Svätý Peter Favre (1506 - 1546) bol
členom skupiny prvých jezuitov

Od 17. decembra má Katolícka cirkev na celom svete nového svätca. Je ním sv. Peter Favre (Faber), ktorého Svätý Otec František zaradil do zoznamu svätých, a to priamo, bez osobitného slávnostného obradu kanonizácie. Petra Favra vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius IX. v septembri 1872. Jeho liturgická spomienka pripadá na 1. augusta (výročie smrti), ale v jezuitskej reholi sa slávi 2. augusta. Kto je tento svätec?

Peter Favre (lat. Faber) bol prvým stálym spoločníkom zakladateľa jezuitskej rehole sv. Ignáca Loyolského. Pochádzal zo Savojska na francúzsko-švajčiarskom pohraničí. Narodil sa 13. apríla 1506 v alpskej dedinke Villaret medzi francúzskym mestom Chamonix a švajčiarskou Ženevou. Rodičia mali chudobné horské hospodárstvo, pri ktorom museli už od útleho veku vypomáhať aj deti. Peter ako chlapec pásol ovce, ale veľmi túžil za školou. Jeho slzy napokon obmäkčili rodičov, takže mu dovolili ísť do latinskej školy, ktorú v neďalekom mestečku La Roche viedol vynikajúci kňaz abbé Veliard. Peter sa v škole spriatelil so starším vážnym mládencom, ktorý sa volal Claude Jay. Obidvaja sa dobre učili, takže kňaz ich po skončení kurzu čiastočne oboznámil s teológiou. Claude dokončil teológiu v Savojsku a stal sa kňazom. Peter na podnet a s podporou strýka, ktorý bol rehoľným priorom, odišiel na jar 1525 na Parížsku univerzitu.

Peter Favre bol jemný a nábožný, ale nezameriaval sa jednoznačne na kňazstvo. V Paríži študoval spočiatku filozofiu, ktorá mu otvárala cestu k viacerým povolaniam. A Peter sa dlho nevedel rozhodnúť, či má byť lekárom, advokátom, profesorom, alebo kňazom či rehoľníkom. Rozhodujúci vplyv na jeho ďalší život malo stretnutie s baskickým invalidom Ignácom Loyolským, ktorý prišiel študovať filozofiu do toho istého kolégia ako Peter a stal sa jeho spolubývajúcim. Býval s nimi aj ich profesor. Na jeho žiadosť Peter pomáhal o pätnásť rokov staršiemu Ignácovi v štúdiu filozofie. Naopak zase Ignác, ktorý prešiel veľkou duchovnou premenou, pomáhal riešiť Petrovi jeho duchovné problémy a napokon v ňom získal najcennejšieho spolupracovníka pri zakladaní jezuitskej rehole.

Na jeseň 1533 Peter odcestoval do svojej alpskej domoviny, aby oboznámil rodičov a súrodencov so svojím životným rozhodnutím. Pritom navštívil aj svojho dávneho priateľa Clauda Jaya. Presvedčil ho, aby si doplnil štúdium na parížskej univerzite. Claude sa čoskoro tiež zaradil medzi spoločníkov Ignáca Loyolského.
Po návrate do Paríža si Peter začiatkom r. 1534 urobil pod Loyolovým vedením celomesačné duchovné cvičenia. Bolo vidno, že sa chce obetovať Bohu s neohraničenou veľkodušnosťou. Hoci bola tuhá zima, nekúril si v miestnosti, kam sa utiahol, ale v noci ležal iba ľahko oblečený na polenách, ktoré mu mali slúžiť na kúrenie. Okrem toho prvých šesť dní nič nejedol. Je obdivuhodné nielen to, že jemný Peter čohosi takého bol schopný, ale že to vôbec prežil. Keď ho Ignác po šiestich dňoch hladovky a mrznutia navštívil, kázal mu ukončiť pôst a sám mu zakúril.

Dňa 30. mája 1534 prijal Peter Favre kňazskú vysviacku a 22. júla, na sviatok sv. Márie Magdalény, slúžil prvú svätú omšu. Dňa 15. augusta toho istého roku zložil s Ignácom Loyolským a s ďalšími piatimi spoločníkmi sľub, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta nemohla uskutočniť, po roku čakania sa ponúknu do služieb pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi. Tento pamätný úkon vykonali v kaplnke na svahu kopca Montmartre za parížskymi hradbami, a to pri omši, ktorú slúžil Favre ako jediný kňaz spoločenstva. Po skončení štúdia teológie sa celá skupina, doplnená troma novozískanými členmi, vydala v novembri 1536 na cestu do Benátok, kde sa v januári 1537 stretla so svojím vedúcim Ignácom Loyolským, ktorý ta prešiel cez Španielsko. Pre vojnové napätie medzi Tureckom a Benátkami v tom roku neplávala nijaká pútnická loď do Svätej zeme. Peter Favre a ostatní parížski magistri využili rok čakania na službu v nemocniciach, na duchovnú obnovu, na získanie kňazskej vysviacky a na apoštolovanie v niekoľkých mestách severného Talianska.

Keď v určenej lehote nebola nádej na cestu do Svätej zeme, Ignác Loyolský s Petrom Favrom a tretím spoločníkom Diegom Laínezom sa vydali v novembri 1537 do Ríma, kam za nimi na jar 1538 prišli aj ostatní. Podľa sľubu na Montmartri sa dali k dispozícii pápežovi, ktorým bol v tom čase Pavol III. Keď sa pápež presvedčil o ich schopnostiach, dal Favra a Laíneza vyučovať teológiu na rímskej univerzite Sapienza. Neskôr, v júni 1539, ich poslal s osobitným poverením do Parmy a Piacenzy.
Medzitým sa spoločníci dohodli na založení novej rehole „Compagnia di Gesù”, po latinsky „Societas Jesu”, po slovensky „Spoločnosť Ježišova”, zjednodušeným názvom „jezuiti“. Pápež Pavol III. schválil túto rehoľu ústne začiatkom septembra 1539 a písomne osobitnou bulou 27. septembra 1540.

Krátko po oficiálnom schválení rehole pápež poslal Petra Favra s cisárskym poverencom v Ríme Dr. Ortizom do Nemecka. Tam sa mali zúčastniť na ríšskych snemoch a na náboženských rozhovoroch, na ktorých sa rokovalo o náboženskej kríze vyvolanej protestantským hnutím, ktorá viedla k roztriešteniu západného kresťanstva. Pápež vybral na túto úlohu Favra preto, lebo v ňom sa spájali solídne teologické vedomosti s nadpriemernou nábožnosťou a s láskavým vzťahom ku všetkým ľuďom bez rozdielu. No tak ako iní ani Favre nezastavil šírenie protestantizmu; prispel však k zmierneniu ostrosti náboženských zápasov a pomáhal vybudovať solídne základy cirkevnej obnovy v strednej Európe.

Pri náboženských debatách v Nemecku Favre dospel k presvedčeniu, že tu už nič nevyriešia dišputy, ale svätý život a duch obety. Vývoj udalostí dosiahol bod, kedy „sa nedá urobiť veľa čírym poučovaním; svet dosiahol už taký stupeň nevery, že potrebuje dôkazy skutkov a krvi…” Tak písal v máji 1541 parížskym jezuitským klerikom. Veľký význam pre jezuitskú rehoľu i pre katolícku obnovu v Nemecku malo Favrovo nadviazanie spolupráce s kolínskymi kartuziánmi a získanie mladého Petra Kanízia pre rehoľu. Sám Favre úprimne spolucítil s Nemeckom a chcel mu venovať všetky svoje sily. Vôľa predstavených bola však iná. Už koncom júla 1541 musel ísť s Dr. Ortizom do Španielska. No ani tam sa dlho nezdržal. Bolo treba vrátiť sa do Nemecka, odtiaľ do Portugalska a znovu do Španielska. Tam ho zastihol rozkaz generálneho predstaveného, aby sa pripojil k ďalším dvom jezuitom na Tridentskom koncile, ktorý sa začal v r. 1545. Favre sa necítil dobre, ale vybral sa na cestu. Do Ríma prišiel v druhej polovici júla 1546. Na ďalšiu cestu mu už nestačili sily. Zomrel o niekoľko dní 1. augusta 1546, vo veku štyridsiatich rokov. Bola to citeľná strata pre mladú rehoľu.

Peter Favre si vedel získať ľudí obdivuhodnou učenosťou, ktorá sa spájala s láskavou skromnosťou. Ignác Loyolský a jeho spoločníci ho pokladali za najschopnejšieho vysvetľovateľa a vodcu duchovných cvičení. Bol mužom modlitby s osobitnou úctou k Eucharistii, anjelom a svätým. Od júna 1542 si písal duchovný denník nazvaný Memoriale. Z neho vidno, že Peter Favre napriek mnohým prácam a povinnostiam bol mystik pohrúžený v Bohu. Zložil viaceré poučenia, ako napr. Pokyny o viere a mravoch, O bratskej láske, Pokyny na cestu, Poučenie o spovedaní, O súkromnej náprave nejakého človeka. (Zdroj: Rajmund Ondruš SJ: Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, Dobrá kniha, 2002)
Obr.: trojica jezuitských svätcov, vpravo sv. Peter Favre, v strede sv. Ignác z Loyoly, vľavo sv. František Xaverský