. Prúd, ktorý príliš
zdôrazňuje asketizmus, ticho a pokánie, je deformáciou, ktorá sa rozšírila v Spoločnosti,
najmä v španielskom prostredí. Osobne mi je bližší mystický prúd, ktorý reprezentujú
napríklad Louis Lallement a Jean - Joseph Surin. A Faber bol tiež mystikom“.
Skúsenosť
služby autority
Aký druh autority, spôsob vedenia dozrel prostredníctvom
formácie v pátrovi Bergogliovi, ktorý bol najprv predstaveným jezuitskej komunity
a neskôr provinciálom v Spoločnosti Ježišovej? Štýl vedenia v Spoločnosti zahŕňa
rozhodovanie predstaveného, ale tiež jeho konzultácie so svojimi poradcami. Preto
sa pýtam pápeža: „Myslíte, že Vaša minulá skúsenosť vykonávania služby autority Vám
môže pomôcť pri Vašom súčasnom riadení univerzálnej Cirkvi?“ Pápež František po krátkom
uvažovaní nadobudne vážny, no veľmi pokojný výraz.
„Musím sa priznať, že
keď som bol predstaveným v Spoločnosti, nesprával som sa vždy tak, ako som mal, čiže
nerobil som potrebné konzultácie. A to nebolo dobré. Spoločnosť vtedy prechádzala
zložitým obdobím: stratili sme jednu celú generáciu jezuitov. Z tohto dôvodu som sa
stal provinciálom ako veľmi mladý. Mal som 36 rokov, čo bolo šialené. Bolo potrebné
čeliť ťažkým situáciám a ja som rozhodoval stroho a zaujato. Musím však dodať jednu
vec: keď som niekomu zveril nejakú úlohu, úplne som sa naňho spoľahol. Musel urobiť
naozaj veľkú chybu, aby som ho pokarhal. No napriek tomu ľuďom sa autoritárstvo napokon
zunuje. Môj autoritársky a rýchly spôsob rozhodovania mi priniesol vážne problémy
a obvinenie z ultrakonzervativizmu. Keď som bol v Cordobe, zažil som intenzívnu vnútornú
krízu. Je pravda, že som s ľuďmi nezaobchádzal „v rukavičkách“, no nikdy som nebol
pravičiar. Bol to skôr môj autoritársky spôsob rozhodovania, ktorý prinášal problémy.“
„Tieto veci hovorím ako svoju životnú skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť pochopiť
niektoré nebezpečenstvá. Časom som sa naučil mnoho vecí. Pán umožnil túto pedagógiu
autority aj prostredníctvom mojich chýb a hriechov. Ako arcibiskup v Buenois Aires
som každé dva týždne zvolával stretnutie so šiestimi pomocnými biskupmi a viackrát
za rok som sa stretával s kňazskou radou. Kládli sa tam otázky a bol tam priestor
pre diskusiu. Toto mi veľmi pomáhalo robiť lepšie rozhodnutia. A teraz počúvam, ako
mi niektorí vravia: „Neraďte sa príliš, jednoducho rozhodujte“. Myslím však, že konzultácia
je veľmi dôležitá. Konzistóriá a synody sú príkladmi dôležitých miest, kde sa tieto
konzultácie môžu stávať naozaj autentickými a aktívnymi. Je však potrebné dať im
menej rigídnu formu. Chcem skutočné, nie formálne konzultácie. Poradný zbor ôsmich
kardinálov – externých konzultorov, nevzišiel len z môjho rozhodnutia, ale je ovocím
vôle kardinálov, ako ju vyjadrili počas generálnej kongregácie pred konkláve. Opakujem:
chcem, aby konzultácie s týmto poradným orgánom boli skutočné, nie formálne.“
„Cítiť
s Cirkvou“ Pozastavujem sa pri téme „Cirkev“ a pokúšam sa
pochopiť, čo konkrétne pre pápeža Františka znamená „cítiť s Cirkvou“, čo je myšlienka
sv. Ignáca z jeho Duchovných cvičení. Pápež bez váhania odpovedá a ako východisko
si volí nasledovný obraz.
„Najviac sa mi páči obraz Cirkvi ako svätého a verného
Božieho ľudu. Túto definíciu používam často, vychádza z Lumen gentium, odsek
číslo 12. Príslušnosť k národu má silnú teologickú hodnotu: Boh v dejinách spásy spasil
národ. Neexistuje úplná identita bez príslušnosti k národu. Nikto nie je spasený sám,
ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás priťahuje a má pri tom na zreteli komplexnú
spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa uskutočňujú v ľudskom spoločenstve. Boh vstupuje
do tejto komunitnej dynamiky.“
„Subjektom spásy je teda ľud, spoločenstvo.
Cirkev je Boží ľud kráčajúci dejinami, so svojimi radosťami i bolesťami. Sentire
cum Ecclesia teda pre mňa znamená byť členom tohto ľudu. Veriaci ako celok sú
neomylní a prostredníctvom nadprirodzeného zmyslu pre vieru celého Božieho ľudu,
ktorý je na ceste, manifestujú svoju infallibilitas in credendo. Takto dnes
interpretujem Ignácovo „cítiť s Cirkvou“. Ak dialóg medzi ľudom, biskupmi a pápežom
prebieha v tomto duchu a je poctivý, vanie v ňom Duch Svätý. Toto cítenie nie je teda
vyhradené výlučne teológom.“
„Je to ako s Máriou: ak chcete vedieť, kto to
je, spýtajte sa teológov; ak chcete vedieť, ako ju milovať, spýtajte sa ľudu. Mária
milovala Ježiša srdcom ľudu, ako to čítame v Magnifikate. Netreba si teda myslieť,
že pochopenie motta „cítiť s Cirkvou“ sa viaže výlučne na cítenie s jej hierarchickou
zložkou.“
Po krátkej odmlke pápež upresňuje, aby sa vyhol nedorozumeniam:
„Treba si dávať pozor a byť si vedomí toho, že táto neomylnosť veriacich ako celku,
o ktorej hovorím vo svetle Koncilu, nie je v žiadnom prípade nijakou formou populizmu.
Nie: je to skúsenosť „svätej matky hierarchickej Cirkvi“, ako ju nazýval sv. Ignác,
Cirkvi ako Božieho ľudu, ktorý tvoria pastieri a ľud spoločne. Tento celok Božieho
ľudu tvorí Cirkev.“
„V Božom ľude vidím prítomnú svätosť, jeho každodennú
svätosť. Existuje „stredná trieda svätosti“, o ktorej hovorí Malègue a ktorej súčasťou
môže byť každý z nás.“
Pápež sa tu odvoláva na Jospeha Malèguea, svojho obľúbeného
francúzskeho spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1876 a zomrel v roku 1940, osobitne
na jeho nedokončenú trilógiu Pierres noires. Les Classes moyennes du Salut.
Niektorí francúzski kritici ho nazývajú „katolíckym Proustom“.
Pápež pokračuje:
„Svätosť vidím v každodennej trpezlivosti, vytrvalosti Božieho ľudu: v žene, ktorá
vychováva deti, v mužovi, ktorý pracuje, aby uživil rodinu, v chorých ľuďoch, v starých
kňazoch, ktorí majú toľké bolesti a zranenia, no napriek tomu sa usmievajú, pretože
celý život slúžili Pánovi, v rehoľných sestrách, ktoré toľko pracujú a žijú skrytú,
nenápadnú svätosť. Toto je pre mňa každodenná svätosť. Často ju spájam s trpezlivosťou:
nie však len s trpezlivosťou v zmysle hypomoné, schopnosti znášať udalosti
a okolnosti života, ale aj v zmysle vytrvalosti v každodennom napredovaní. Toto je
svätosť bojujúcej Cirkvi, o ktorej hovorí aj sv. Ignác. Takáto bola aj svätosť
mojich rodičov: môjho otca, mojej mamy, mojej starej mamy Rózy, ktorá pre mňa vykonala
toľko dobrého. V breviári mám založený jej testament a často si ho čítam: je to pre
mňa určitá forma modlitby. Je to svätica, ktorá veľa trpela, aj morálne, no vždy s
odvahou napredovala.“
„Cirkev, s ktorou máme cítiť, je domom pre všetkých,
nie maličkou kaplnkou, ktorá je schopná pojať len malú skupinku vyvolených. Lono univerzálnej
Cirkvi nesmieme zredukovať na ochranné hniezdočko našej priemernosti. A Cirkev je
tiež Matkou“, pokračuje pápež. „Cirkev je plodná, má takou byť. Keď vidím zavrhnutiahodné
správanie služobníkov Cirkvi alebo zasvätených mužov a žien, prvá vec, čo mi príde
na um, je: „aha, starý mládenec“ alebo „aha, stará dievka“. Takéto osoby nie sú to
otcovia ani matky. Nie sú schopné dávať život. Naproti tomu, keď čítam napríklad
životopisy saleziánskych misionárov, ktorí odišli do Patagónie, čítam dejiny života,
plodnosti.“
„Iný príklad zo súčasnosti: všimol som si, že noviny venovali
veľa pozornosti môjmu telefonátu istému chlapcovi, ktorý mi napísal list. Zavolal
som mu, pretože ten list bol nesmierne krásny a jednoduchý. Pre mňa osobne toto bol
skutok plodnosti. Uvedomil som si totiž, že je to mladík, ktorý rastie, ktorý vo mne
spoznal otca, a preto mi chce povedať niečo o svojom živote. Otec na to nemôže jednoducho
povedať „je mi to fuk“. Z tejto plodnosti mám ohromnú radosť.“
Staré
a nové cirkvi
Zostávam pri téme „Cirkev“ a kladiem pápežovi otázku
súvisiacu s nedávnymi Svetovými dňami mládeže: „Táto veľká udalosť zacielila pozornosť
na mládež, a tiež na „duchovné pľúca“, ktorými sú mladšie, relatívne nedávno založené
cirkvi. Aké nádeje pre univerzálnu Cirkev podľa Vás prúdia z týchto miestnych cirkví?“
„Mladé
cirkvi rozvíjajú syntézu viery, kultúry a života takpovediac „za pochodu“, a teda
odlišným spôsobom, než ju rozvíjajú starobylejšie cirkvi. Pre mňa je vzťah starobylejších
a mladších cirkví podobný vzťahu medzi mladými a starými ľuďmi v spoločnosti: obe
skupiny pripravujú budúcnosť, jedni svojou silou, energiou a druhí svojou skúsenosťou
a múdrosťou. Samozrejme, vždy pri tom čelíme rizikám; mladšie Cirkvi riskujú, že sa
budú cítiť sebestačné, kým starobylejšie riskujú, že budú chcieť vnútiť mladým cirkvám
svoje kultúrne modely. Napriek tomu, budúcnosť sa tvorí spoločne.“
Cirkev?
Poľná nemocnica...
Keďpápež Benedikt
XVI. oznámil svoju rezignáciu na pontifikát, opísal dnešný svet ako rýchlo sa meniaci
a zmietaný problémami, ktoré sú pre život viery mimoriadne významné, čo podľa neho
vyžaduje telesnú i duševnú energiu. Vo svetle toho, čo mi práve povedal, sa pýtam
pápeža: „Čo v tomto historickom okamihu Cirkev najviac potrebuje? Sú potrebné reformy?
Aké sú vaše túžby, priania pre Cirkev do najbližších rokov? O akej Cirkvi snívate?“
Pápež
František nadväzuje na začiatok otázky a svoju odpoveď začína vyjadrením priateľstva
a nesmiernej úcty k svojmu predchodcovi: „Pápež Benedikt urobil gesto svätosti, veľkosti
a pokory. Je to boží človek.“
Pokračuje: „Jasne vidím, že to, čo dnes Cirkev
najviac potrebuje, je schopnosť liečiť zranenia a rozohrievať srdcia veriacich. Potrebujeme
predovšetkým vzájomnú blízkosť. Pre mňa je Cirkev ako poľná nemocnicou po boji. Je
zbytočné pýtať sa ťažko zraneného, či má vysoký cholesterol alebo cukor! Musíme najprv
ošetriť jeho rany. Potom môžeme hovoriť o ostatnom. Liečiť zranenia, liečiť zranenia...
Treba začať „zdola“.“
„Cirkev sa niekedy uzatvára v malichernostiach, v malých
prikázaniach. Najdôležitejšia vec je však prvé ohlasovanie: „Ježiš Kristus ťa spasil!“
Služobníci Cirkvi musia byť v prvom rade služobníkmi milosrdenstva. Spovedník je napríklad
vždy vystavený riziku, že bude príliš rigoróznym alebo naopak príliš laxným. Ani v
jednom z týchto prípadov však nie je milosrdným , pretože mu v skutočnosti nejde
o dobro človeka. Rigorista si umýva ruky a kajúcnika odkazuje na prikázanie. Laxný
spovedník si umýva ruky a pri tom hovorí „toto nie je hriech“, alebo podobné veci.
Osoby však treba sprevádzať a rany liečiť, nie prehliadať.“
„Ako zaobchádzame
s Božím ľudom? Snívam o Cirkvi, ktorá by bola Matkou a Pastierkou. Služobníci Cirkvi
musia byť milosrdní, starať sa o ľudí, sprevádzať ich ako milosrdný Samaritán, ktorý
umýva, očisťuje, dvíha svojho blížneho. Toto je podstata evanjelia. Boh je väčší než
hriech. Organizačné a štrukturálne reformy sú druhoradé, teda sú na rade neskôr. Prvoradou
reformou musí byť reforma postojov. Služobníci evanjelia musia byť osoby schopné rozohriať
srdcia ľudí, kráčať nocou spolu s nimi, viesť s nimi dialóg a tiež zostúpiť do ich
temnôt bez toho, aby sa v nich stratili. Boží ľud chce pastierov, a nie funkcionárov
či štátnych klerikov. Osobitne biskupi majú byť ľuďmi schopnými trpezlivo držať krok
s Bohom uprostred jeho ľudu, aby nik nezostal pozadu a tiež sprevádzať stádo, ktoré
„vetrí“ nové cesty.“
„Namiesto toho, aby sme boli Cirkvou, ktorá má otvorené
dvere, len aby prijímala a dostávala, snažme sa byť Cirkvou, ktorá nachádza nové
cesty, ktorá je schopná vyjsť zo seba a vykročiť v ústrety tým, ktorí do nej nepatria,
ktorí odišli, alebo sú voči nej ľahostajní. Tí, ktorí odišli, to neraz urobili z dôvodov,
ktoré, ak ich vezmeme vážne a doceníme, môžu viesť k návratu. To však vyžaduje smelosť,
odvahu.“
Sumarizujem to, čo pápež povedal a poukazujem na skutočnosť, že je
mnoho kresťanov, ktorí žijú v situáciách, ktoré sú z pohľadu Cirkvi „neregulárne“,
komplikované, kresťaniov, ktorí žijú s otvorenými ranami. Myslím na znovuzosobášených
rozvedených, homosexuálne páry a na iné zložité situácie. Ako v týchto prípadoch
uskutočňovať misijnú pastoráciu? Na čo klásť dôraz? Pápež posunkom naznačuje, že pochopil,
čo chcem povedať a odpovedá.
„Musíme ohlasovať Evanjelium na každom rohu,
hlásať dobrú zvesť o Kráľovstve a liečiť, aj prostredníctvom nášho ohlasovania, každú
chorobu a zranenie. V Buenos Aires som dostával listy od homosexuálnych osôb, ktoré
boli „sociálne zranené“, pretože mi vraveli, že cítia, ako ich Cirkev vždy odsudzovala.
Cirkev to však nechce robiť. Počas spiatočného letu z Ria de Janiera som povedal,
že ak má homosexuálna osoba dobrú vôľu a hľadá Boha, ja nie som ten, ktorý ju môže
súdiť. Tým som vlastne nepovedal nič nového, len to, čo vraví Katechizmus.
Náboženstvo má právo vyjadriť svoj názor v službe človeku, no Boh nás stvoril slobodnými:
násilné duchovné zasahovanie do osobného života nie je možné. Raz sa ma jeden človek
provokatívne spýtal, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som mu protiotázkou: „Povedz
mi: Keď Boh hľadí na homosexuálnu osobu, prijíma jej existenciu s láskou, alebo ju
odsudzuje a odmieta?“ Vždy treba mať na zreteli osobu. A tu vstupujeme do tajomstva
človeka. Boh sprevádza osoby v ich životoch a my ich tiež máme sprevádzať, a pri
tom vychádzať z ich konkrétnych podmienok. Je potrebné milosrdné sprevádzanie. Keď
sa toto uskutoční, Duch Svätý vnukne kňazovi, čo je správne v danej chvíli povedať.“
„Toto je veľkosť spovede: individuálny, osobný prístupe ku kajúcnikom a
skutočnosť, že umožňuje rozlíšiť, čo je pre konkrétnu osobu, ktorá hľadá Boha
a jeho milosť najlepšie. Spovednica nie je mučiareň, ale miesto milosrdenstva, kde
nás Pán vyzýva, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách. Tu mi prichádza na
um situácia istej ženy, ktorá mala za sebou stroskotané manželstvo a potrat. Neskôr
sa znovu zosobášila a teraz žije usporiadaným rodinným životom a má päť detí. Hoci
sa úprimne kajá, stále ju veľmi ťaží spomienka na podstúpený potrat. Chcela by však
napredovať v kresťanskom živote. Otázka, ktorá je zároveň výzvou, znie: čo má v takejto
situácii robiť spovedník?“
„Nesmieme zostať fixovaní len na otázky súvisiace
s potratom, homosexuálnymi manželstvami a antikoncepciou. Nehovorím veľa o týchto
veciach, čo mi niektorí vyčítajú. Keď však už o nich hovoríme, treba to robiť v kontexte.
Koniec koncov, názor Cirkvi na ne je všeobecne známy a ja som jej synom, preto myslím
nie je potrebné o týchto veciach neustále hovoriť.“
„Dogmatické ani morálne
zásady nemajú všetky rovnaký stupeň dôležitosti. Misijná pastorácia nesmie byť posadnutá
neartikulovaným tradovaním množstva doktrín, ktoré treba všetky rovnako naliehavo
implementovať. Autentické misijné ohlasovanie sa sústreďuje na podstatné, nevyhnutné
prvky, ktoré sú zároveň tým, čo najviac nadchýňa a priťahuje, čo zapaľuje srdcia,
ako tomu bolo v prípade emauzských učeníkov. Potrebujeme teda nájsť novú rovnováhu,
v opačnom prípade hrozí, že „morálna budova“ Cirkvi sa zrúti ako domček z karát, že
stratí sviežosť a vôňu evanjelia. Evanjeliová ponuka musí byť jednoduchšia, hlbšia,
viac vyžarujúca. Z tejto ponuky potom prirodzene vyplynú aj mravné konzekvencie.“
„Keď hovorím toto, myslím aj na kazateľskú službu Cirkvi a na obsah nášho
kázania. Pekná kázeň, skutočná kázeň musí vždy začínať prvým ohlasovaním, ohlasovaním
spásy. Niet nič silnejšieho, hlbšieho a istejšieho, než toto ohlasovanie. Až potom
možno robiť katechézu a vyvodzovať morálne konzekvencie. Ohlasovanie spásnej Božej
lásky je teda k morálnym a náboženským záväzkom vo vzťahu priority. Dnes sa niekedy
zdá, akoby prevládal opačný vzťah priority. Homília je skúšobným kameňom, ktorým
sa preveruje blízkosť pastiera k svojmu ľudu, jeho schopnosť stretnúť sa s ním, pretože
dobrý kazateľ musí poznať srdce svojho spoločenstva, aby bol schopný hľadať, kde pramení
živá a vrúcna túžba po Bohu. Evanjeliové posolstvo teda nemožno zredukovať len na
niektoré jeho aspekty, ktoré, i keď sú dôležité, vzaté izolovane zďaleka nepredstavujú
„srdce“ Ježišovej náuky.“
Prvý pápež – rehoľník
po 182 rokoch...
František je po 182 rokoch prvým pápežom, ktorý vzišiel
z rehole ( po kamaldulovi Gregorovi XVI., ktorý bol zvolený v roku 1831). Pýtam sa
ho teda: „Aké je dnes v Cirkvi špecifické miesto zasvätených mužov a žien?“
„Rehoľníci
sú prorokmi. Sú tými, ktorí si zvolili nasledovanie Ježiša. Napodobňujú tak jeho život
– poslušnosťou Otcovi, chudobou, životom v spoločenstve, čistotou. Rehoľné sľuby sa
však nesmú stať karikatúrou, pretože v tomto prípade sa komunitný život stane peklom
a čistota sa stane staromládeneckým spôsobom života. Sľub čistoty je sľubom plodnosti.
Rehoľníci sú v Cirkvi povolaní najmä k tomu, aby boli prorokmi, ktorí svedčia o tom,
ako žil Ježiš na tejto zemi a ktorí ohlasujú, ako bude vyzerať nebeské kráľovstvo
vo svojej eschatologickej dokonalosti. Rehoľník sa nikdy nesmie zriecť svojej prorockej
úlohy. Toto však neznamená protiviť sa hierarchickej časti Cirkvi, i keď prorocká
úloha a hierarchická štruktúra nie sú to isté. Hovorím tu postoji, ktorý má byť vždy
kladný, no nie bojazlivý. Pomyslime len na to, čo všetko urobili toľkí svätí mnísi,
rehoľníci a rehoľníčky, od čias svätého opáta Antona. Byť prorokmi môže niekedy znamenať
robiť hluk... Proroctvo spôsobuje rozruch, lomoz, niekto by povedal „neporiadok“.
No v skutočnosti jeho charizma spočíva v tom, že je kvasom: proroctvo hlása ducha
evanjelia.“
Rímske dikastériá, synodalita, ekumenizmus
Vychádzam
z pápežovej poznámky o hierarchii a v tejto súvislosti sa ho pýtam: „Čo si myslíte
o rímskych dikastériách?
„Rímske dikastériá slúžia pápežovi a biskupom: majú
pomáhať miestnym cirkvám a biskupským konfernciám. Sú to pomocné mechanizmy. Avšak
v niektorých prípadoch, pokiaľ sa nechápu správne, existuje riziko, že sa stanú orgánmi
cenzúry. Je znepokojujúce pozorovať, koľko obvinení z nedostatku ortodoxnosti prichádza
do Ríma. Domnievam sa, že týmito prípadmi by sa mali zaoberať miestne biskupské konferencie,
ktorým však môže prísť z Ríma účinná pomoc. Takéto prípady je totiž najlepšie riešiť
priamo na mieste. Rímske dikastériá majú plniť úlohu sprostredkovateľov, nie manažérov.“
Pripomínam
pápežovi, že 29. júna, počas obradu požehnania a odovzdania pálií 34 arcibiskupom
– metropolitom, potvrdil „cestu synodality“ ako cestu, ktorá bude viesť celú Cirkev
k „rastu v harmónii so službou Petrovho primátu“. Moja otázka je nasledovná: „Ako
zharmonizovať Petrov primát so synodalitou? Ktoré cesty sa javia ako schodné, aj v
perspektíve ekumenizmu?“
„Musíme kráčať spoločne: ľud, biskupi i pápež. Synodalitu
treba prežívať na všetkých úrovniach. Možno nadišiel čas zmeniť metodológiu synody,
pretože tá súčasná sa mi vidí priveľmi statická. To môže mať aj veľkú ekumenickú hodnotu,
najmä vo vzťahu k našim pravoslávnym bratom. Môžeme sa od nich naučiť veľa o zmysle
pre biskupskú kolegialitu a o tradícii synodality. Spoločné uvažovanie, pohľad na
to, ako bola spravovaná Cirkev prvých storočí, pred schizmou medzi Východom a Západom,
zaiste časom prinesie ovocie. V ekumenických vzťahoch je dôležité nielen lepšie sa
navzájom poznať, ale tiež uznať to, čo Duch Svätý zasial do druhých ako dar aj pre
nás samých. Chcem pokračovať v uvažovaní o spôsobe výkonu Petrovho primátu, ktoré
v roku 2007 začala Zmiešaná medzinárodná komisia, a ktoré viedlo k podpísaniu Ravenského
dokumentu. Po tejto ceste treba kráčať ďalej.“
Snažím sa pochopiť, ako vidí
pápež budúcnosť jednoty Cirkvi. Odpovedá mi: „Budúcnosť je jednota v mnohosti, musíme
spolu kráčať zjednotení, no zároveň rozdielni: niet inej cesty k jednote. Toto je
Ježišova cesta.“
A čo úloha ženy v Cirkvi? Pápež sa touto témou zaoberal pri
rôznych príležitostiach. V jednom rozhovore vyhlásil, že prítomnosť ženy v Cirkvi
je nedocenená, pretože pokušenie mužského šovinizmu neponechalo priestor na to, aby
sa jasne ukázala úloha, ktorú zohráva žena v kresťanskej komunite. Touto otázkou
sa zaoberal napríklad aj v rozhovore počas spiatočného letu z Ria de Janiera, kde
zdôraznil, že zatiaľ nebola rozpracovaná skutočne hlboká teológia ženy. Pýtam sa
ho preto: „Aká je úloha ženy v Cirkvi? Ako dnes viac zviditeľniť toto jej poslanie?“
„Je potrebné rozšíriť priestor efektívnejšej ženskej prítomnosti v Cirkvi.
Mám ale strach z „machizmu v sukni“ ako riešenia, pretože žena má inú vnútornú štruktúru
ako muž. Debaty o úlohe ženy sú totiž často inšpirované machistickou ideológiou. Ženy
kladú hlboké otázky, ktoré treba brať vážne. Cirkev nemôže existovať bez ženy a jej
prínosu. Cirkev nevyhnutne potrebuje ženy. Žena Mária je dôležitejšia než všetci biskupi.
Hovorím to preto, že si netreba zamieňať hodnotu s hodnosťou, funkciou. Treba teda
prehĺbiť naše úvahy o identite ženy v Cirkvi. Treba viac pracovať na formulovaní hlbokej
teológie ženy. Len tak budeme môcť správne uvažovať o úlohe ženy vo vnútri Cirkvi.
Ženský génius je pri prijímaní dôležitých rozhodnutí v Cirkvi nevyhnutne potrebný.
Výzva, ktorej čelíme, je nasledovná: uvažovať o špecifickom mieste ženy, aj a práve
tam, kde sa v najrozličnejších kontextoch vykonáva v Cirkvi služba autority.“
Druhý
vatikánsky koncil
„Čo uskutočnil Druhý vatikánsky koncil? Čím bol
a je pre Cirkev?“, pýtam sa pápeža vo svetle jeho predchádzajúcich úvah a očakávam
dlhú a bohato členenú odpoveď. Získavam však dojem, že pápež jednoducho považuje Koncil
za natoľko samozrejmý, nekontroverzný fakt, že na to, aby sme si uvedomili jeho dôležitosť,
netreba o ňom príliš dlho rozprávať.
„Druhý vatikánsky koncil bol relektúrou
evanjelia vo svetle súčasnej kultúry. Dal podnet k hnutiu obnovy, ktoré vychádza
zo samotného evanjelia. Jeho plody sú nesmierne. Stačí spomenúť liturgiu. Práca na
liturgickej reforme bola službou Božiemu ľudu vychádzajúcou z relektúry evanjelia
vo svetle konkrétnej dejinnej situácie. Iste, existujú rozličné interpretačné línie
koncilu, ktoré zdôrazňujú buď kontinuitu alebo naopak diskontinuitu, no jedno je
jasné: dynamika relektúry evanjelia z pohľadu súčasnosti, ktorú započal Koncil, je
absolútne nezvratným faktom. Potom sú tu partikulárnejšie otázky, ako napríklad liturgia
podľa starého rítu. Myslím, že rozhodnutie pápeža Benedikta v tejto veci bolo rozumné,
urobené s pomocou ľudí, ktorí sa vyznačujú osobitnou liturgickou vnímavosťou, citlivosťou.
So znepokojením však sledujem riziko ideologizácie, inštrumentalizácie Vetus Ordo.“
Hľadať
a nachádzať Boha vo všetkých veciach Pápež František
vo svojich príhovoroch veľmi zdôrazňuje výzvy, ktorým v súčasnosti čelíme. Pred niekoľkými
rokmi napísal, že k tomu, aby sme videli skutočnosť takú, aká naozaj je, potrebujeme
pohľad viery, v opačnom prípade ju uvidíme fragmentovanú, rozkúskovanú. Toto je aj
jedna z tém jeho encykliky Lumen fidei. Vynárajú sa mi v mysli aj niektoré
pasáže z jeho príhovorov počas Svetových dní mládeže v Riu de Janiero. Zacitujem mu
z nich: „Boh je skutočný a prejavuje sa v dnešku“; „Boh je všade“. Sú to myšlienky,
ktoré sú echom ignaciánskeho výrazu „hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach“.
Pýtam sa teda pápeža: „Vaša Svätosť, ako možno hľadať a nachádzať Boha vo všetkých
veciach?“
„To, čo som povedal v Riu, má časový význam. Existuje totiž pokušenie
hľadať Boha v minulosti alebo v budúcnosti. Iste, Boh sa nachádza aj v minulosti,
v stopách, ktoré zanechal. A ako prísľub je aj v budúcnosti. Ale povedzme to takto:
„konkrétny“ Boh je v dnešku. Preto nám náreky nad prítomnosťou nikdy, nikdy nepomôžu
nájsť ho. Dnešné lamentácie nad tým, kam sa uberá „barbarský“ svet, často v konečnom
dôsledku vzbudzujú v Cirkvi túžby po poriadku chápanom ako číra konzervácia, obrana.
To je však pomýlený postoj. Boha treba stretávať v dnešku.“
„Boh sa prejavuje
v dejinnom zjavení, v čase. Procesy začínajú v čase a kryštalizujú v priestore. Boh
je prítomný v čase, v práve prebiehajúcich procesoch. Nie je správne privilegovať
miesta moci pred časmi procesov, ktoré neraz trvajú veľmi dlho. Skôr než obsadzovať
priestory musíme iniciovať procesy. Boh sa prejavuje v čase a je prítomný v dejinných
procesoch. Toto nás má viesť k tomu, aby sme privilegovali konanie, ktoré plodí nové
dynamiky. To však vyžaduje trpezlivosť, schopnosť čakať.“
„Stretávanie sa
s Bohom vo všetkých veciach nie je empirickým heuréka. Človek je vo svojej
podstate taký, že keď túži po stretnutí s Bohom, chce ho bezprostredne empiricky
konštatovať. Takto však Boha nestretneme. Človek ho stretáva tak, ako Eliáš, v jemnom
vánku. Zmysly, ktoré zachytávajú Boha, nazýva sv. Ignác „duchovnými zmyslami“. Ignác
nás žiada, aby sme otvorili svoju duchovnú vnímavosť, aby sme prekročili čisto empirický
prístup, a tak stretli Boha. Toto však vyžaduje kontemplatívny postoj: pri stretnutiach
s vecami a situáciami cítiť, že sme so svojím rozumom a emóciami na dobrej ceste.
Znakom, že sme na správnej ceste, je hlboký pokoj, duchovná útecha, láska k Bohu
a prostredníctvom nej aj ku všetkým stvoreniam.“
Istota a omyly
Ak
stretnutie s Bohom nie je „empirickým heuréka“ – hovorím pápežovi - a ak ide o cestu,
pri ktorej sa interpretujú dejiny, možno sa dopustiť aj omylov...
„Áno, keď
sa snažíme hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, vždy zostáva určitá zóna neistoty.
Musí to tak byť. Ak niekto prehlasuje, že s úplnou istotou stretol Boha a ani len
okrajovo sa pri tom nezmieni o neistote, niečo nie je v poriadku. Toto je pre mňa
dôležitým kľúčom. Ak niekto má odpovede na všetky otázky, je to znak, že s ním nie
je Boh. Znamená to, že je falošným prorokom, ktorý zneužíva náboženstvo pre svoje
ciele. Veľkí vodcovia Božieho ľudu, ako napríklad Mojžiš, vždy ponechali priestor
pochybnostiam. Je potrebné nechať priestor Pánovi, nie našim istotám, byť pokornými.
V každom skutočnom rozlišovaní, ktoré je otvorené potvrdeniu prostredníctvom duchovnej
útechy, je prítomná neistota.“
„Riziko, ktorému čelí naša snaha hľadať a
nachádzať Boha vo všetkých veciach, spočíva v túžbe po priveľkej jasnosti, v túžbe
povedať s arogantnou ľudskou istotou: „Boh je tu.“ Takto však nájdeme len boha, ktorého
sme si sami ušili na našu mieru. Správny postoj je ten augustínovský: hľadať Boha,
aby sme ho našli a nachádzať ho, aby sme ho stále hľadali. Boha často hľadáme takpovediac
potme, po hmate, ako to čítame v Biblii. Toto je skúsenosť našich veľkých otcov vo
viere, ktorí sú nám vzormi. Je potrebné v tomto svetle nanovo čítať jedenástu kapitolu
Listu Hebrejom. Abram na základe viery odišiel z vlasti bez toho, aby vedel,
kam vlastne ide. Všetci naši predkovia vo viere zomreli s pohľadom upretým na prisľúbené
dobrá, no videli ich len zďaleka... Náš život nám nebol daný ako libreto k opere,
kde je všetko napísané, ale naopak spočíva v tom, že ideme, kráčame, konáme, hľadáme,
pozeráme... Treba vstúpiť do dobrodružstva hľadania stretnutia s Bohom a najmä Božieho
hľadania stretnutia s nami.“
„Pretože Boh je iniciátorom, on je vždy tým,
ktorý prichádza ako prvý. Boh je tak trochu ako kvet mandle, ktorá rastie na tvojej
Sicílii, Antonio. Vždy kvitne ako prvý. Čítame to v prorokoch. S Bohom sa teda stretávame
„za pochodu“, na ceste. Na tomto mieste by niekto mohol namietnuť, že to je predsa
relativizmus. Je to skutočne relativizmus? Áno, ak to pochopíme zle, ako druh určitého
nejasného panteizmu. Nie, ak to pochopíme v biblickom zmysle, pre ktorý je Boh vždy
prekvapením, a teda človek nikdy vopred presne nevie, kde a ako ho stretne, pretože
to nie sme my, kto určuje časy a miesta stretnutia s Ním. Treba teda byť pozornými
a rozpoznať toto stretnutie. Preto je ignaciánske rozlišovanie také fundamentálne.“
„Ak je kresťan reštauracionistom, legalistom, ak chce mať vo všetkom jasno
a istotu, nič nenájde. Tradícia a historická pamäť nám pomáhajú mať odvahu otvoriť
Bohu nové priestory. Kto dnes hľadá len disciplinárne riešenia, kto má prehnanú tendenciu
k doktrinálnej istote, kto sa tvrdohlavo snaží vzkriesiť minulosť, ten má statickú
a spiatočnícku víziu. Takto sa z viery stáva ideológia – jedna z mnohých. Mám len
jednu dogmatickú istotu: Boh pôsobí v živote každej osoby. Boh je v každom človeku.
Ak aj doterajší život človeka bol katastrofou, ak je aj zničený neresťami, drogami
alebo čímkoľvek iným, napriek tomu Boh je v jeho živote. Je možné a potrebné hľadať
ho v každom ľudskom živote. Aj keď je život človeka pôdou plnou tŕnia a buriny, vždy
je v ňom miesto, na ktorom môže vzísť dobré semienko. Treba dôverovať Bohu.“
Máme
byť optimistami?
Tieto pápežove slová mi pripomínajú niektoré jeho
minulé úvahy, keď ešte ako kardinál Bergoglio napísal, že Boh žije v meste, zamiešaný
medzi všetkých a v jednote s každým. Podľa môjho názoru je to iný spôsob, ako vyjadriť
to, čo sv. Ignác píše v Duchovných cvičeniach, totiž že Boh „pracuje a pôsobí“
v našom svete. Pýtam sa teda pápeža: „Máme byť optimistami? Aké sú znamenia nádeje
v súčasnom svete? Ako možno byť optimistami uprostred sveta zmietaného krízami?“
„Nerád
používam slovo „optimizmus“, pretože vyjadruje čisto psychologický postoj. Namiesto
toho radšej používam slovo „nádej“ v zmysle toho, čo čítame v jedenástej kapitole
Listu Hebrejom, ktorú som už spomínal. Patriarchovia neustále kráčali vpred,
hoci museli čeliť veľkým ťažkostiam. Ako čítame v Liste Rimanom, nádej nesklame. Pomysli
naproti tomu na prvú hádanku Pucciniho princeznej Turandot“, vyzýva ma pápež.
V
tejto chvíli si v mysli pripomínam verše hádanky, ktorá má ako správnu odpoveď slovo
„nádej“: V temnej noci sa vznáša dúhový prízrak./Stúpa a rozprestiera krídla/
nad nekonečným čiernym ľudstvom./ Celý svet ho vzýva/ celý svet ho úpenlivo prosí./
No prízrak mizne na úsvite / aby sa opäť zrodil v ľudskom srdci./ Každú noc sa rodí/
a každý deň umiera! Sú to verše, ktoré vyjavujú túžbu po nádeji, no táto je v
nich len dúhovým prízrakom, čo mizne na svitaní.
Pápež František pokračuje:
„Kresťanská nádej nie je preludom a neklame. Je to teologálna cnosť, čiže Boží dar,
ktorý nemožno zredukovať na optimizmus, ktorý je niečím čisto ľudským. Boh nefalšuje
nádej, nemôže zaprieť sám seba. Boh je jedným veľkým prísľubom.“
Umenie
a tvorivosť
Hlboko na mňa zapôsobilo, že pápež použil
vo svojej úvahe o nádeji citát z opery Turandot. Chcel by som lepšie pochopiť
jeho umelecké a literárne afinity. Pripomínam mu, ako v roku 2006 povedal, že veľkí
umelci sa vyznačujú schopnosťou prezentovať ako krásne aj tragické a bolestné životné
skutočnosti. Pýtam sa ho teda, ktorí sú jeho obľúbení umelci a spisovatelia; či sa
vyznačujú nejakými spoločnými črtami...
„Vždy som mal rád autorov, ktorí boli
navzájom veľmi odlišní. Mám veľmi rád Dostojevského a Hölderlina. V súvislosti s Hölderlinom
by som rád vyzdvihol najmä lyriku, ktorú zložil pri príležitosti narodenín svojej
starej mamy a ktorá je mimoriadne krásna. Priniesla mi nielen estetický zážitok,
ale aj veľký duchovný úžitok. Končí sa veršom: „Kiež muž dodrží to, čo sľúbil chlapec“.
Veľmi na mňa zapôsobila, pretože som mal veľmi rád svoju starú mamu Rózu, a Hölderlin
tu pripodobňuje svoju starú mamu Márii, ktorá zrodila Ježiša. Ten je pre neho priateľom
zeme, čo žiadneho človeka nepovažuje za cudzinca. Trikrát som prečítal Manzoniho Snúbencov
a túto knihu mám aj teraz na stole, pretože ju plánujem opäť čítať. Manzoni mi
dal naozaj veľa. Keď som bol dieťa, moja stará mama ma naučila naspamäť začiatok
Snúbencov: „Rameno jazera Lago di Como, ktoré smeruje na juh, medzi neprerušovanými
chrbtami hôr...“ Veľmi sa mi páčil aj Gerard Manley Hopkins.“
„Z maliarov
obdivujem Caravaggia: jeho obrazy ma veľmi oslovujú. No páči sa mi aj Chagall a
jeho Biele ukrižovanie...“
„V oblasti hudby mám rád Mozarta. Úryvok
Et Incarnatus est z jeho Omše C-dur je neprekonateľný: privádza človeka k Bohu!
Mám rád Mozarta v interpretácii Clary Haskilovej. Mozart ma napĺňa: nemôžem o ňom
rozmýšľať, musím ho precítiť. Veľmi sa mi páči aj Beethoven, jeho prometeovské námety.
Jeho najprometeovskejším interpretom je podľa mňa Furtwängler. A potom sú tu Bachove
Pašie. Mám veľmi rád Bachov úryvok Erbarme Dich, čo je vlastne Petrov plač
v pašiách podľa Matúša. Je naozaj povznášajúci. Potom mám rád Wagnera, no na inej
úrovni, nie až tak intímne. Rád ho počúvam, no nie vždy. Najviac sa mi páčila tetralógia
Prsteň Nibelungov v podaní Furtwänglera, ktorú uvádzala La Scala v päťdesiatych
rokoch minulého storočia. No páčil sa mi aj Parsifal v Knappertsbuschovej
interpretácii z roku 1962.“
„Mali by sme hovoriť aj o kinemtografii. Môj azda
najobľúbenejší film je Felliniho Cesta. Stotožňujem sa s týmto dielom, v ktorom
je implicitná odvolávka na sv. Františka. Myslím, že keď som mal 10-12 rokov, videl
som všetky filmy s Annou Magnaniovou a Aldom Fabrizim. Ďalší film, ktorý sa mi
veľmi páčil, je Rím, otvorené mesto. Za svoju kinematografickú kultúru vďačím
najmä svojim rodičom, ktorí ma často brávali do kina.“
„Vo všeobecnosti mám
rád tragických umelcov, najmä veľkých klasikov. Cervantes vkladá do úst bakalárovi
Carrascovi krásnu definíciu na oslavu príbehu Don Quijota: „deti ho majú v rukách,
mladí ho čítajú, dospelí ho pochopia a starí ho pochvália“. Toto je pre mňa dobrá
definícia klasika.“
Tieto pápežove narážky ma naozaj zaujali a cítim v
sebe túžbu vstúpiť bránou jeho umeleckého vkusu do jeho života. Bola by to však dlhá
cesta. Zahŕňala by aj kinematografiu, od talianskeho neorealizmu až po Babettinu
hostinu. Prichádzajú mi na um autori a ich diela, aj menej slávni a skôr lokálneho
významu, ktorých spomenul pri iných príležitostiach: od básne Martín Fierro
Josého Hernándeza cez poéziu Nina Costu, až po Il grande esodo Luigiho Orseniga.
Myslím však aj na Josepha Malèguea a Josého Máriu Pemàna. A samozrejme na Danteho
a Bogresa a tiež na Leopolda Marechala, autora diel Adán Buenosayres, El
banquete de Severo Arcángelo a Megafón o la guerra.
Myslím obzvlášť
na Borgesa, pretože Bergoglio sa s ním ako 28 ročný profesor literatúry v Colegio
de la Inmaculada Concepción osobne stretol. Bergoglio učil v posledných dvoch
ročníkoch gymnázia a snažil sa podnietiť svojich študentov k tvorivému písaniu. V
jeho veku som mal som podobnú skúsenosť, keď som v Istituto Massimo v Ríme
založil literárnu webstránku BombaCarta. Rozprávam mu o tom. Potom prosím pápeža,
aby mi porozprával o svojej skúsenosti.
Odpovedá: „Bola to tak trochu riskantná
záležitosť. Snažil som sa podnietiť svojich žiakov, aby čítali El Cida. No
nepáčilo sa im to. Chceli čítať Garciu Lorca. Preto som rozhodol, že El Cida
budú čítať doma a počas vyučovania budeme preberať autorov, ktorí sa im páčia viac.
Samozrejme, študenti chceli čítať „pikantnejšie“ literárne diela, či už súčasné, ako
napríklad La casa infiel, alebo klasické, ako napríklad La Celestina
od Fernanda de Rojas. Pri čítaní toho, čo ich momentálne zaujímalo, však postupne
prišli na chuť literatúre a poézii vo všeobecnosti a prešli k iným, náročnejším
autorom. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Dokončil som program lektúry, no nesystematickým
spôsobom, teda nie tak, ako som si to stanovil na začiatku, ale podľa poriadku, ktorý
prirodzene vyplynul z čítania autorov. Takýto spôsob výučby mi bol veľmi blízky: nerád
som si robil presné plány, stačilo mi zhruba vedieť, kam sa chcem so študentmi dostať.
Vtedy som ich začal podnecovať aj k písaniu. Na konci som sa rozhodol dať prečítať
dve poviedky svojich študentov Borgesovi. Poznal som totiž jeho sekretárku – kedysi
bola mojou učiteľkou klavíra. Borgesovi sa veľmi páčili. Vtedy mi navrhol, že napíše
predslov k zbierke textov mojich študentov.“
Pýtam sa pápeža: „Svätý Otče,
je pre život človeka dôležitá tvorivosť?“ Smeje sa a odpovedá: „Pre jezuitu je mimoriadne
dôležitá! Jezuita musí byť tvorivý.“
Prvé línie a laboratóriá
Tvorivosť
je teda pre jezuitu dôležitá. Pápež František pri audiencii, ktorú poskytol jezuitom
z La Civiltá Cattolica a ich spolupracovníkom, vyzdvihol trojicu iných charakteristík
dôležitých pre kultúrnu činnosť jezuitov. V mysli sa vraciam k tomuto dňu, k 14. júnu.
Spomínam si, že v rozhovore, ktorý predchádzal stretnutiu s celou našou skupinou,
mi naznačil túto triádu: dialóg, rozlišovanie, prvé línie. Nástojil najmä na poslednom
bode, pričom mi zacitoval Pavla VI., ktorý v jednom z pamätných príhovorov povedal
jezuitom: „Všade v Cirkvi, na najnáročnejších a najvýznamnejších poliach pôsobnosti,
na križovatkách ideológií, v „sociálnych zákopoch“, kde vždy dochádzalo a dochádza
k stretnutiu medzi pálčivými potrebami človeka a večným posolstvom evanjelia, tam
vždy boli a sú prítomní jezuiti.“
Prosím pápeža o objasnenie: „Žiadali ste
nás, aby sme si dávali pozor a neupadli do „pokušenia „udomácniť“ prvé línie: treba
im ísť v ústrety, a nie prinášať si ich domov, aby sme si ich „nalakovali“ a udomácnili“.
Na čo tým narážal? Čo presne tým chcel povedať? Tento rozhovor poskytuje skupine jezuitských
časopisov: k čomu ich chce pápež vyzvať? Aké majú byť ich priority?“
„Tri kľúčové
slová, ktorými som sa obrátil na redaktorov Civiltá Cattolica, možno rozšíriť
na všetky časopisy Spoločnosti Ježišovej, s rozličnými akcentmi v závislosti od
ich povahy a cieľov. Keď nástojím na dôležitosti prvých línií, osobitným spôsobom
mám na mysli dôležitosť toho, aby človek, ktorý sa venuje kultúrnej činnosti, bol
zaangažovaný do kontextu, v ktorom pôsobí a o ktorom uvažuje. Vždy totiž na nás číha
nebezpečenstvo, že budeme žiť v sterilnom prostredí laboratória. Naša viera nie je
„laboratórnou vierou“, ale vierou na ceste, dejinnou vierou. Boh sa totiž konkrétne
zjavil v dejinách, nie ako kompendium abstraktných právd. Mám strach z laboratórií,
pretože v laboratóriu sa formulujú problémy, ktoré si potom berieme domov, „domestifikujeme“
ich, nalakujeme, zakonzervujeme, a to všetko mimo ich kontextu. Nesmieme si brať prvé
línie domov, treba odvážne žiť v prvej líni.“
Pýtam sa pápeža, či môže uviesť
nejaký príklad zo svojej osobnej skúsenosti. „Keď sa hovorí o sociálnych problémoch,
jedna vec je zísť sa a diskutovať o problematike drog v chudobných štvrtiach, iná
vec je tam ísť, žiť tam, skúmať a snažiť sa pochopiť problém zvnútra, „z prvej ruky“.
Otec Arrupe napísal Centrám sociálneho výskumu a akcie (Centros de Investigación
y Acción Social - CIAS) geniálny list o chudobe, v ktorom jasne hovorí, že nemôžeme
zmysluplne rozprávať o chudobe, pokiaľ ju nezakúsime na vlastnej koži, tak, že budeme
žiť priamo tam, kde žijú chudobní, že sa zaradíme medzi nich. Tento koncept „zaradenia
sa medzi chudobných“ má zaiste svoje úskalia, pretože pre niektorých rehoľníkov sa
stal takpovediac módu, čo neraz v dôsledku nedostatku rozlišovania viedlo ku katastrofám.
No napriek tomu je skutočne dôležitý.“
„Je veľa prvých línií. Pomyslime na
rehoľné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach: žijú v prvých líniách. Som nažive vďaka
jednej z nich. Keď som mal v nemocnici problémy s pľúcami, lekár mi predpísal penicilín
a streptomycín v určitých dávkach. Rehoľná sestra, ktorá s ním bola v izbe, strojnásobila
dávku, pretože mala na tieto veci „nos“, vedela, čo robiť, pretože trávila pri chorých
celé dni. Lekár, ktorý bol mimochodom naozaj skvelý, žil vo svojom laboratóriu, sestra
žila v prvej línii a viedla s ňou každý deň intenzívny dialóg. Domestikovať prvé línie
znamená obmedziť sa na to, že budeme o nich hovoriť z bezpečnej vzdialenosti, že sa
uzatvoríme sa do laboratórií. To môže byť niekedy užitočné, no naša reflexia musí
vždy vychádzať z konkrétnej a priamej skúsenosti.“
Ako človek rozumie
sebe samému
Pýtam sa teda pápeža, či a akým spôsobom toto platí aj
pre dôležitú kultúrnu prvú líniu, ktorou je antropologická výzva. Antropológia, z
ktorej Cirkev tradične vychádzala, a jazyk, ktorým ju vyjadrovala, zaiste zostávajú
pevným referenčným bodom, plodom stáročnej múdrosti a skúsenosti. Predsa však, zdá
sa, že súčasný človek, na ktorého sa obracia Cirkev, im už nerozumie a nepovažuje
ich za dostatočné, adekvátne. Vo svojich úvahách vychádzam z faktu, že človek dnes
rozumie sám sebe ináč, než tomu bolo v minulosti, že pri tom používa odlišné kategórie.
Dôvodom sú okrem iného prevratné zmeny v spoločnosti a obrovský pokrok, ktorý v poslednom
čase urobili vedy o človeku...
Pápež vstáva z kresla a ide vziať zo svojho
pracovného stola breviár. Je to latinský breviár, značne opotrebovaný používaním.
Otvára ho na posvätnom čítaní z piatka v XXVII. týždni. Číta mi stať z Commonitorium
Primum sv. Vincenta de Lérins: ita etiam christianae religionis dogma sequatur
has decet profectuum leges, ut annis scilicet consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur
aetate. (Ajdogmy kresťanského náboženstva sa musia riadiť týmto zákonom.
Napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v čase, prehlbujú sa s vekom).“
Pápež
pokračuje: „Sv. Vincent de Lérins prirovnáva biologický vývin človeka a prenášanie
pokladu viery z jednej epochy do druhej. Depositum fidei podobne ako ľudské
telo rastie a s plynutím času sa upevňuje. Pochopenie človeka sa teda časom mení a
prehlbuje sa aj jeho svedomie. Pomyslime len na časy, kedy sa bez problémov prijímalo
otroctvo alebo trest smrti. Človek teda rastie v poznaní pravdy. Exegéti a teológovia
pomáhajú Cirkvi vyzrievať v jej úsudkoch. Aj iné vedy a ich rozvoj pomáhajú Cirkvi
v tomto raste pochopenia pravdy. Existujú sekundárne cirkevné predpisy a normy, ktoré
boli vo svojom čase platné a účinné, no dnes stratili hodnotu a význam. Vízia cirkevnej
doktríny ako monolitu bez štrukturálnych nuáns, ktorý treba za každú cenu obraňovať,
je pomýlená.“
„V každej epoche sa človek snaží čo najlepšie pochopiť a vyjadriť
sám seba. Spôsob, akým človek vníma seba samého, sa teda časom mení: jedna skutočnosť
je antický grécky sochár, ktorý vyjadril seba samého tým, že vytesal sochu bohyne
Niké, iná vec je Niké od Caravaggia, iná je tá od Chagalla, a celkom
iná je Dalího Niké. Aj spôsoby vyjadrenia pravdy môžu mať rôzne formy, čo
je pre tradovanie evanjeliového posolstva v jeho nemennom význame nevyhnutné.“
„Človek
je na ceste hľadania seba samého, a pri tomto hľadaní sa samozrejme môže dopustiť
chýb. Cirkev prežívala časy genialiy, ako to bolo napríklad v dobe tomizmu. No na
svojej ceste dejinami prežíva aj doby úpadku myslenia. Nesmieme teda zamieňať genialitu
tomizmu s úpadkovým tomizmom. Ja som bohužiaľ študoval filozofiu z príručiek úpadkového
tomizmu. V myslení o človeku by teda Cirkev mala smerovať ku genialite, nie k dekadencii.“
„Kedy je vyjadrenie myšlienky neplatné, falošné? Keď myslenie stráca zo zreteľa
človeka, alebo keď má strach z ľudskosti, či keď sa nechá oklamať sebou samým. Oklamané
myslenie možno znázorniť ako Odysea uprostred spevu Sirén, alebo ako Tannhäusera obklopeného
orgiami satirov a bakchantiek, či ako Parsifala v druhom dejstve Wagnerovej opery
v Klingsorovej réžii. Myslenie Cirkvi potrebuje znovuobjaviť genialitu a stále lepšie
chápať, ako dnes človek interpretuje sám seba. Len tak bude môcť Cirkev prehĺbiť svoju
náuku.“
Modliť sa
Kladiem pápežovi poslednú otázku
o tom, aký je jeho obľúbený spôsob modlitby. „Každé ráno sa modlím breviár. Veľmi
rád sa modlím žalmy. Následne slúžim sv. omšu. Taktiež sa modlím ruženec. Mojím obľúbeným
spôsobom modlitby je aj večerná adorácia, aj vtedy, keď som roztržitý a myslím na
iné veci, alebo keď pri modlitbe zaspím. Večer, medzi siedmou a ôsmou, teda adorujem
pred Najsvätejším. Keď napríklad čakám u zubára alebo v iných chvíľach dňa sa modlím
aj mentálne.“
Modlitba je pre mňa vždy „modlitbou pamäte“, je naplnená pamäťou,
spomienkami, napríklad aj na môj osobný príbeh, alebo na to, čo Pán vykonal vo svojej
Cirkvi alebo v nejakej konkrétnej farnosti. Pre mňa je to pamäť, o ktorej píše sv.
Ignác v prvom týždni Cvičení pri pohľade na milosrdenstvo ukrižovaného Krista.
Vtedy sa pýtam sám seba: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám robiť
pre Krista? Je to pamäť, o ktorej Ignác hovorí aj v súvislosti s Contemplatio
ad amorem, keď nás žiada, aby sme sa rozpomenuli na prijaté dobrodenia. No predovšetkým
viem, že aj Pán na mňa pamätá. Môžem naňho zabudnúť, no viem, že on na mňa nikdy,
nikdy nezabudne. Pamäť je radikálnym základom srdca jezuitu: je to spomienka na milosť,
spomienka, o ktorej sa hovorí v Deuteronómiu, spomienka na Božie skutky, ktoré
sú základom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Táto pamäť ma robí synom a zároveň mi
pomáha byť otcom.“
Uvedomujem si, že by sme v tomto rozhovore mohli pokračovať
ešte veľmi dlho, no viem, že, ako raz povedal pápež, netreba „zneužívať hranice“.
Celkovo sme rozprávali viac než 6 hodín počas troch stretnutí ( 19., 23., a 29. augusta)
Aby sa nestratila kontinuita, uprednostnil som členenie rozhovoru, ktoré neberie do
úvahy rozdelenie na jednotlivé dni. Išlo skôr o priateľskú konverzáciu než o formálne
interview: pripravené otázky boli len pomocným podkladom, bez toho, aby ju obmedzovali
rigídnymi, vopred stanovenými parametrami. Pokiaľ ide o jazyk, plynule sme rozprávali
taliansky a španielsky, niekedy bez toho, aby sme si všimli, kedy sme „prepli“ na
druhý jazyk. V rozhovore nebolo nič mechanického, odpovede sa rodili zo spontánneho
dialógu, a v rámci uvažovania, ktoré som sa tu snažil synteticky zachytiť, najlepšie,
ako som vedel.