2013-12-23 19:17:09

Rozhovor pápeža Františka pre jezuitské časopisy


Rozhovor s pápežom Františkom

P. Antonio Spadaro SJ, šéfredaktor La Civiltà Cattolica

(Rozhovor uverejnil časopis Viera a život 5/2013)

Dom sv. Marty, pondelok, 19. augusta, 9:50

Je pondelok, 19. augusta. Pápež František si so mnou dohovoril stretnutie na 10:00 v Dome sv. Marty. Po svojom otcovi som však zdedil zvyk prichádzať vždy v predstihu a dodržiavam ho aj teraz. Personál, ktorý ma privítal, ma zaviedol do salónika. Čakanie netrvá dlho a po niekoľkých minútach ma odprevadia k výťahu. Počas dvoch minút mám čas spomínať, ako pri stretnutí šéfredaktorov jezuitských časopisov v Lisabone prišiel na pretras návrh spoločne uverejniť rozhovor s pápežom. Prediskutoval som ho s ostatnými šéfredaktormi a pokúsili sme sa sformulovať otázky, ktoré by vyjadrovali naše spoločné záujmy. Vychádzam z výťahu a vidím pápeža, ako ma už čaká pri dverách. Uvedomujem si príjemný pocit, akoby som vôbec neprekročil prah medzi dvoma svetmi.

Vchádzam do jeho izby a pápež ma usádza na pohovke. On si kvôli problémom s chrbticou sadá na vyššie a masívnejšie sedadlo. Prostredie pápežovej izby je veľmi jednoduché, až strohé. Pracovný priestor na písacom stolíku je malý. Zapôsobili na mňa minimalistické črty nábytku i ostatných vecí. Je tu len zopár kníh, lístkov a iných predmetov. Medzi nimi ikona sv. Františka, soška Panny Márie z Luján, patrónky Argentíny, kríž a socha spiaceho sv. Jozefa veľmi podobná tej, ktorú som videl v jeho direktorskej a provinciálskej izbe v Colegio Máximo svätého Michala. Bergogliova spiritualita nespočíva v „harmónii energií“, ako by to nazval on sám, ale v ľudských tvárach: Kristus, sv. František, Mária.

Pápež ma prijíma s úsmevom, ktorý úž viackrát obletel svet a ktorý otvára srdcia. Rozhovoríme sa o mnohých veciach, najmä o jeho ceste do Brazílie. Pápež ju považuje za veľkú milosť. Pýtam sa ho, či si po nej odpočinul. Vraví, že áno, že sa cíti dobre a zdôrazňuje, že Svetové dni mládeže boli preňho „mystériom“. Poznamenáva, že nikdy nebol zvyknutý hovoriť pred takým množstvom ľudí: „Pozerám na jednotlivé osoby, na každú zvlášť, vstupujem do osobného kontaktu s človekom, ktorého mám pred sebou. Nie som zvyknutý na masy.“ Súhlasím s ním, že je to naozaj tak, že je to zreteľne viditeľné a že to mnohých oslovuje. Je naozaj vidno, že aj keď je uprostred množstva ľudí, jeho pohľad je v skutočnosti upretý na jednotlivcov. Kamery snímajú tieto scény a všetci ich tak môžu vidieť, no on sa môže cítiť slobodný zostať v priamom kontakte, aspoň vizuálnom, s tými, ktorých má pred sebou. Zdá sa, že je spokojný s tým, že môže zostať sám sebou, že nemusí meniť svoj zvyčajný spôsob komunikácie s ľuďmi, a to ani v prípade, keď má pred sebou milióny osôb, ako to bolo na pláži v Copacabane.

Skôr, než zapnem diktafón, začneme hovoriť ešte o niekoľkých veciach. Pápež komentuje jednu moju publikáciu a v tejto súvislosti mi povie, že jeho obľúbení súčasní francúzski myslitelia sú Henri de Lubac a Michel de Certeau. Poviem mu niečo osobné a on na to nadviaže tiež niečím o sebe a najmä o jeho zvolení za pápeža. Vraví, že keď si 13. marca pri obede začal uvedomovať, že môže byť zvolený, pocítil, ako naňho zostúpil hlboký, nevysvetliteľný pokoj a vnútorná útecha zároveň s totálnou temnotou, hlbokou tmou, v ktorej zostávalo všetko ostatné. A tieto pocity ho sprevádzali až po zvolenie.

Ešte dlho by sme sa takto neformálne zhovárali, no je čas pozrieť sa na hárky s otázkami a zapnúť diktafón. V prvom rade mu ďakujem v mene všetkých šéfredaktorov jezuitských časopisov, ktoré uverejnia tento rozhovor.

Krátko pred audienciou, ktorú udelil jezuitom z Civiltá Cattolica, mi pápež povedal o svojom veľkom probléme s poskytovaním rozhovorov. Vravel, že radšej rozmýšľa, než v rýchlosti odpovedá na otázky v príležitostných rozhovoroch. Má skúsenosť, že správne odpovede mu často prídu na myseľ až vtedy, keď spätne uvažuje o tých, ktoré dal v rozhovore: „nespoznával som seba samého, keď som pri spiatočnom lete z Ria de Janiero odpovedal na otázky novinárov“, hovorí mi. Je to naozaj tak: pri uvedenom rozhovore sa pápež pri odpovedi na jednu otázku viackrát cítil slobodný prerušiť tok myšlienok, aby dodal niečo k predchádzajúcej. Hovoriť s pápežom Františkom je v skutočnosti určitý druh živelného vulkanického výlevu myšlienok, ktoré však na seba logicky nadväzujú. Písanie poznámok vo mne zanecháva nepríjemný pocit, že prerušujem spontánny dialóg. Je zrejmé, že pápež František je zvyknutý skôr na konverzáciu, než na prednášky.


Kto je Jorge Mario Bergoglio?

Mám pripravenú otázku, no rozhodol som sa nedržať sa striktne schémy, ktorú som si stanovil a pýtam sa pápeža tak trochu nečakane: „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ Pápež sa na chvíľu ponorí do ticha. Pýtam sa ho, či je to vhodná otázka... Posunkom naznačuje, že otázku prijíma a odpovedá: „Neviem, aká je tá najlepšie definícia... Som hriešnik. Toto je azda najsprávnejšia definícia. A nevravím to len tak, ako konverzačnú frázu, literárnu figúru. Som hriešnik“.

Pápež sa opäť ponorí do myšlienok, akoby neočakával takúto otázku, akoby ňou bol nútený k hlbšej reflexii.

„Áno, môžem azda povedať, že som tak trochu „lišiak“, že sa viem pohybovať v rozličných záležitostiach, no je pravda, že som tiež trochu naivný. Áno, tá najlepšia definícia, syntéza, ktorá najviac vychádza z môjho vnútra a ktorú považujem za najpravdivejšiu, je nasledovná: „som hriešnik, na ktorého sa pozrel Pán.“ A opakuje: „Som ten, na ktorom spočinul Pánov pohľad. Cítim, že moje motto Miserando atque eligendo o mne vypovedá pravdu, vždy ju vyjadrovalo.“

Motto pápeža Františka je inšpirované úryvkom z Kázní sv. Bédu Ctihodného, ktorý pri komentovaní evanjeliového príbehu o povolaní sv. Matúša píše: „Ježiš uvidel mýtnika a
keď sa naň s láskou pozrel a vyvolil si ho, povedal mu: Nasleduj ma!“ Pápež pokračuje: Latinské gerundium miserando sa mi vidí nepreložiteľné ako do taliančiny tak do španielčiny. Rád ho prekladám iným fiktívnym gerundiom, ktoré však v skutočnosti neexistuje: misericordiando.

Pápež František pokračuje vo svojich úvahách a robí logický skok, ktorému hneď neporozumiem. Hovorí mi: „Nepoznám Rím. Poznám tu toho len málo. Z toho mála napríklad baziliku Santa Maria Maggiore: vždy som tam chodieval.“ Smejem sa a vravím mu : „To sme všetci veľmi dobre pochopili, Svätý Otče!“ Pápež pokračuje: „Áno, poznám Santa Maria Maggiore, Baziliku svätého Petra... No keď som prišiel do Ríma, vždy som býval na Via della Scrofa. Odtiaľ som chodieval do kostola San Luigi dei Francesi, kde som často kontemploval Caravaggiov obraz znázorňujúci povolanie sv. Matúša.“ Začínam rozumieť, čo mi chce pápež povedať.

„Ten Ježišov prst ... namierený na Matúša. Takýto som. Takto sa cítim. Ako Matúš.“ A tu pápež nadobudne rozhodný výraz, akoby konečne našiel verný obraz seba samého, ktorý hľadal: „Matúšovo gesto na obraze na mňa veľmi silne pôsobí: drží svoje peniaze, akoby vravel: „Nie, nepovolávaj mňa! Nie, tieto peniaze sú moje!“. Takýto som aj ja: hriešnik, na ktorého Pán obrátil svoj pohľad.“ A túto skutočnosť som vyjadril aj tým, čo som povedal, keď sa ma spýtali, či prijímam svoje zvolenie za pápeža: Peccator sum, sed super misericordia et infinita patientia Domini nostri Jesu Christi confisus et in spiritu penitentiae accepto.


Prečo ste sa rozhodli stať jezuitom?

Začínam rozumieť, že táto formula prijatia pápežskej voľby je pre pápeža Františka zároveň „dokladom osobnej legitimácie“. K tomu niet už veľmi čo dodať. Pokračujem teda s prvou otázkou, ktorú mám pripravenú v schéme: „Svätý Otče, čo vás viedlo k vstupu do Spoločnosti Ježišovej? Čo vás na jezuitoch zaujalo?“

„Chcel som niečo viac. No nevedel som, čo. Vstúpil som do seminára. Páčili sa mi dominikáni a mal som medzi nimi aj priateľov. Ale potom som si vybral Spoločnosť Ježišovu, ktorú som dobre poznal, pretože seminár spravovali jezuiti. Zaujali ma na nich tri veci: poslanie, komunita a disciplína. To je dosť zvláštne, pretože som rodený „neporiadnik“, disciplínu vôbec nemám v krvi. No ich disciplína, ich spôsob organizácie času ma veľmi oslovili.“

A potom je tu komunita, skutočnosť, ktorá je pre mňa skutočne fundamentálna. Vždy som hľadal spoločenstvo. Nevedel som si predstaviť sám seba ako kňaza – samotára: potrebujem spoločenstvo. To možno vidieť aj na skutočnosti, že som zostal tu, v Dome sv. Marty: v čase, keď ma zvolili, som býval v
izbe č. 207, ktorú mi pridelili lósom. Miestnosť, kde sa nachádzame teraz, bola hosťovskou izbou. Rozhodol som sa bývať tu, v izbe č. 201, pretože keď ma uviedli do pápežského bytu, pocítil som v sebe jasné „nie“. Pápežský byt v Apoštolskom paláci nie je prepychový. Je starodávny, vkusný a priestranný, no nie luxusný. Ale je ako obrátený lievik. Je veľký a priestranný, no má veľmi úzky vchod. Vchádza sa doň takpovediac „ako cez kvapkadlo“ a to nie je nič pre mňa – nie, bez ľudí nedokážem žiť. Potrebujem žiť svoj život spolu s ostatnými“.

Zatiaľ čo pápež hovorí o poslaní a komunite, prichádzajú mi na um všetky dokumenty Spoločnosti Ježišovej, v ktorých sa hovorí o „komunite pre poslanie“ a tieto myšlienky počujem rezonovať v jeho slovách.


Čo znamená pre jezuitu byť pápežom?

Chcem pokračovať v tejto línii a kladiem pápežovi otázku vychádzajúcu z faktu, že je prvým jezuitom, ktorý bol zvolený za rímskeho biskupa: „Ako interpretujete vo svetle ignaciánskej spirituality službu všeobecnej Cirkvi, ku ktorej ste boli povolaný? Čo znamená pre jezuitu byť zvolený za pápeža? Ktorý prvok ignaciánskej spirituality Vám najviac pomáha vykonávať svoju službu?

„Rozlišovanie“, odpovedá pápež František. „Rozlišovanie je jedna z vecí, ktoré Ignác vnútorne najviac rozpracoval. Preňho je to prostriedok vnútorného zápasu, ktorý nám pomáha lepšie spoznávať Pána a zbližša ho nasledovať. Vždy ma oslovovala maxima, ktorou sa opisuje Ignácova vízia: Non coerceri a maximo, sed contineri a minimo divinum est. O tejto vete som veľa uvažoval v súvislosti s úradom autority: nebyť obmedzený najväčším priestorom, ale byť schopný zotrvať v najmenšom priestore. Táto cnosť veľkého a malého je veľkodušnosť, ktorá nás podnecuje k tomu, aby sme zo svojho stanoviska vždy upierali pohľad k horizontu. Znamená to robiť každodenné maličkosti s veľkým srdcom otvoreným voči Bohu a blížnym. Znamená to hodnotiť malé veci na pozadí veľkých horizontov, horizontov Božieho kráľovstva.“

„Táto maxima ponúka parametre pre zaujatie správneho postoja pri rozlišovaní, aby sme preciťovali Božské skutočnosti z Božieho uhla pohľadu. Podľa sv. Ignáca veľké princípy sa musia vteliť do konkrétnych okolností miesta, času a osôb. Aj Ján XXIII. postavil svoju službu autority do tejto pozície, keď opakoval maximu: Omnia videre, multa dissimulare, pauca corrigere, pretože hoci videl všetko, maximálnu dimenziu, rozhodol sa angažovať sa v mále, v minimálnej dimenzii. Je možné mať veľké projekty a uskutočňovať ich tým, že robíme zopár malých vecí. Alebo možno používať slabé prostriedky, ktoré sa napokon ukážu byť účinnejšími než tie silné, ako to píše sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom.“

Rozlišovanie vyžaduje čas. Mnohí si napríklad myslia, že zmeny a reformy sa môžu uskutočniť v krátkom čase. Ja sa naproti tomu domnievam, že na položenie základov skutočnej, účinnej zmeny je vždy potrebný čas, čas na rozlišovanie. Rozlišovanie nás však niekedy pobáda k tomu, aby sme to, čo sme pôvodne zamýšľali urobiť potom, urobili hneď. Toto sa mi stalo v posledných mesiacoch. Rozlišovanie sa vždy uskutočňuje v Pánovej prítomnosti, tak, že zachytávame jeho znamenia, počúvame, čo sa deje, čo prežívajú ľudia, najmä chudobní. Moje voľby, aj tie, ktoré sa vzťahujú na bežný život, napríklad rozhodnutie používať jednoduché auto, vychádzajú z duchovného rozlišovania, ktoré je odpoveďou na požiadavky, ktoré vyplývajú z vecí, zo stretnutí s ľuďmi, z čítania znamení čias. Rozlišovanie v Pánovi ma vedie v mojom uplatňovaní služby autority.“

„Musím povedať, že nedôverujem rozhodnutiam urobeným narýchlo. Som vždy skeptický voči prvému rozhodnutiu, teda voči prvej veci, ktorá mi príde na myseľ, keď treba urobiť rozhodnutie. Vo všeobecnosti môžem povedať, že v tomto prípade ide o slepú uličku. Musím čakať, vnútorne hodnotiť, dopriať si potrebný čas. Múdrosť rozlišovania sa dokáže vyrovnať s nevyhnutnou dvojznačnosťou života a pomáha nám nájsť najvhodnejšie prostriedky, ktoré však nie vždy možno stotožniť s tým, čo sa nám zdá veľké a silné.“


Spoločnosť Ježišova

Rozlišovanie je teda jedným z pilierov pápežovej spirituality. V tomto sa osobitným spôsobom vyjadruje jeho jezuitská identita. Pýtam sa ho preto, ako podľa neho môže dnes Spoločnosť Ježišova slúžiť súčasnej Cirkvi, aký je jej špecifický prínos i prípadné riziká, ktorým čelí.

„Spoločnosť Ježišova je inštitúciou v napätí, vždy radikálne v napätí. Jezuita je takpovediac „decentrovaný“. Spoločnosť Ježišova je sama osebe „decentrovaná“: jej stredom je Kristus a jeho Cirkev. Ak teda Spoločnosť má vo svojom strede Krista a Cirkev, má dva vzťažné body, ktoré ju udržiavajú v rovnováhe, keď žije na periférii. Ak však Spoločnosť príliš pozerá na seba samú, kladie do stredu seba samú ako konsolidovanú, veľmi dobre „vyzbrojenú“ štruktúru, vtedy riskuje, že sa bude cítiť sebestačná a sebaistá. Spoločnosť musí mať stále pred sebou to povestné Deus semper maior, hľadanie stále väčšej Božej slávy a Cirkev ako pravú Nevestu nášho Pána, Krista Kráľa, ktorý si podmaňuje naše srdcia a ktorému ponúkame celú našu osobu a všetku našu námahu, hoci sme len krehkými hlinenými nádobami. Toto napätie nás neustále vedie von zo seba samých. Nástrojom, ktorý robí decentrovanú Spoločnosť silnou, je „odpočet zo svedomia“ ( ktorý je zároveň otcovský i bratský), pretože nám pomáha viac vychádzať zo seba a kráčať za svojím poslaním.“

Pápež sa tu odvoláva na konkrétny bod Konštitúcií Spoločnosti Ježišovej, v ktorom sa píše, že jezuita má „ukázať svoje svedomie“, čiže vnútornú situáciu, v ktorej žije, aby mu tak predstavený mohol s väčším vnútorným vhľadom určiť jeho poslanie.

„Je ťažké hovoriť o Spoločnosti“, pokračuje pápež František. „Keď sa o nej priveľa hovorí, je tu riziko omylov, nepochopení. Spoločnosť je skutočnosť, o ktorej možno hovoriť len v naratívnej forme. Rozlišovanie možno robiť len v rámci narácie, nie vo filozofickom a teologickom zdôvodňovaní, v ktorom je diskusia celkom oprávnená. Špecifický štýl Spoločnosti nespočíva v diskusii, ale v rozlišovaní, a tento proces samozrejme predpokladá aj diskusiu. Mantinely tohto procesu nie sú nikdy vopred určené „mystickou aurou“, myšlienkové pochody nie sú nikdy definitívne uzavreté. Jezuita musí byť človekom nekončiaceho, otvoreného myslenia. V dejinách Spoločnosti boli obdobia, kedy prevládalo uzatvorené, rigídne myslenie, ktoré bolo viac náučno-asketické, než mystické: z tejto deformácia vzišlo Epitome Instituti.“

Pápež sa tu odvoláva na konkrétny spis - praktické kompendium, súhrn Konštitúcií, ktorý sa v Spoločnosti v istom období používal ako ich náhrada. Formácia jezuitov bola určitý čas určovaná týmto textom, až do takej miery, že niektorí už vôbec nečítali Konštitúcie, ktoré sú základným a zakladateľským textom. Podľa pápeža Spoločnosti počas tohto obdobia hrozilo nebezpečenstvo, že pravidlá prevládnu nad charizmou a zvíťazilo v nej pokušenie príliš naširoko vysvetľovať a objasňovať charizmu namiesto toho, aby sa žila v praxi.

Pápež pokračuje: „Jezuita neustále, bez prestania uvažuje, pozerá pri tom na horizont, ku ktorému kráča a sústreďuje sa na Krista. Toto je jeho skutočná sila. A toto podnecuje Spoločnosť, aby neustále pokračovala v tvorivom, veľkodušnom hľadaní. Dnes teda musí byť viac než kedykoľvek predtým kontemplatívna v činnosti; musí prežívať hlbokú blízkosť celej Cirkvi, chápanej ako „Boží ľud“ a „svätá matka hierarchická Cirkev“. Toto vyžaduje veľkú pokoru, obetu, odvahu, najmä vtedy, keď prichádza k nepochopeniam alebo sme objektom nedorozumení a klebiet a je to zároveň najplodnejší postoj. Pomyslime len na napätia, ktorým bol v minulosti vystavený čínsky rítus, malabarský rítus, či redukcie v Paraguaji.“

„Sám som bol svedkom nepochopení a problémov, ktorým čelila Spoločnosť, a to aj v pomerne nedávnej minulosti. Spomeňme len náročné obdobie, keď sa uvažovalo o rozšírení „štvrtého sľubu“ poslušnosti pápežovi na všetkých jezuitov. V čase generála P. Arrupeho mi dodával istotu fakt, že to bol človek modlitby, človek, ktorý trávil mnoho času v modlitbe. Pamätám si ho, ako sa modlil sediac na zemi, tak, ako to robia Japonci. Preto bol schopný zaujať správne postoje a urobiť dobré rozhodnutia.“


Vzor: Peter Faber, „reformovaný kňaz“

Teraz sa pýtam, či sú medzi jezuitmi, od generácie zakladateľov až po dnešok, postavy, ktoré ho obzvlášť oslovili. A tak sa pýtam pápeža, či sú takí, ktorí to sú a prečo práve oni. Pápež začne vymenúvať Ignáca a Františka Xaverského, no potom sa zastaví pri postave, ktorú jezuiti poznajú, no určite v širšom merítku nie je až taká známa: blahoslavený Peter Faber (1506-1546), Savojčan. Je jedným z prvých Ignácových druhov, vlastne celkom prvý, pretože bývali spolu na izbe ešte keď boli študentmi na Sorbone. Tretím spolubývajúcim bol František Xaverský. Pius IX. ho 5. septembra 1872 vyhlásil za blahoslaveného a momentálne prebieha proces jeho kanonizácie.

Pápež mi spomína vydanie Fabrovho diela Memoriale, ktoré dal urobiť dvom jezuitom – špecialistom, keď bol provinciálom. Mimoriadne sa mu páči vydanie, ktoré zostavil Michel de Certeau. Pýtam sa ho teda, prečo ho oslovuje práve Faber, aké črty jeho osobnosti robia naňho dojem.

„Dialóg so všetkými, aj s tými najvzdialenejšími a najzarytejšími protivníkmi; jednoduchá zbožnosť, azda určitá naivita, bezprostredná ochota, jeho pozorné vnútorné rozlišovanie, skutočnosť, že bol mužom veľkých a silných rozhodnutí a zároveň dokázal byť nesmierne láskavým...“

Zatiaľ čo pápež František vymenúva tento zoznam osobných charakteristík svojho obľúbeného jezuitu, začínam rozumieť, do akej miery je preň táto postava skutočným životným modelom. Michel de Certeau jednoducho definuje Fabra ako „reformovaného kňaza“, pre ktorého sú vnútorná skúsenosť, dogmatické vyjadrenie a reforma štruktúr vnútorne neoddeliteľné. Zdá sa, že pápež František sa inšpiruje práve týmto druhom reformy. Pápež nadväzuje úvahou o tom, aký bol v skutočnosti sv. Ignác.

„Ignác je mystik, nie askéta. Vždy ma veľmi nahnevá, keď počujem niekoho hovoriť, že duchovné cvičenia sú ignaciánske iba preto, že sa konajú v tichu. V skutočnosti môžu byť dokonale ignaciánske aj v každodennom živote a bez ticha. Prúd, ktorý príliš zdôrazňuje asketizmus, ticho a pokánie, je deformáciou, ktorá sa rozšírila v Spoločnosti, najmä v španielskom prostredí. Osobne mi je bližší mystický prúd, ktorý reprezentujú napríklad Louis Lallement a Jean - Joseph Surin. A Faber bol tiež mystikom“.


Skúsenosť služby autority

Aký druh autority, spôsob vedenia dozrel prostredníctvom formácie v pátrovi Bergogliovi, ktorý bol najprv predstaveným jezuitskej komunity a neskôr provinciálom v Spoločnosti Ježišovej? Štýl vedenia v Spoločnosti zahŕňa rozhodovanie predstaveného, ale tiež jeho konzultácie so svojimi poradcami. Preto sa pýtam pápeža: „Myslíte, že Vaša minulá skúsenosť vykonávania služby autority Vám môže pomôcť pri Vašom súčasnom riadení univerzálnej Cirkvi?“ Pápež František po krátkom uvažovaní nadobudne vážny, no veľmi pokojný výraz.

„Musím sa priznať, že keď som bol predstaveným v Spoločnosti, nesprával som sa vždy tak, ako som mal, čiže nerobil som potrebné konzultácie. A to nebolo dobré. Spoločnosť vtedy prechádzala zložitým obdobím: stratili sme jednu celú generáciu jezuitov. Z tohto dôvodu som sa stal provinciálom ako veľmi mladý. Mal som 36 rokov, čo bolo šialené. Bolo potrebné čeliť ťažkým situáciám a ja som rozhodoval stroho a zaujato. Musím však dodať jednu vec: keď som niekomu zveril nejakú úlohu, úplne som sa naňho spoľahol. Musel urobiť naozaj veľkú chybu, aby som ho pokarhal. No napriek tomu ľuďom sa autoritárstvo napokon zunuje. Môj autoritársky a rýchly spôsob rozhodovania mi priniesol vážne problémy a obvinenie z ultrakonzervativizmu. Keď som bol v Cordobe, zažil som intenzívnu vnútornú krízu. Je pravda, že som s ľuďmi nezaobchádzal „v rukavičkách“, no nikdy som nebol pravičiar. Bol to skôr môj autoritársky spôsob rozhodovania, ktorý prinášal problémy.“

„Tieto veci hovorím ako svoju životnú skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť pochopiť niektoré nebezpečenstvá. Časom som sa naučil mnoho vecí. Pán umožnil túto pedagógiu autority aj prostredníctvom mojich chýb a hriechov. Ako arcibiskup v Buenois Aires som každé dva týždne zvolával stretnutie so šiestimi pomocnými biskupmi a viackrát za rok som sa stretával s kňazskou radou. Kládli sa tam otázky a bol tam priestor pre diskusiu. Toto mi veľmi pomáhalo robiť lepšie rozhodnutia. A teraz počúvam, ako mi niektorí vravia: „Neraďte sa príliš, jednoducho rozhodujte“. Myslím však, že konzultácia je veľmi dôležitá. Konzistóriá a synody sú príkladmi dôležitých miest, kde sa tieto konzultácie môžu stávať naozaj autentickými a aktívnymi. Je však potrebné dať im menej rigídnu formu. Chcem skutočné, nie formálne konzultácie. Poradný zbor ôsmich kardinálov – externých konzultorov, nevzišiel len z môjho rozhodnutia, ale je ovocím vôle kardinálov, ako ju vyjadrili počas generálnej kongregácie pred konkláve. Opakujem: chcem, aby konzultácie s týmto poradným orgánom boli skutočné, nie formálne.“


„Cítiť s Cirkvou“

Pozastavujem sa pri téme „Cirkev“ a pokúšam sa pochopiť, čo konkrétne pre pápeža Františka znamená „cítiť s Cirkvou“, čo je myšlienka sv. Ignáca z jeho Duchovných cvičení. Pápež bez váhania odpovedá a ako východisko si volí nasledovný obraz.

„Najviac sa mi páči obraz Cirkvi ako svätého a verného Božieho ľudu. Túto definíciu používam často, vychádza z Lumen gentium, odsek číslo 12. Príslušnosť k národu má silnú teologickú hodnotu: Boh v dejinách spásy spasil národ. Neexistuje úplná identita bez príslušnosti k národu. Nikto nie je spasený sám, ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás priťahuje a má pri tom na zreteli komplexnú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa uskutočňujú v ľudskom spoločenstve. Boh vstupuje do tejto komunitnej dynamiky.“

„Subjektom spásy je teda ľud, spoločenstvo. Cirkev je Boží ľud kráčajúci dejinami, so svojimi radosťami i bolesťami. Sentire cum Ecclesia teda pre mňa znamená byť členom tohto ľudu. Veriaci ako celok sú neomylní a prostredníctvom nadprirodzeného zmyslu pre vieru celého Božieho ľudu, ktorý je na ceste, manifestujú svoju infallibilitas in credendo. Takto dnes interpretujem Ignácovo „cítiť s Cirkvou“. Ak dialóg medzi ľudom, biskupmi a pápežom prebieha v tomto duchu a je poctivý, vanie v ňom Duch Svätý. Toto cítenie nie je teda vyhradené výlučne teológom.“

„Je to ako s Máriou: ak chcete vedieť, kto to je, spýtajte sa teológov; ak chcete vedieť, ako ju milovať, spýtajte sa ľudu. Mária milovala Ježiša srdcom ľudu, ako to čítame v Magnifikate. Netreba si teda myslieť, že pochopenie motta „cítiť s Cirkvou“ sa viaže výlučne na cítenie s jej hierarchickou zložkou.“

Po krátkej odmlke pápež upresňuje, aby sa vyhol nedorozumeniam: „Treba si dávať pozor a byť si vedomí toho, že táto neomylnosť veriacich ako celku, o ktorej hovorím vo svetle Koncilu, nie je v žiadnom prípade nijakou formou populizmu. Nie: je to skúsenosť „svätej matky hierarchickej Cirkvi“, ako ju nazýval sv. Ignác, Cirkvi ako Božieho ľudu, ktorý tvoria pastieri a ľud spoločne. Tento celok Božieho ľudu tvorí Cirkev.“

„V Božom ľude vidím prítomnú svätosť, jeho každodennú svätosť. Existuje „stredná trieda svätosti“, o ktorej hovorí Malègue a ktorej súčasťou môže byť každý z nás.“

Pápež sa tu odvoláva na Jospeha Malèguea, svojho obľúbeného francúzskeho spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1876 a zomrel v roku 1940, osobitne na jeho nedokončenú trilógiu Pierres noires. Les Classes moyennes du Salut. Niektorí francúzski kritici ho nazývajú „katolíckym Proustom“.

Pápež pokračuje: „Svätosť vidím v každodennej trpezlivosti, vytrvalosti Božieho ľudu: v žene, ktorá vychováva deti, v mužovi, ktorý pracuje, aby uživil rodinu, v chorých ľuďoch, v starých kňazoch, ktorí majú toľké bolesti a zranenia, no napriek tomu sa usmievajú, pretože celý život slúžili Pánovi, v rehoľných sestrách, ktoré toľko pracujú a žijú skrytú, nenápadnú svätosť. Toto je pre mňa každodenná svätosť. Často ju spájam s trpezlivosťou: nie však len s trpezlivosťou v zmysle hypomoné, schopnosti znášať udalosti a okolnosti života, ale aj v zmysle vytrvalosti v každodennom napredovaní. Toto je svätosť bojujúcej Cirkvi, o ktorej hovorí aj sv. Ignác. Takáto bola aj svätosť mojich rodičov: môjho otca, mojej mamy, mojej starej mamy Rózy, ktorá pre mňa vykonala toľko dobrého. V breviári mám založený jej testament a často si ho čítam: je to pre mňa určitá forma modlitby. Je to svätica, ktorá veľa trpela, aj morálne, no vždy s odvahou napredovala.“

„Cirkev, s ktorou máme cítiť, je domom pre všetkých, nie maličkou kaplnkou, ktorá je schopná pojať len malú skupinku vyvolených. Lono univerzálnej Cirkvi nesmieme zredukovať na ochranné hniezdočko našej priemernosti. A Cirkev je tiež Matkou“, pokračuje pápež. „Cirkev je plodná, má takou byť. Keď vidím zavrhnutiahodné správanie služobníkov Cirkvi alebo zasvätených mužov a žien, prvá vec, čo mi príde na um, je: „aha, starý mládenec“ alebo „aha, stará dievka“. Takéto osoby nie sú to otcovia ani matky. Nie sú schopné dávať život. Naproti tomu, keď čítam napríklad životopisy saleziánskych misionárov, ktorí odišli do Patagónie, čítam dejiny života, plodnosti.“

„Iný príklad zo súčasnosti: všimol som si, že noviny venovali veľa pozornosti môjmu telefonátu istému chlapcovi, ktorý mi napísal list. Zavolal som mu, pretože ten list bol nesmierne krásny a jednoduchý. Pre mňa osobne toto bol skutok plodnosti. Uvedomil som si totiž, že je to mladík, ktorý rastie, ktorý vo mne spoznal otca, a preto mi chce povedať niečo o svojom živote. Otec na to nemôže jednoducho povedať „je mi to fuk“. Z tejto plodnosti mám ohromnú radosť.“


Staré a nové cirkvi

Zostávam pri téme „Cirkev“ a kladiem pápežovi otázku súvisiacu s nedávnymi Svetovými dňami mládeže: „Táto veľká udalosť zacielila pozornosť na mládež, a tiež na „duchovné pľúca“, ktorými sú mladšie, relatívne nedávno založené cirkvi. Aké nádeje pre univerzálnu Cirkev podľa Vás prúdia z týchto miestnych cirkví?“

„Mladé cirkvi rozvíjajú syntézu viery, kultúry a života takpovediac „za pochodu“, a teda odlišným spôsobom, než ju rozvíjajú starobylejšie cirkvi. Pre mňa je vzťah starobylejších a mladších cirkví podobný vzťahu medzi mladými a starými ľuďmi v spoločnosti: obe skupiny pripravujú budúcnosť, jedni svojou silou, energiou a druhí svojou skúsenosťou a múdrosťou. Samozrejme, vždy pri tom čelíme rizikám; mladšie Cirkvi riskujú, že sa budú cítiť sebestačné, kým starobylejšie riskujú, že budú chcieť vnútiť mladým cirkvám svoje kultúrne modely. Napriek tomu, budúcnosť sa tvorí spoločne.“


Cirkev? Poľná nemocnica...

Keď pápež Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu na pontifikát, opísal dnešný svet ako rýchlo sa meniaci a zmietaný problémami, ktoré sú pre život viery mimoriadne významné, čo podľa neho vyžaduje telesnú i duševnú energiu. Vo svetle toho, čo mi práve povedal, sa pýtam pápeža: „Čo v tomto historickom okamihu Cirkev najviac potrebuje? Sú potrebné reformy? Aké sú vaše túžby, priania pre Cirkev do najbližších rokov? O akej Cirkvi snívate?“

Pápež František nadväzuje na začiatok otázky a svoju odpoveď začína vyjadrením priateľstva a nesmiernej úcty k svojmu predchodcovi: „Pápež Benedikt urobil gesto svätosti, veľkosti a pokory. Je to boží človek.“

Pokračuje: „Jasne vidím, že to, čo dnes Cirkev najviac potrebuje, je schopnosť liečiť zranenia a rozohrievať srdcia veriacich. Potrebujeme predovšetkým vzájomnú blízkosť. Pre mňa je Cirkev ako poľná nemocnicou po boji. Je zbytočné pýtať sa ťažko zraneného, či má vysoký cholesterol alebo cukor! Musíme najprv ošetriť jeho rany. Potom môžeme hovoriť o ostatnom. Liečiť zranenia, liečiť zranenia... Treba začať „zdola“.“

„Cirkev sa niekedy uzatvára v malichernostiach, v malých prikázaniach. Najdôležitejšia vec je však prvé ohlasovanie: „Ježiš Kristus ťa spasil!“ Služobníci Cirkvi musia byť v prvom rade služobníkmi milosrdenstva. Spovedník je napríklad vždy vystavený riziku, že bude príliš rigoróznym alebo naopak príliš laxným. Ani v jednom z týchto prípadov však nie je milosrdným , pretože mu v skutočnosti nejde o dobro človeka. Rigorista si umýva ruky a kajúcnika odkazuje na prikázanie. Laxný spovedník si umýva ruky a pri tom hovorí „toto nie je hriech“, alebo podobné veci. Osoby však treba sprevádzať a rany liečiť, nie prehliadať.“

„Ako zaobchádzame s Božím ľudom? Snívam o Cirkvi, ktorá by bola Matkou a Pastierkou. Služobníci Cirkvi musia byť milosrdní, starať sa o ľudí, sprevádzať ich ako milosrdný Samaritán, ktorý umýva, očisťuje, dvíha svojho blížneho. Toto je podstata evanjelia. Boh je väčší než hriech. Organizačné a štrukturálne reformy sú druhoradé, teda sú na rade neskôr. Prvoradou reformou musí byť reforma postojov. Služobníci evanjelia musia byť osoby schopné rozohriať srdcia ľudí, kráčať nocou spolu s nimi, viesť s nimi dialóg a tiež zostúpiť do ich temnôt bez toho, aby sa v nich stratili. Boží ľud chce pastierov, a nie funkcionárov či štátnych klerikov. Osobitne biskupi majú byť ľuďmi schopnými trpezlivo držať krok s Bohom uprostred jeho ľudu, aby nik nezostal pozadu a tiež sprevádzať stádo, ktoré „vetrí“ nové cesty.“

„Namiesto toho, aby sme boli Cirkvou, ktorá má otvorené dvere, len aby prijímala a dostávala, snažme sa byť Cirkvou, ktorá nachádza nové cesty, ktorá je schopná vyjsť zo seba a vykročiť v ústrety tým, ktorí do nej nepatria, ktorí odišli, alebo sú voči nej ľahostajní. Tí, ktorí odišli, to neraz urobili z dôvodov, ktoré, ak ich vezmeme vážne a doceníme, môžu viesť k návratu. To však vyžaduje smelosť, odvahu.“

Sumarizujem to, čo pápež povedal a poukazujem na skutočnosť, že je mnoho kresťanov, ktorí žijú v situáciách, ktoré sú z pohľadu Cirkvi „neregulárne“, komplikované, kresťaniov, ktorí žijú s otvorenými ranami. Myslím na znovuzosobášených rozvedených, homosexuálne páry a na iné zložité situácie. Ako v týchto prípadoch uskutočňovať misijnú pastoráciu? Na čo klásť dôraz? Pápež posunkom naznačuje, že pochopil, čo chcem povedať a odpovedá.

„Musíme ohlasovať Evanjelium na každom rohu, hlásať dobrú zvesť o Kráľovstve a liečiť, aj prostredníctvom nášho ohlasovania, každú chorobu a zranenie. V Buenos Aires som dostával listy od homosexuálnych osôb, ktoré boli „sociálne zranené“, pretože mi vraveli, že cítia, ako ich Cirkev vždy odsudzovala. Cirkev to však nechce robiť. Počas spiatočného letu z Ria de Janiera som povedal, že ak má homosexuálna osoba dobrú vôľu a hľadá Boha, ja nie som ten, ktorý ju môže súdiť. Tým som vlastne nepovedal nič nového, len to, čo vraví Katechizmus. Náboženstvo má právo vyjadriť svoj názor v službe človeku, no Boh nás stvoril slobodnými: násilné duchovné zasahovanie do osobného života nie je možné. Raz sa ma jeden človek provokatívne spýtal, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som mu protiotázkou: „Povedz mi: Keď Boh hľadí na homosexuálnu osobu, prijíma jej existenciu s láskou, alebo ju odsudzuje a odmieta?“ Vždy treba mať na zreteli osobu. A tu vstupujeme do tajomstva človeka. Boh sprevádza osoby v ich životoch a my ich tiež máme sprevádzať, a pri tom vychádzať z ich konkrétnych podmienok. Je potrebné milosrdné sprevádzanie. Keď sa toto uskutoční, Duch Svätý vnukne kňazovi, čo je správne v danej chvíli povedať.“

„Toto je veľkosť spovede: individuálny, osobný prístupe ku kajúcnikom a skutočnosť, že umožňuje rozlíšiť, čo je pre konkrétnu osobu, ktorá hľadá Boha a jeho milosť najlepšie. Spovednica nie je mučiareň, ale miesto milosrdenstva, kde nás Pán vyzýva, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách. Tu mi prichádza na um situácia istej ženy, ktorá mala za sebou stroskotané manželstvo a potrat. Neskôr sa znovu zosobášila a teraz žije usporiadaným rodinným životom a má päť detí. Hoci sa úprimne kajá, stále ju veľmi ťaží spomienka na podstúpený potrat. Chcela by však napredovať v kresťanskom živote. Otázka, ktorá je zároveň výzvou, znie: čo má v takejto situácii robiť spovedník?“

„Nesmieme zostať fixovaní len na otázky súvisiace s potratom, homosexuálnymi manželstvami a antikoncepciou. Nehovorím veľa o týchto veciach, čo mi niektorí vyčítajú. Keď však už o nich hovoríme, treba to robiť v kontexte. Koniec koncov, názor Cirkvi na ne je všeobecne známy a ja som jej synom, preto myslím nie je potrebné o týchto veciach neustále hovoriť.“

„Dogmatické ani morálne zásady nemajú všetky rovnaký stupeň dôležitosti. Misijná pastorácia nesmie byť posadnutá neartikulovaným tradovaním množstva doktrín, ktoré treba všetky rovnako naliehavo implementovať. Autentické misijné ohlasovanie sa sústreďuje na podstatné, nevyhnutné prvky, ktoré sú zároveň tým, čo najviac nadchýňa a priťahuje, čo zapaľuje srdcia, ako tomu bolo v prípade emauzských učeníkov. Potrebujeme teda nájsť novú rovnováhu, v opačnom prípade hrozí, že „morálna budova“ Cirkvi sa zrúti ako domček z karát, že stratí sviežosť a vôňu evanjelia. Evanjeliová ponuka musí byť jednoduchšia, hlbšia, viac vyžarujúca. Z tejto ponuky potom prirodzene vyplynú aj mravné konzekvencie.“

„Keď hovorím toto, myslím aj na kazateľskú službu Cirkvi a na obsah nášho kázania. Pekná kázeň, skutočná kázeň musí vždy začínať prvým ohlasovaním, ohlasovaním spásy. Niet nič silnejšieho, hlbšieho a istejšieho, než toto ohlasovanie. Až potom možno robiť katechézu a vyvodzovať morálne konzekvencie. Ohlasovanie spásnej Božej lásky je teda k morálnym a náboženským záväzkom vo vzťahu priority. Dnes sa niekedy zdá, akoby prevládal opačný vzťah priority. Homília je skúšobným kameňom, ktorým sa preveruje blízkosť pastiera k svojmu ľudu, jeho schopnosť stretnúť sa s ním, pretože dobrý kazateľ musí poznať srdce svojho spoločenstva, aby bol schopný hľadať, kde pramení živá a vrúcna túžba po Bohu. Evanjeliové posolstvo teda nemožno zredukovať len na niektoré jeho aspekty, ktoré, i keď sú dôležité, vzaté izolovane zďaleka nepredstavujú „srdce“ Ježišovej náuky.“


Prvý pápež – rehoľník po 182 rokoch...

František je po 182 rokoch prvým pápežom, ktorý vzišiel z rehole ( po kamaldulovi Gregorovi XVI., ktorý bol zvolený v roku 1831). Pýtam sa ho teda: „Aké je dnes v Cirkvi špecifické miesto zasvätených mužov a žien?“

„Rehoľníci sú prorokmi. Sú tými, ktorí si zvolili nasledovanie Ježiša. Napodobňujú tak jeho život – poslušnosťou Otcovi, chudobou, životom v spoločenstve, čistotou. Rehoľné sľuby sa však nesmú stať karikatúrou, pretože v tomto prípade sa komunitný život stane peklom a čistota sa stane staromládeneckým spôsobom života. Sľub čistoty je sľubom plodnosti. Rehoľníci sú v Cirkvi povolaní najmä k tomu, aby boli prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako žil Ježiš na tejto zemi a ktorí ohlasujú, ako bude vyzerať nebeské kráľovstvo vo svojej eschatologickej dokonalosti. Rehoľník sa nikdy nesmie zriecť svojej prorockej úlohy. Toto však neznamená protiviť sa hierarchickej časti Cirkvi, i keď prorocká úloha a hierarchická štruktúra nie sú to isté. Hovorím tu postoji, ktorý má byť vždy kladný, no nie bojazlivý. Pomyslime len na to, čo všetko urobili toľkí svätí mnísi, rehoľníci a rehoľníčky, od čias svätého opáta Antona. Byť prorokmi môže niekedy znamenať robiť hluk... Proroctvo spôsobuje rozruch, lomoz, niekto by povedal „neporiadok“. No v skutočnosti jeho charizma spočíva v tom, že je kvasom: proroctvo hlása ducha evanjelia.“


Rímske dikastériá, synodalita, ekumenizmus

Vychádzam z pápežovej poznámky o hierarchii a v tejto súvislosti sa ho pýtam: „Čo si myslíte o rímskych dikastériách?

„Rímske dikastériá slúžia pápežovi a biskupom: majú pomáhať miestnym cirkvám a biskupským konfernciám. Sú to pomocné mechanizmy. Avšak v niektorých prípadoch, pokiaľ sa nechápu správne, existuje riziko, že sa stanú orgánmi cenzúry. Je znepokojujúce pozorovať, koľko obvinení z nedostatku ortodoxnosti prichádza do Ríma. Domnievam sa, že týmito prípadmi by sa mali zaoberať miestne biskupské konferencie, ktorým však môže prísť z Ríma účinná pomoc. Takéto prípady je totiž najlepšie riešiť priamo na mieste. Rímske dikastériá majú plniť úlohu sprostredkovateľov, nie manažérov.“

Pripomínam pápežovi, že 29. júna, počas obradu požehnania a odovzdania pálií 34 arcibiskupom – metropolitom, potvrdil „cestu synodality“ ako cestu, ktorá bude viesť celú Cirkev k „rastu v harmónii so službou Petrovho primátu“. Moja otázka je nasledovná: „Ako zharmonizovať Petrov primát so synodalitou? Ktoré cesty sa javia ako schodné, aj v perspektíve ekumenizmu?“

„Musíme kráčať spoločne: ľud, biskupi i pápež. Synodalitu treba prežívať na všetkých úrovniach. Možno nadišiel čas zmeniť metodológiu synody, pretože tá súčasná sa mi vidí priveľmi statická. To môže mať aj veľkú ekumenickú hodnotu, najmä vo vzťahu k našim pravoslávnym bratom. Môžeme sa od nich naučiť veľa o zmysle pre biskupskú kolegialitu a o tradícii synodality. Spoločné uvažovanie, pohľad na to, ako bola spravovaná Cirkev prvých storočí, pred schizmou medzi Východom a Západom, zaiste časom prinesie ovocie. V ekumenických vzťahoch je dôležité nielen lepšie sa navzájom poznať, ale tiež uznať to, čo Duch Svätý zasial do druhých ako dar aj pre nás samých. Chcem pokračovať v uvažovaní o spôsobe výkonu Petrovho primátu, ktoré v roku 2007 začala Zmiešaná medzinárodná komisia, a ktoré viedlo k podpísaniu Ravenského dokumentu. Po tejto ceste treba kráčať ďalej.“

Snažím sa pochopiť, ako vidí pápež budúcnosť jednoty Cirkvi. Odpovedá mi: „Budúcnosť je jednota v mnohosti, musíme spolu kráčať zjednotení, no zároveň rozdielni: niet inej cesty k jednote. Toto je Ježišova cesta.“

A čo úloha ženy v Cirkvi? Pápež sa touto témou zaoberal pri rôznych príležitostiach. V jednom rozhovore vyhlásil, že prítomnosť ženy v Cirkvi je nedocenená, pretože pokušenie mužského šovinizmu neponechalo priestor na to, aby sa jasne ukázala úloha, ktorú zohráva žena v kresťanskej komunite. Touto otázkou sa zaoberal napríklad aj v rozhovore počas spiatočného letu z Ria de Janiera, kde zdôraznil, že zatiaľ nebola rozpracovaná skutočne hlboká teológia ženy. Pýtam sa ho preto: „Aká je úloha ženy v Cirkvi? Ako dnes viac zviditeľniť toto jej poslanie?“

„Je potrebné rozšíriť priestor efektívnejšej ženskej prítomnosti v Cirkvi. Mám ale strach z „machizmu v sukni“ ako riešenia, pretože žena má inú vnútornú štruktúru ako muž. Debaty o úlohe ženy sú totiž často inšpirované machistickou ideológiou. Ženy kladú hlboké otázky, ktoré treba brať vážne. Cirkev nemôže existovať bez ženy a jej prínosu. Cirkev nevyhnutne potrebuje ženy. Žena Mária je dôležitejšia než všetci biskupi. Hovorím to preto, že si netreba zamieňať hodnotu s hodnosťou, funkciou. Treba teda prehĺbiť naše úvahy o identite ženy v Cirkvi. Treba viac pracovať na formulovaní hlbokej teológie ženy. Len tak budeme môcť správne uvažovať o úlohe ženy vo vnútri Cirkvi. Ženský génius je pri prijímaní dôležitých rozhodnutí v Cirkvi nevyhnutne potrebný. Výzva, ktorej čelíme, je nasledovná: uvažovať o špecifickom mieste ženy, aj a práve tam, kde sa v najrozličnejších kontextoch vykonáva v Cirkvi služba autority.“


Druhý vatikánsky koncil

„Čo uskutočnil Druhý vatikánsky koncil? Čím bol a je pre Cirkev?“, pýtam sa pápeža vo svetle jeho predchádzajúcich úvah a očakávam dlhú a bohato členenú odpoveď. Získavam však dojem, že pápež jednoducho považuje Koncil za natoľko samozrejmý, nekontroverzný fakt, že na to, aby sme si uvedomili jeho dôležitosť, netreba o ňom príliš dlho rozprávať.

„Druhý vatikánsky koncil bol relektúrou evanjelia vo svetle súčasnej kultúry. Dal podnet k hnutiu obnovy, ktoré vychádza zo samotného evanjelia. Jeho plody sú nesmierne. Stačí spomenúť liturgiu. Práca na liturgickej reforme bola službou Božiemu ľudu vychádzajúcou z relektúry evanjelia vo svetle konkrétnej dejinnej situácie. Iste, existujú rozličné interpretačné línie koncilu, ktoré zdôrazňujú buď kontinuitu alebo naopak diskontinuitu, no jedno je jasné: dynamika relektúry evanjelia z pohľadu súčasnosti, ktorú započal Koncil, je absolútne nezvratným faktom. Potom sú tu partikulárnejšie otázky, ako napríklad liturgia podľa starého rítu. Myslím, že rozhodnutie pápeža Benedikta v tejto veci bolo rozumné, urobené s pomocou ľudí, ktorí sa vyznačujú osobitnou liturgickou vnímavosťou, citlivosťou. So znepokojením však sledujem riziko ideologizácie, inštrumentalizácie Vetus Ordo.“


Hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach

Pápež František vo svojich príhovoroch veľmi zdôrazňuje výzvy, ktorým v súčasnosti čelíme. Pred niekoľkými rokmi napísal, že k tomu, aby sme videli skutočnosť takú, aká naozaj je, potrebujeme pohľad viery, v opačnom prípade ju uvidíme fragmentovanú, rozkúskovanú. Toto je aj jedna z tém jeho encykliky Lumen fidei. Vynárajú sa mi v mysli aj niektoré pasáže z jeho príhovorov počas Svetových dní mládeže v Riu de Janiero. Zacitujem mu z nich: „Boh je skutočný a prejavuje sa v dnešku“; „Boh je všade“. Sú to myšlienky, ktoré sú echom ignaciánskeho výrazu „hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach“. Pýtam sa teda pápeža: „Vaša Svätosť, ako možno hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach?“

„To, čo som povedal v Riu, má časový význam. Existuje totiž pokušenie hľadať Boha v minulosti alebo v budúcnosti. Iste, Boh sa nachádza aj v minulosti, v stopách, ktoré zanechal. A ako prísľub je aj v budúcnosti. Ale povedzme to takto: „konkrétny“ Boh je v dnešku. Preto nám náreky nad prítomnosťou nikdy, nikdy nepomôžu nájsť ho. Dnešné lamentácie nad tým, kam sa uberá „barbarský“ svet, často v konečnom dôsledku vzbudzujú v Cirkvi túžby po poriadku chápanom ako číra konzervácia, obrana. To je však pomýlený postoj. Boha treba stretávať v dnešku.“

„Boh sa prejavuje v dejinnom zjavení, v čase. Procesy začínajú v čase a kryštalizujú v priestore. Boh je prítomný v čase, v práve prebiehajúcich procesoch. Nie je správne privilegovať miesta moci pred časmi procesov, ktoré neraz trvajú veľmi dlho. Skôr než obsadzovať priestory musíme iniciovať procesy. Boh sa prejavuje v čase a je prítomný v dejinných procesoch. Toto nás má viesť k tomu, aby sme privilegovali konanie, ktoré plodí nové dynamiky. To však vyžaduje trpezlivosť, schopnosť čakať.“

„Stretávanie sa s Bohom vo všetkých veciach nie je empirickým heuréka. Človek je vo svojej podstate taký, že keď túži po stretnutí s Bohom, chce ho bezprostredne empiricky konštatovať. Takto však Boha nestretneme. Človek ho stretáva tak, ako Eliáš, v jemnom vánku. Zmysly, ktoré zachytávajú Boha, nazýva sv. Ignác „duchovnými zmyslami“. Ignác nás žiada, aby sme otvorili svoju duchovnú vnímavosť, aby sme prekročili čisto empirický prístup, a tak stretli Boha. Toto však vyžaduje kontemplatívny postoj: pri stretnutiach s vecami a situáciami cítiť, že sme so svojím rozumom a emóciami na dobrej ceste. Znakom, že sme na správnej ceste, je hlboký pokoj, duchovná útecha, láska k Bohu a prostredníctvom nej aj ku všetkým stvoreniam.“


Istota a omyly

Ak stretnutie s Bohom nie je „empirickým heuréka“ – hovorím pápežovi - a ak ide o cestu, pri ktorej sa interpretujú dejiny, možno sa dopustiť aj omylov...

„Áno, keď sa snažíme hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, vždy zostáva určitá zóna neistoty. Musí to tak byť. Ak niekto prehlasuje, že s úplnou istotou stretol Boha a ani len okrajovo sa pri tom nezmieni o neistote, niečo nie je v poriadku. Toto je pre mňa dôležitým kľúčom. Ak niekto má odpovede na všetky otázky, je to znak, že s ním nie je Boh. Znamená to, že je falošným prorokom, ktorý zneužíva náboženstvo pre svoje ciele. Veľkí vodcovia Božieho ľudu, ako napríklad Mojžiš, vždy ponechali priestor pochybnostiam. Je potrebné nechať priestor Pánovi, nie našim istotám, byť pokornými. V každom skutočnom rozlišovaní, ktoré je otvorené potvrdeniu prostredníctvom duchovnej útechy, je prítomná neistota.“

„Riziko, ktorému čelí naša snaha hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, spočíva v túžbe po priveľkej jasnosti, v túžbe povedať s arogantnou ľudskou istotou: „Boh je tu.“ Takto však nájdeme len boha, ktorého sme si sami ušili na našu mieru. Správny postoj je ten augustínovský: hľadať Boha, aby sme ho našli a nachádzať ho, aby sme ho stále hľadali. Boha často hľadáme takpovediac potme, po hmate, ako to čítame v Biblii. Toto je skúsenosť našich veľkých otcov vo viere, ktorí sú nám vzormi. Je potrebné v tomto svetle nanovo čítať jedenástu kapitolu Listu Hebrejom. Abram na základe viery odišiel z vlasti bez toho, aby vedel, kam vlastne ide. Všetci naši predkovia vo viere zomreli s pohľadom upretým na prisľúbené dobrá, no videli ich len zďaleka... Náš život nám nebol daný ako libreto k opere, kde je všetko napísané, ale naopak spočíva v tom, že ideme, kráčame, konáme, hľadáme, pozeráme... Treba vstúpiť do dobrodružstva hľadania stretnutia s Bohom a najmä Božieho hľadania stretnutia s nami.“

„Pretože Boh je iniciátorom, on je vždy tým, ktorý prichádza ako prvý. Boh je tak trochu ako kvet mandle, ktorá rastie na tvojej Sicílii, Antonio. Vždy kvitne ako prvý. Čítame to v prorokoch. S Bohom sa teda stretávame „za pochodu“, na ceste. Na tomto mieste by niekto mohol namietnuť, že to je predsa relativizmus. Je to skutočne relativizmus? Áno, ak to pochopíme zle, ako druh určitého nejasného panteizmu. Nie, ak to pochopíme v biblickom zmysle, pre ktorý je Boh vždy prekvapením, a teda človek nikdy vopred presne nevie, kde a ako ho stretne, pretože to nie sme my, kto určuje časy a miesta stretnutia s Ním. Treba teda byť pozornými a rozpoznať toto stretnutie. Preto je ignaciánske rozlišovanie také fundamentálne.“

„Ak je kresťan reštauracionistom, legalistom, ak chce mať vo všetkom jasno a istotu, nič nenájde. Tradícia a historická pamäť nám pomáhajú mať odvahu otvoriť Bohu nové priestory. Kto dnes hľadá len disciplinárne riešenia, kto má prehnanú tendenciu k doktrinálnej istote, kto sa tvrdohlavo snaží vzkriesiť minulosť, ten má statickú a spiatočnícku víziu. Takto sa z viery stáva ideológia – jedna z mnohých. Mám len jednu dogmatickú istotu: Boh pôsobí v živote každej osoby. Boh je v každom človeku. Ak aj doterajší život človeka bol katastrofou, ak je aj zničený neresťami, drogami alebo čímkoľvek iným, napriek tomu Boh je v jeho živote. Je možné a potrebné hľadať ho v každom ľudskom živote. Aj keď je život človeka pôdou plnou tŕnia a buriny, vždy je v ňom miesto, na ktorom môže vzísť dobré semienko. Treba dôverovať Bohu.“


Máme byť optimistami?

Tieto pápežove slová mi pripomínajú niektoré jeho minulé úvahy, keď ešte ako kardinál Bergoglio napísal, že Boh žije v meste, zamiešaný medzi všetkých a v jednote s každým. Podľa môjho názoru je to iný spôsob, ako vyjadriť to, čo sv. Ignác píše v
Duchovných cvičeniach, totiž že Boh „pracuje a pôsobí“ v našom svete. Pýtam sa teda pápeža: „Máme byť optimistami? Aké sú znamenia nádeje v súčasnom svete? Ako možno byť optimistami uprostred sveta zmietaného krízami?“

„Nerád používam slovo „optimizmus“, pretože vyjadruje čisto psychologický postoj. Namiesto toho radšej používam slovo „nádej“ v zmysle toho, čo čítame v jedenástej kapitole Listu Hebrejom, ktorú som už spomínal. Patriarchovia neustále kráčali vpred, hoci museli čeliť veľkým ťažkostiam. Ako čítame v Liste Rimanom, nádej nesklame. Pomysli naproti tomu na prvú hádanku Pucciniho princeznej Turandot“, vyzýva ma pápež.

V tejto chvíli si v mysli pripomínam verše hádanky, ktorá má ako správnu odpoveď slovo „nádej“: V temnej noci sa vznáša dúhový prízrak./Stúpa a rozprestiera krídla/ nad nekonečným čiernym ľudstvom./ Celý svet ho vzýva/ celý svet ho úpenlivo prosí./ No prízrak mizne na úsvite / aby sa opäť zrodil v ľudskom srdci./ Každú noc sa rodí/ a každý deň umiera! Sú to verše, ktoré vyjavujú túžbu po nádeji, no táto je v nich len dúhovým prízrakom, čo mizne na svitaní.

Pápež František pokračuje: „Kresťanská nádej nie je preludom a neklame. Je to teologálna cnosť, čiže Boží dar, ktorý nemožno zredukovať na optimizmus, ktorý je niečím čisto ľudským. Boh nefalšuje nádej, nemôže zaprieť sám seba. Boh je jedným veľkým prísľubom.“


Umenie a tvorivosť

Hlboko na mňa zapôsobilo, že pápež použil vo svojej úvahe o nádeji citát z opery Turandot. Chcel by som lepšie pochopiť jeho umelecké a literárne afinity. Pripomínam mu, ako v roku 2006 povedal, že veľkí umelci sa vyznačujú schopnosťou prezentovať ako krásne aj tragické a bolestné životné skutočnosti. Pýtam sa ho teda, ktorí sú jeho obľúbení umelci a spisovatelia; či sa vyznačujú nejakými spoločnými črtami...

„Vždy som mal rád autorov, ktorí boli navzájom veľmi odlišní. Mám veľmi rád Dostojevského a Hölderlina. V súvislosti s Hölderlinom by som rád vyzdvihol najmä lyriku, ktorú zložil pri príležitosti narodenín svojej starej mamy a ktorá je mimoriadne krásna. Priniesla mi nielen estetický zážitok, ale aj veľký duchovný úžitok. Končí sa veršom: „Kiež muž dodrží to, čo sľúbil chlapec“. Veľmi na mňa zapôsobila, pretože som mal veľmi rád svoju starú mamu Rózu, a Hölderlin tu pripodobňuje svoju starú mamu Márii, ktorá zrodila Ježiša. Ten je pre neho priateľom zeme, čo žiadneho človeka nepovažuje za cudzinca. Trikrát som prečítal Manzoniho Snúbencov a túto knihu mám aj teraz na stole, pretože ju plánujem opäť čítať. Manzoni mi dal naozaj veľa. Keď som bol dieťa, moja stará mama ma naučila naspamäť začiatok Snúbencov: „Rameno jazera Lago di Como, ktoré smeruje na juh, medzi neprerušovanými chrbtami hôr...“ Veľmi sa mi páčil aj Gerard Manley Hopkins.“

„Z maliarov obdivujem Caravaggia: jeho obrazy ma veľmi oslovujú. No páči sa mi aj Chagall a jeho Biele ukrižovanie...“

„V oblasti hudby mám rád Mozarta. Úryvok Et Incarnatus est z jeho Omše C-dur je neprekonateľný: privádza človeka k Bohu! Mám rád Mozarta v interpretácii Clary Haskilovej. Mozart ma napĺňa: nemôžem o ňom rozmýšľať, musím ho precítiť. Veľmi sa mi páči aj Beethoven, jeho prometeovské námety. Jeho najprometeovskejším interpretom je podľa mňa Furtwängler. A potom sú tu Bachove Pašie. Mám veľmi rád Bachov úryvok Erbarme Dich, čo je vlastne Petrov plač v pašiách podľa Matúša. Je naozaj povznášajúci. Potom mám rád Wagnera, no na inej úrovni, nie až tak intímne. Rád ho počúvam, no nie vždy. Najviac sa mi páčila tetralógia Prsteň Nibelungov v podaní Furtwänglera, ktorú uvádzala La Scala v päťdesiatych rokoch minulého storočia. No páčil sa mi aj Parsifal v Knappertsbuschovej interpretácii z roku 1962.“

„Mali by sme hovoriť aj o kinemtografii. Môj azda najobľúbenejší film je Felliniho Cesta. Stotožňujem sa s týmto dielom, v ktorom je implicitná odvolávka na sv. Františka. Myslím, že keď som mal 10-12 rokov, videl som všetky filmy s Annou Magnaniovou a Aldom Fabrizim. Ďalší film, ktorý sa mi veľmi páčil, je Rím, otvorené mesto. Za svoju kinematografickú kultúru vďačím najmä svojim rodičom, ktorí ma často brávali do kina.“

„Vo všeobecnosti mám rád tragických umelcov, najmä veľkých klasikov. Cervantes vkladá do úst bakalárovi Carrascovi krásnu definíciu na oslavu príbehu Don Quijota: „deti ho majú v rukách, mladí ho čítajú, dospelí ho pochopia a starí ho pochvália“. Toto je pre mňa dobrá definícia klasika.“

Tieto pápežove narážky ma naozaj zaujali a cítim v sebe túžbu vstúpiť bránou jeho umeleckého vkusu do jeho života. Bola by to však dlhá cesta. Zahŕňala by aj kinematografiu, od talianskeho neorealizmu až po Babettinu hostinu. Prichádzajú mi na um autori a ich diela, aj menej slávni a skôr lokálneho významu, ktorých spomenul pri iných príležitostiach: od básne Martín Fierro Josého Hernándeza cez poéziu Nina Costu, až po Il grande esodo Luigiho Orseniga. Myslím však aj na Josepha Malèguea a Josého Máriu Pemàna. A samozrejme na Danteho a Bogresa a tiež na Leopolda Marechala, autora diel Adán Buenosayres, El banquete de Severo Arcángelo a Megafón o la guerra.

Myslím obzvlášť na Borgesa, pretože Bergoglio sa s ním ako 28 ročný profesor literatúry v
Colegio de la Inmaculada Concepción osobne stretol. Bergoglio učil v posledných dvoch ročníkoch gymnázia a snažil sa podnietiť svojich študentov k tvorivému písaniu. V jeho veku som mal som podobnú skúsenosť, keď som v Istituto Massimo v Ríme založil literárnu webstránku BombaCarta. Rozprávam mu o tom. Potom prosím pápeža, aby mi porozprával o svojej skúsenosti.

Odpovedá: „Bola to tak trochu riskantná záležitosť. Snažil som sa podnietiť svojich žiakov, aby čítali El Cida. No nepáčilo sa im to. Chceli čítať Garciu Lorca. Preto som rozhodol, že El Cida budú čítať doma a počas vyučovania budeme preberať autorov, ktorí sa im páčia viac. Samozrejme, študenti chceli čítať „pikantnejšie“ literárne diela, či už súčasné, ako napríklad La casa infiel, alebo klasické, ako napríklad La Celestina od Fernanda de Rojas. Pri čítaní toho, čo ich momentálne zaujímalo, však postupne prišli na chuť literatúre a poézii vo všeobecnosti a prešli k iným, náročnejším autorom. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Dokončil som program lektúry, no nesystematickým spôsobom, teda nie tak, ako som si to stanovil na začiatku, ale podľa poriadku, ktorý prirodzene vyplynul z čítania autorov. Takýto spôsob výučby mi bol veľmi blízky: nerád som si robil presné plány, stačilo mi zhruba vedieť, kam sa chcem so študentmi dostať. Vtedy som ich začal podnecovať aj k písaniu. Na konci som sa rozhodol dať prečítať dve poviedky svojich študentov Borgesovi. Poznal som totiž jeho sekretárku – kedysi bola mojou učiteľkou klavíra. Borgesovi sa veľmi páčili. Vtedy mi navrhol, že napíše predslov k zbierke textov mojich študentov.“

Pýtam sa pápeža: „Svätý Otče, je pre život človeka dôležitá tvorivosť?“ Smeje sa a odpovedá: „Pre jezuitu je mimoriadne dôležitá! Jezuita musí byť tvorivý.“


Prvé línie a laboratóriá

Tvorivosť je teda pre jezuitu dôležitá. Pápež František pri audiencii, ktorú poskytol jezuitom z La Civiltá Cattolica a ich spolupracovníkom, vyzdvihol trojicu iných charakteristík dôležitých pre kultúrnu činnosť jezuitov. V mysli sa vraciam k tomuto dňu, k 14. júnu. Spomínam si, že v rozhovore, ktorý predchádzal stretnutiu s celou našou skupinou, mi naznačil túto triádu: dialóg, rozlišovanie, prvé línie. Nástojil najmä na poslednom bode, pričom mi zacitoval Pavla VI., ktorý v jednom z pamätných príhovorov povedal jezuitom: „Všade v Cirkvi, na najnáročnejších a najvýznamnejších poliach pôsobnosti, na križovatkách ideológií, v „sociálnych zákopoch“, kde vždy dochádzalo a dochádza k stretnutiu medzi pálčivými potrebami človeka a večným posolstvom evanjelia, tam vždy boli a sú prítomní jezuiti.“

Prosím pápeža o objasnenie: „Žiadali ste nás, aby sme si dávali pozor a neupadli do „pokušenia „udomácniť“ prvé línie: treba im ísť v ústrety, a nie prinášať si ich domov, aby sme si ich „nalakovali“ a udomácnili“. Na čo tým narážal? Čo presne tým chcel povedať? Tento rozhovor poskytuje skupine jezuitských časopisov: k čomu ich chce pápež vyzvať? Aké majú byť ich priority?“

„Tri kľúčové slová, ktorými som sa obrátil na redaktorov Civiltá Cattolica, možno rozšíriť na všetky časopisy Spoločnosti Ježišovej, s rozličnými akcentmi v závislosti od ich povahy a cieľov. Keď nástojím na dôležitosti prvých línií, osobitným spôsobom mám na mysli dôležitosť toho, aby človek, ktorý sa venuje kultúrnej činnosti, bol zaangažovaný do kontextu, v ktorom pôsobí a o ktorom uvažuje. Vždy totiž na nás číha nebezpečenstvo, že budeme žiť v sterilnom prostredí laboratória. Naša viera nie je „laboratórnou vierou“, ale vierou na ceste, dejinnou vierou. Boh sa totiž konkrétne zjavil v dejinách, nie ako kompendium abstraktných právd. Mám strach z laboratórií, pretože v laboratóriu sa formulujú problémy, ktoré si potom berieme domov, „domestifikujeme“ ich, nalakujeme, zakonzervujeme, a to všetko mimo ich kontextu. Nesmieme si brať prvé línie domov, treba odvážne žiť v prvej líni.“

Pýtam sa pápeža, či môže uviesť nejaký príklad zo svojej osobnej skúsenosti.
„Keď sa hovorí o sociálnych problémoch, jedna vec je zísť sa a diskutovať o problematike drog v chudobných štvrtiach, iná vec je tam ísť, žiť tam, skúmať a snažiť sa pochopiť problém zvnútra, „z prvej ruky“. Otec Arrupe napísal Centrám sociálneho výskumu a akcie (Centros de Investigación y Acción Social - CIAS) geniálny list o chudobe, v ktorom jasne hovorí, že nemôžeme zmysluplne rozprávať o chudobe, pokiaľ ju nezakúsime na vlastnej koži, tak, že budeme žiť priamo tam, kde žijú chudobní, že sa zaradíme medzi nich. Tento koncept „zaradenia sa medzi chudobných“ má zaiste svoje úskalia, pretože pre niektorých rehoľníkov sa stal takpovediac módu, čo neraz v dôsledku nedostatku rozlišovania viedlo ku katastrofám. No napriek tomu je skutočne dôležitý.“

„Je veľa prvých línií. Pomyslime na rehoľné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach: žijú v prvých líniách. Som nažive vďaka jednej z nich. Keď som mal v nemocnici problémy s pľúcami, lekár mi predpísal penicilín a streptomycín v určitých dávkach. Rehoľná sestra, ktorá s ním bola v izbe, strojnásobila dávku, pretože mala na tieto veci „nos“, vedela, čo robiť, pretože trávila pri chorých celé dni. Lekár, ktorý bol mimochodom naozaj skvelý, žil vo svojom laboratóriu, sestra žila v prvej línii a viedla s ňou každý deň intenzívny dialóg. Domestikovať prvé línie znamená obmedziť sa na to, že budeme o nich hovoriť z bezpečnej vzdialenosti, že sa uzatvoríme sa do laboratórií. To môže byť niekedy užitočné, no naša reflexia musí vždy vychádzať z konkrétnej a priamej skúsenosti.“


Ako človek rozumie sebe samému

Pýtam sa teda pápeža, či a akým spôsobom toto platí aj pre dôležitú kultúrnu prvú líniu, ktorou je antropologická výzva. Antropológia, z ktorej Cirkev tradične vychádzala, a jazyk, ktorým ju vyjadrovala, zaiste zostávajú pevným referenčným bodom, plodom stáročnej múdrosti a skúsenosti. Predsa však, zdá sa, že súčasný človek, na ktorého sa obracia Cirkev, im už nerozumie a nepovažuje ich za dostatočné, adekvátne. Vo svojich úvahách vychádzam z faktu, že človek dnes rozumie sám sebe ináč, než tomu bolo v minulosti, že pri tom používa odlišné kategórie. Dôvodom sú okrem iného prevratné zmeny v spoločnosti a obrovský pokrok, ktorý v poslednom čase urobili vedy o človeku...

Pápež vstáva z kresla a ide vziať zo svojho pracovného stola breviár. Je to latinský breviár, značne opotrebovaný používaním. Otvára ho na posvätnom čítaní z piatka v XXVII. týždni. Číta mi stať z Commonitorium Primum sv. Vincenta de Lérins: ita etiam christianae religionis dogma sequatur has decet profectuum leges, ut annis scilicet consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate. (Aj dogmy kresťanského náboženstva sa musia riadiť týmto zákonom. Napredujú, rokmi sa upevňujú, vyvíjajú sa v čase, prehlbujú sa s vekom).“

Pápež pokračuje: „Sv. Vincent de Lérins prirovnáva biologický vývin človeka a prenášanie pokladu viery z jednej epochy do druhej. Depositum fidei podobne ako ľudské telo rastie a s plynutím času sa upevňuje. Pochopenie človeka sa teda časom mení a prehlbuje sa aj jeho svedomie. Pomyslime len na časy, kedy sa bez problémov prijímalo otroctvo alebo trest smrti. Človek teda rastie v poznaní pravdy. Exegéti a teológovia pomáhajú Cirkvi vyzrievať v jej úsudkoch. Aj iné vedy a ich rozvoj pomáhajú Cirkvi v tomto raste pochopenia pravdy. Existujú sekundárne cirkevné predpisy a normy, ktoré boli vo svojom čase platné a účinné, no dnes stratili hodnotu a význam. Vízia cirkevnej doktríny ako monolitu bez štrukturálnych nuáns, ktorý treba za každú cenu obraňovať, je pomýlená.“

„V každej epoche sa človek snaží čo najlepšie pochopiť a vyjadriť sám seba. Spôsob, akým človek vníma seba samého, sa teda časom mení: jedna skutočnosť je antický grécky sochár, ktorý vyjadril seba samého tým, že vytesal sochu bohyne Niké, iná vec je Niké od Caravaggia, iná je tá od Chagalla, a celkom iná je Dalího Niké. Aj spôsoby vyjadrenia pravdy môžu mať rôzne formy, čo je pre tradovanie evanjeliového posolstva v jeho nemennom význame nevyhnutné.“

„Človek je na ceste hľadania seba samého, a pri tomto hľadaní sa samozrejme môže dopustiť chýb. Cirkev prežívala časy genialiy, ako to bolo napríklad v dobe tomizmu. No na svojej ceste dejinami prežíva aj doby úpadku myslenia. Nesmieme teda zamieňať genialitu tomizmu s úpadkovým tomizmom. Ja som bohužiaľ študoval filozofiu z príručiek úpadkového tomizmu. V myslení o človeku by teda Cirkev mala smerovať ku genialite, nie k dekadencii.“

„Kedy je vyjadrenie myšlienky neplatné, falošné? Keď myslenie stráca zo zreteľa človeka, alebo keď má strach z ľudskosti, či keď sa nechá oklamať sebou samým. Oklamané myslenie možno znázorniť ako Odysea uprostred spevu Sirén, alebo ako Tannhäusera obklopeného orgiami satirov a bakchantiek, či ako Parsifala v druhom dejstve Wagnerovej opery v Klingsorovej réžii. Myslenie Cirkvi potrebuje znovuobjaviť genialitu a stále lepšie chápať, ako dnes človek interpretuje sám seba. Len tak bude môcť Cirkev prehĺbiť svoju náuku.“


Modliť sa

Kladiem pápežovi poslednú otázku o tom, aký je jeho obľúbený spôsob modlitby.
„Každé ráno sa modlím breviár. Veľmi rád sa modlím žalmy. Následne slúžim sv. omšu. Taktiež sa modlím ruženec. Mojím obľúbeným spôsobom modlitby je aj večerná adorácia, aj vtedy, keď som roztržitý a myslím na iné veci, alebo keď pri modlitbe zaspím. Večer, medzi siedmou a ôsmou, teda adorujem pred Najsvätejším. Keď napríklad čakám u zubára alebo v iných chvíľach dňa sa modlím aj mentálne.“

Modlitba je pre mňa vždy „modlitbou pamäte“, je naplnená pamäťou, spomienkami, napríklad aj na môj osobný príbeh, alebo na to, čo Pán vykonal vo svojej Cirkvi alebo v nejakej konkrétnej farnosti. Pre mňa je to pamäť, o ktorej píše sv. Ignác v prvom týždni Cvičení pri pohľade na milosrdenstvo ukrižovaného Krista. Vtedy sa pýtam sám seba: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám robiť pre Krista? Je to pamäť, o ktorej Ignác hovorí aj v súvislosti s Contemplatio ad amorem, keď nás žiada, aby sme sa rozpomenuli na prijaté dobrodenia. No predovšetkým viem, že aj Pán na mňa pamätá. Môžem naňho zabudnúť, no viem, že on na mňa nikdy, nikdy nezabudne. Pamäť je radikálnym základom srdca jezuitu: je to spomienka na milosť, spomienka, o ktorej sa hovorí v Deuteronómiu, spomienka na Božie skutky, ktoré sú základom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Táto pamäť ma robí synom a zároveň mi pomáha byť otcom.“

Uvedomujem si, že by sme v tomto rozhovore mohli pokračovať ešte veľmi dlho, no viem, že, ako raz povedal pápež, netreba „zneužívať hranice“. Celkovo sme rozprávali viac než 6 hodín počas troch stretnutí ( 19., 23., a 29. augusta) Aby sa nestratila kontinuita, uprednostnil som členenie rozhovoru, ktoré neberie do úvahy rozdelenie na jednotlivé dni. Išlo skôr o priateľskú konverzáciu než o formálne interview: pripravené otázky boli len pomocným podkladom, bez toho, aby ju obmedzovali rigídnymi, vopred stanovenými parametrami. Pokiaľ ide o jazyk, plynule sme rozprávali taliansky a španielsky, niekedy bez toho, aby sme si všimli, kedy sme „prepli“ na druhý jazyk. V rozhovore nebolo nič mechanického, odpovede sa rodili zo spontánneho dialógu, a v rámci uvažovania, ktoré som sa tu snažil synteticky zachytiť, najlepšie, ako som vedel.








All the contents on this site are copyrighted ©.