(Aby nám záležalo
na príprave duší našich blízkych na stretnutie s nebeským Otcom- najmä, keď im choroba
kráti pozemské chvíle...)
Vážení poslucháči, možno
poznáte zo svojho okolia príklady, keď práve choroba, či ťažká
skúška bola pre toho alebo onoho človeka aj návratom
k Bohu a do Cirkvi. Dnešné svedectvo pani Evy Randovej z Bratislavy, ktorá pracujev
oblasti ekonómie a počítačov, je takýmto dôkazom. Ona
sama je konvertitka. Desať rokov bola praktizujúcou evanjeličkou a iba
pred tromi rokmi prijala krst v Katolíckej cirkvi, keď, ako hovorí,
konečne po mnohých zákrutách objavila pravdu. Dokázala
svojich vieru nepraktizujúcich rodičov práve cez ich chorobu pripraviť na cestu, ktorej
dávame prívlastok „posledná” a na stretnutie s Nebeským otcom. Nech je toto jej svedectvo
pre Vás povzbudením, ak túžite svojich blízkych v ich krížoch čo najlepšie
sprevádzať.
„Rok 2013 bude pre mňa navždy spojený s odchodom mojich
rodičov do večnosti. Oni pritom ešte pred rokom na také veci neverili. Mamička, pokrstená
evanjelička a ocko katolík ma dali pokrstiť v evanjelickom kostole, ale k viere ma
neviedli. Keď som sa po rokoch a mnohých blúdeniach konečne „dokotúľala” do Katolíckej
cirkvi, moje doteraz neutíchajúce nadšenie z Pána Ježiša ich neoslovilo. Na začiatku
som ich totiž „pobúchala” Bibliou po hlave a tým som mala ich odpor voči všetkému,
čo zaváňalo kresťanstvom, viac-menej istý. Dnes nikomu takéto „evanjelizovanie” neodporúčam.
Ďalšie roky som sa snažila dať si predovšetkým do poriadku vlastný život... Odchod
mojich rodičov bol pomerne nečakaný, veľmi ťažký, ale zároveň zázračný.” Niekto zo
známych mi položil otázku: „Ako sa ti mohlo stať, že odišli naraz?”
Zomreli totiž obaja v jednom týždni. Ja som sa predsa za nich 14 rokov modlila
- za oboch rovnako, na jeden úmysel: „aby sme raz všetci boli spolu pri našom Pánovi.”
Fakt, že moji rodičia nežili duchovne, bol viditeľný hlavne v staršom veku, keď ľudí
opúšťajú sily. Pokiaľ aj v utrpení človek nevidí zmysel a nepozná žiadne východisko
do budúcnosti, zostáva mu len beznádej. Hlavne maminka veľmi ťažko znášala starobu
so všetkými jej prejavmi, lebo vždy bola silnou ženou, čo držala všetko pevne v rukách.
Keď začala zabúdať a ťažko chodiť, s hrôzou videla, že sa dostáva do podobného stavu,
v akom bol ocko už dlhší čas. O viere, nádeji a láske sa im rozprávať nedalo, tak
som sa snažila, na radu môjho spovedníka, viac im prejavovať lásku skutkami. Až prišla
jar a mama spadla tak nešťastne, že musela zostať v nemocnici s krvácaním do mozgu.
Oco zostal sám a odrazu sme mohli hovoriť aj na takpovediac „zakázane témy.” Dávala
som mu asi dva týždne obed a hneď prvý deň som nadhodila: „Oci, keby si sa aspoň
modliť vedel, tak by sme sa mohli za mamu…” A on nato, že však on sa vie modliť
- Otčenáš, Zdravas. Pred obedom sme sa teda modlili Otčenáš a Zdravas a po
obede Litánie k Duchu Svätému, práve sme ho očakávali. „Oci, keby mama
chcela, aby si chodil do kostola, že by si chodil?”- dobiedzala som doňho.
„Áno, ale nie preto, že tomu verím, ale preto, že ju mám rád,” povedal mi. „Oci,
no a to je čo?”„To je láska.” „No a kto je Láska?” „Boh je Láska!” Celý
žiaril a ja s ním. Bez prítomnosti mamy sa však jeho stav rapídne zhoršoval.”
Keď
sa otec pani Evy dostal do petržalskej nemocnice, rozhodla sa k nemu
zavolať kňaza, otca Petra Mášika. A ako otec zareagoval, keď mu
položila otázku, či sa nechce vyspovedať? Tak, ako reagujú mnohí, ktorých príprava
na večnosť akosi zaskočí...
„Ja, spovedať sa a z čoho?” –
oponoval najprv otec. „No teraz už z ničoho, ale keď si bol mladší, vieš…”
– povzbudzovala som ho. „Jáj, tak to bolo iné,”povedal azačal sa rozpomínať
na prežité hriechy. Postupne som mu so slzami v očiach, ale s veľkou láskou
popripomínala minulosť, ktorej účastníkom som bola aj ja, až otec zakončil slovami:
„Veľmi ma to mrzí.” Ja som ho tiež poprosila o odpustenie, že
som nebola vždy dobrá dcéra, a tak sa ocko po asi 65-tich rokoch vyspovedal, dostal
sväté prijímanie a aj pomazanie chorých. Keď potom, už aj s maminkou, boli spolu
v Podunajských Biskupiciach, ujal sa ich zase páter Frank. Keď som otcovi dala otázku:
„No oci, tak ty už máš všetky sviatosti, ale čo spravíme s mamou?,”
pozrel na mňa s úsmevom a dovetkom: „Nemôže byť každý katolík.” Keď
som pátrovi Frankovi pripomenula moju mamu a to, že je evanjelička a do kostola nechodí,
povedal: „Nevadí, toto je pekný kostol, vyzerá ako evanjelický, bude sa
jej páčiť.”Zháčila som sa: „Ona nemá rada farárov a obzvlášť
katolíckych!” „A to je na mne vidno?” – nedal sa páter Frank. Neskôr mi
referoval, že navštívil mamu a dostala pomazanie chorých. Bola som mu veľmi vďačná,
veď viem, že evanjelici takúto sviatosť nemajú. A ešte v iný deň mi prezradil, že
keď niesol Eucharitiu pacientke v izbe, kde ležala moja mama, ona ho poprosila: „Toho
Ježiška mi položte tam.” Vnímala prítomnosť Ježiša, bola som šťastná. Vďaka Ti
Pane! Mala som taký zvyk, že keď som z nemocnice od rodičov odchádzala, poprosila
som Pannu Máriu, svätého Jozefa a Ježiška, aby zostali s nimi: zvlášť s mamou a zvlášť
s otcom. Raz, keď sa otcovo priťažilo a moja priateľka Zdenka, ktorá je dnes už ako
moja sestra, bola práve pri ňom, jej povedal, aby už odišla, lebo práve prišla Krásna
pani…Verím, že vnímal prítomnosť Panny Márie. Vďaka Ti, Svätá rodina!”
Vnímavosť
pani Evy voči iným ju primäla, aby prizvala pri návštevách nemocnice
k spoločnej modlitbe aj starého pána, ktorý ležal s otcom na izbe. A on sa
rád pridal. Problém nastal vtedy, keď manželka onoho pána namiesto radosti z toho,
že manžel sa aj takto pripravuje na večnosť, zaprotestovala, že jej
muž predsa nebol celý život praktizujúci kresťan. Pani Eva aj
toto poznanie prijala ako výzvu - veď nám má záležať aj na spáse našich blížnych...
„Vyvalila som oči, ako môže takto reagovať. V duchu som opäť ďakovala Bohu,
že aspoň ocko ako katolík má tú milosť, že prijal sviatosti a je zrazu úplne iný.
Čo by som bola dala za to, hovorím jej, keby také niečo bolo možné aj u mamy! Ale
táto pani dookola opakovala iba to, že jej muž nebol celý život praktizujúci. Tak
som nahlas poprosila: „Nech Vám pani, Pán dá svetlo!” Keď sme vychádzali
z nemocnice aj s priateľkou Zdenkou, ešte sme sa za ňu pomodlili.”
A toto
svedectvo pre Vás, vážení poslucháči, končí pani Eva týmito slovami:
„Keď sa dnes rozpráva o tom, aké je naše zdravotnćtvo hrozné, nesúhlasím.
Všetko je to o ľuďoch a ich vzťahu k iným ľuďom, teda k Bohu. Veď v každom trpiacom
človeku je Kristus, a kde je utrpenie, tam je aj nádej na vzkriesenie. Pán Ježiš nám
to ukázal sám na sebe. Som vďačná za všetkých doktorov, setričky, aj tie rehoľné,
za kňazov, za Zdenku. Lebo môj otec On, hoci celý život „nepraktizujúci”, vďaka všetkým
týmto ľuďom a hlavne vďaka Bohu, nakoniec zachránil nielen seba, ale aj moju mamu,
ktorú tak veľmi miloval. Verím, že moji rodičia sú vo večnosti spolu a že sa tam raz
všetci stretneme, pri našom Pánovi.”