Pápež v pondelkovej homílii: Keď Cirkvi chýba proroctvo, nahrádza ho klerikalizmus

Vatikán 16. decembra 2013 - Keď Cirkev nemá prorockého ducha, chýba jej samotný život v Bohu a prevažuje v nej klerikalizmus. Tieto slová vyslovil pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc prvé čítanie (Nm 24,2-7.15-17d) povedal, že prorokom je ten, kto načúva Božiemu slovu, je schopný chápať prítomnosť a poznať budúcnosť. Má v sebe tieto tri momenty: minulosť, súčasnosť a budúcnosť:

„Minulosť: prorok si je vedomý prísľubu a uchováva vo svojom srdci Božie prisľúbenie, žije podľa neho, pripomína ho, opakuje. Potom hľadí na prítomnosť, pozerá sa na svoj ľud a cíti silu Ducha, aby mu povedal nejaké slovo, ktoré by mu pomohlo povstať, pokračovať v ceste do budúcnosti. Prorok je človekom trojakého času: prísľubu minulosti, kontemplácie prítomnosti a odvahy ukázať cestu do budúcnosti. Pán vždy ochraňoval svoj ľud skrze prorokov, v ťažkých časoch, v dobe, v ktorej bol ľud skľúčený alebo pokorený, keď nemal chrám, keď bol Jeruzalem v moci nepriateľa, keď si ľudia vo svojom vnútri kládli otázku: ‚Ale Pane, veď si nám to prisľúbil, tak čo sa to teraz deje?‘“

To je to – pokračoval Svätý Otec –, „čo sa dialo v srdci Panny Márie, keď bola pod krížom“. V takýchto chvíľach „je potrebný zásah proroka“. „Nie vždy však bol prorok prijatý, mnohokrát bol odmietnutý. Aj Ježiš farizejom pripomína, že ich otcovia zabíjali prorokov, pretože hovorili veci, ktoré neboli príjemné: hovorili pravdu, pripomínali prísľub!“ A keď v Božom ľude chýba proroctvo – povedal pápež –,chýba mu život v Pánovi! Keď v ňom nie je proroctvo, jeho sila upadá k zákonnosti“, je v ňom priveľa legalizmu. Veľkňazi v dnešnom úryvku z evanjelia (Mt 21, 23-27) požadujú od Ježiša doklad o jeho zákonnosti: „Akou mocou toto robíš? My sme patrónmi chrámu.“ „Nepoznali proroctvo. Zabudli na prísľub! Nevedeli čítať znamenia času, ani nemali bystrý zrak, ani sluch na Božie slovo. Mali iba autoritu!“

„Keď v Božom ľude niet ducha proroctva, jeho uprázdnené miesto zaujme klerikalizmus. Je to práve klerikalizmus, ktorý sa Ježiša pýta: ‚Akou mocou toto robíš? Akým právom?‘ Pamäť prísľubu i nádej do budúcnosti sa redukujú len na prítomnosť: bez minulosti, bez nádejnej budúcnosti. Je to prítomnosť v zmysle legálnosti: ak si v súlade so zákonom, ideš ďalej.“

Ale keď vládne legalizmus, vtedy chýba Božie slovo a veriaci Boží ľud vo svojom srdci plače, lebo nenachádza Pána. Chýba mu proroctvo. Plače, „ako plakala Anna, matka Samuelova, prosiac o plodnosť, plodnosť, ktorá prichádza z Božej moci, keď v nás prebúdza spomienku na svoj ​​prísľub a pobáda nás do budúcnosti s nádejou. Toto je prorok! Toto je muž s prenikavým zrakom, ktorý počúva Božie slovo“:

„Naša modlitba v dňoch, keď sa pripravujeme na narodenie Pána, by mohla byť takáto: ‚Pane, nech v tvojom ľude nechýbajú proroci!‘ My všetci, ktorí sme pokrstení, sme prorokmi. ‚Pane, nech nezabúdame na tvoj ​​prísľub! Nech nás nikdy neunaví kráčať vpred! Nech sa neuzatvárame do zákonnosti, ktorá zamyká dvere! Pane, osloboď svoj ľud od ducha klerikalizmu a pomáhaj mu prostredníctvom ducha proroctva.“ -jk-