Evangelii gaudium – 2. kapitola: Výzvy súčasného sveta

V kríze komunitného úsilia - 1. časť: Výzvy súčasného sveta
„Skôr než budeme hovoriť o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa evanjelizácie, bude užitočné v krátkosti pripomenúť kontext, v ktorom nám prichodí žiť a pracovať.“ Takto začína Svätý Otec druhú kapitolu exhortácie Evangelii gaudium, ktorej dal názov „V kríze komunitného úsilia“. Vysvetľuje, že dnes, keď často dochádza k „prehnanej diagnostike“ bez vyústenia do reálne uskutočniteľných návrhov, chce ponúknuť nie nejaký hypoteticky neutrálny sociologický pohľad, ale „evanjeliové rozlišovanie“ reality. „Je to pohľad učeníka-misionára, ktorý sa živí svetlom a silou Ducha Svätého“ (50).

Pápež František povzbudzuje všetky spoločenstvá ku „bdelému skúmaniu znamení čias“. Ako píše, „je potrebné jasne rozlíšiť to, čo môže predstavovať ovocie Božieho kráľovstva od toho, čo nabúrava Boží plán. Toto znamená nielen rozlišovať a interpretovať impulzy od dobrého a zlého ducha, ale – a toto je rozhodujúce – rozhodnúť sa pre to, čo je od dobrého ducha a odmietnuť to, čo je od zlého.“ Pápež teda na tomto mieste hodlá upozorniť na niektoré aspekty, ktoré „môžu zabrzdiť alebo oslabiť dynamiku misijnej obnovy Cirkvi“ (51).
Pápež rozdeľuje tento pohľad do dvoch častí. Najprv si všíma vonkajšie negatívne faktory súčasného sveta, potom sa zameria na vnútorné nebezpečenstvá pre samotných pastoračných pracovníkov, na otázku škodlivých vnútorných postojov. Pozrime sa teraz bližšie najprv na spomenuté vonkajšie faktory. Svätý Otec píše nasledovne:

„Tak ako prikázanie «Nezabiješ!» kladie jasnú hranicu s cieľom zaručenia hodnoty ľudského života, musíme dnes povedať «Nie!» ekonomike vylúčenia a nerovnosti. Táto ekonomika zabíja. Ako je možné, že smrť starého bezdomovca na podchladenie nestojí správam za povšimnutie, zatiaľ čo si všímajú pokles na burze o dva body? Toto je ukážka vylúčenia. Nemožno tolerovať skutočnosť, že sa vyhadzuje jedlo, keď sú tu ľudia trpiaci hladom. Toto je ukážka nerovnosti. Dnes sa všetko riadi zákonmi voľnej súťaže a práva silnejšieho, pri ktorých silnejší požiera slabšieho.“ „Samotné ľudské bytosti sú považované za spotrebný tovar, ktorý možno použiť a potom odhodiť. Vytvorili sme kultúru ‚odhadzovania‘, ktorá sa priamo propaguje. Nejde tu ako predtým jednoducho o fenomén vykorisťovania a útlaku, ale o niečo nové.“ „Vylúčení nie sú ‚vykorisťovaní‘, ale sú považovaní za ‚odpad‘, za ‚prebytok‘“ (53). Žijeme v dobe „globalizácie ľahostajnosti“, píše Svätý Otec, a „takmer bez toho, že by sme si to uvedomovali, stávame sa neschopnými súcitu zoči-voči utrpeniu druhých“ (54).

Jednou z príčin tejto situácie je vzťah k peniazom. Pri koreňoch finančnej krízy, ktorou prechádzame, je „hlboká antropologická kríza: negácia toho, že na prvom mieste musí byť človek“. „Vytvorili sme si nové modly“, čoho prejavom je „fetišizmus peňazí“, „diktatúra ekonomiky bez tváre a bez opravdivého humánneho cieľa“ a „redukovanie ľudskej bytosti iba na jednu z jej potrieb: na konzum“ (55). Táto pokrivenosť vychádza z ideológií, zastávajúcich absolútnu autonómnosť trhu a finančnú špekuláciu. Vytvára sa „nová neviditeľná tyrania“, ktorá „jednostranne a bezohľadne nanucuje svoje zákony a pravidlá.“ K tomu sa pridáva „korupcia a egoistické daňové úniky“ svetových rozmerov (56). Pápež František povzbudzuje finančných a vládnych expertov jednotlivých krajín, aby „uvažovali nad slovami múdreho muža z minulosti“, citujúc sv. Jána Zlatoústeho: «Nepodeliť sa so svojím majetkom s chudobnými znamená okradnúť ich a pripraviť o život. Majetok, ktorý vlastníme, nie je náš, ale ich»“ (57). Pápež volá po takej „finančnej reforme, ktorá nebude ignorovať etiku“, čo si podľa jeho slov žiada „odvážnu zmenu postoja zo strany politických vodcov.“ „Peniaze musia slúžiť a nie vládnuť! Pápež miluje všetkých, bohatých i chudobných, ale má povinnosť pripomínať, že bohatí sú povinní pomáhať chudobným, vážiť si ich a napomáhať ich rozvoj“ (58). Poukazujúc na časté požiadavky zvýšenia bezpečnosti upozorňuje, že bez odstraňovania nerovnosti nemožno vykoreniť násilie. Tvrdí, že v tomto ohľade súčasný „sociálny a ekonomický systém je od koreňov nespravodlivý“(59).

Po ekonomických negatívnych faktoroch si pápež František všíma nebezpečenstvá z oblasti kultúry: Všíma si „priame útoky na náboženskú slobodu a nové situácie prenasledovania kresťanov“, ale aj „relativistický indiferentizmus, spojený so skepsou a krízou ideológií v reakcii na všetko, čo sa javí ako totalitné.“ Upozorňuje, že „toto nepoškodzuje len Cirkev, ale celý život spoločnosti“ (61). Mnohým krajinách globalizácia priniesla „narušenie kultúrnych koreňov“. Spomína konkrétne dopad mediálnej dominancie severnej pologule na kultúry Afriky a Ázie. Ďalšou skutočnosťou je „šírenie nových náboženských hnutí, z ktorých niektoré majú sklon k fundamentalizmu, iné zas ponúkajú spiritualitu bez Boha.“ Tieto náboženské hnutia „uprostred vládnuceho individualizmu zapĺňajú prázdnotu, ktorú zanechal sekularistický racionalizmus.“ Pod skutočnosť, „že časť našich pokrstených ľudí necíti príslušnosť k Cirkvi“ sa podpisuje aj „málo pohostinná klíma našich farností a spoločenstiev“, „byrokratický prístup k problémom“ a tiež aj „sakramentalizácia bez iných foriem evanjelizácie“ (63).

„Proces sekularizácie má tendenciu redukovať vieru a Cirkev na oblasť súkromnú a intímnu.“ (64) Ďalej Svätý Otec sústreďuje pozornosť na rodinu, ktorá „prechádza hlbokou kultúrnou krízou“. Na manželstvo sa stále častejšie hľadí „čisto iba ako na formu vzájomného citového uspokojenia, ktorá sa môže zakladať hocakým spôsobom a každý si ju môže modifikovať ako sám cíti. No nezastupiteľný príspevok manželstva pre spoločnosť presahuje úroveň emotivity a ohraničených potrieb páru. Ako učia francúzski biskupi, nerodí sa «zo sentimentu zamilovanosti, ktorý je sám osebe pomíňavý, ale z hĺbky záväzku prijatého manželmi, ktorí súhlasia vstúpiť do spoločenstva, zahŕňajúceho celý život»“ (66). „Postmoderný a globalizovaný individualizmus podporuje štýl života, ktorý oslabuje rozvíjanie a stabilitu medziosobných vzťahov a deformuje rodinné putá“, píše Svätý Otec (67).

Spomínané kultúrne faktory predstavujú pre inkulturáciu viery náročné výzvy. Pápež však zároveň upozorňuje, že „keď vnímame realitu pohľadom viery, nemôžeme si nevšimnúť to, čo zasieva Duch Svätý“ (68). Pri inkulturácii evanjelia v tradične katolíckych krajinách je potrebné nadviazať na jestvujúce bohatstvo. Zároveň však „každá kultúra a každá sociálna skupina potrebuje očisťovanie a dozrievanie. V prípade ľudových kultúr katolíckych národov môžeme spozorovať niektoré slabosti, ktoré ešte potrebujú byť uzdravené evanjeliom: mužská dominancia, alkoholizmus, domáce násilie, zriedkavá účasť na eucharistii, fatalistické povery alebo predsudky, ktoré sa utiekajú k vešteniu a pod. No práve ľudová zbožnosť je najlepším východiskovým bodom k ich uzdraveniu a oslobodeniu“, hovorí pápež František (69). Upozorňuje aj na nesprávne formy zbožnosti viažuce sa na „hypotetické súkromné zjavenia, ktoré sa absolutizujú.“ Konštatuje tiež, že trhlina v medzigeneračnom odovzdávaní viery, ktorá nastala v posledných rokoch, tiež prispieva k odchodu katolíkov do iných spoločenstiev. (70)

Ako poslednú z vonkajších výziev pre evanjelizáciu Svätý Otec uvádza urbanizáciu. Vyzýva k „predstavivosti a inovatívnosti pri vytváraní priestorov pre modlitbu a spoločenstvo, príťažlivých a primeraných pre mestské obyvateľstvo“ (73). Treba pritom mať na zreteli multikultúrny charakter mestského prostredia a spletité vzťahy skupín obyvateľstva, v ktorých nie je výnimkou ani segregácia a násilie. Pápež pripomína, že „Cirkev je povolaná vstúpiť do služby tohto náročného dialógu“ a všímať si sociálne vylúčených, „polovičných občanov“, i tých, čo sú celkom odvrhnutí ako nejaký „mestský odpad“ (74). Pápež František v tejto súvislosti konkrétne menuje ohrozenie drogami a rozličnými formami kriminality. Hovorí, že aj v týchto situáciách „má byť evanjelium základom pre znovunadobudnutie ľudskej dôstojnosti“ a predstavuje „najlepší liek na nešváry mesta, pričom si treba uvedomiť, že uniformný či rigidný prístup k evanjelizácii je pre tieto prostredia nevhodný. Avšak žiť ľudsky dôsledne a angažovať sa v náročných situáciách ako kvas svedectva, to v akejkoľvek kultúre a v akomkoľvek meste kresťana zdokonaľuje a mestu prináša plodnosť“ (75). –jb–