Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú adventnú nedeľu

Zamyslenie na Druhú adventnú nedeľu pripravil P. Milan Bubák SVD, jeho názov je Stará éra končí

Na scéne evanjelia druhej adventnej nedele máme Jána Krstiteľa. Ľudia jeho doby nevedeli, čo si majú o ňom myslieť a mnohí, keď ho, boli z neho v rozpakoch. A niet čudo. Mali veľa dôvodov, aby boli nad ním a nad jeho správaním prekvapení: Prichádzal medzi nich z púšte. Nepracoval. Nič nevlastnil. Nejedával chlieb, ktorý piekli ľudské ruky. Nepil víno, ktoré bolo pripravené z hrozna. Jedol iba to, čo našiel v prírode, iba veci, ktoré našiel také, ako vypadli z Božích rúk: kobylky, svrčkov, slimákov a poľný med. Nemal na sebe ani kúska tkanej veci, tzn. nič, čo by zhotovila ľudská ruka. Oblečený bol jedine do ťavej srsti prepásanej pásom z kože. Nielen jeho správanie, ale aj jeho učenie bolo zvláštne. A to nielen tým, že tvrdo zasahovalo adresáta, že ho doslova bilo hlava-nehlava, ale predovšetkým tým, že bolo veľmi kategorické, tzn. nepripúšťalo žiadnu inú možnosť, a tiež, že bolo veľmi jednostranné. Napríklad svojich poslucháčov – ktorí v konečnom dôsledku neboli až takí lotri, veď predsa prejavili dosť dobrej vôle k vnútornej zmene, inak by za ním neboli prišli – nazval plemenom hadov. Ďalej, bez akejkoľvek váhavosti a pochybností vyhlásil, že čo sa jeho týka, on je presvedčený, že Boží súd je už blízko, a že každý jeden človek bez výnimky bude zoťatý ako strom a hodený do ohňa, ktorý nikdy neuhasne. Trval na tom, aby každý jeden človek, a to znova bez výnimky – či už ide o politika, vojaka alebo ženu v domácnosti – zmenil svoj život, a to čo najrýchlejšie a bez akéhokoľvek otáľania.

Ján však nevedel ľuďom povedať, čo sa s tými, ktorí sa obrátia, stane! Mal však úplne jasno, čo sa stane s tými, ktorí sa neobrátia. Ich budúcnosťou a trvalým údelom bude Boží hnev, Božia zlosť, Božia pomsta. Ján síce možnosť, že by ľudia mohli byť aj spasení nevylučoval, veď inak by ich nebol krstil, no téme spásy sa príliš nevenoval. Jeho témou a jeho posolstvom bola temnosť a ponurosť, depresia a ťažoba. Ježiš, keď nad ním neskôr uvažoval, porovnal jeho prístup, jeho postoj a pieseň, ktorú spieval, k piesni pohrebnej, alebo k žalospevu, teda k tomu, čo sa spieva pri pohrebe, pri poslednej rozlúčke. A zástupy obvinil, že Jána nechápali, a že spolu s ním neplakali, tak ako sa to robí, keď sú na pohrebe, a keď sa s niekým alebo s niečím definitívne lúčia. Ježiš Jána chápal a Ježiš s Jánom i plakal. Ježiš Jánove reči a jeho postoje i odobril a uznal ich pravdivosť. Preto i prišiel za Jánom, aby ho Ján pokrstil. Ján sa, keď ho videl, vystrašil. Povedal: „Nie, nie ja! Ja nie som ten, ktorý by ťa mal krstiť!” Ježiš mu povedal: „Ó, áno, ty. Ty ma pokrstíš. Ty si ten najpravejší, ktorý ma má pokrstiť!” Ježiš Jána požiadal o krst preto, aby ukázal, že má účasť na pocitoch, na prorockej inšpirácii a na prorockom impulze svätého Jána.

Ján mal podľa Ježiša pravdu; Ježiš jeho presvedčenie a názory ani v najmenšom nespochybnil, naopak: on ich naplno potvrdil. Ján mal podľa Ježiša pravdu vo všetkom, čo hovoril. Avšak Ján mal pravdu podľa starého spôsobu myslenia; Ján mal pravdu podľa vzoru Starého zákona. Jánom sa ale Starý zákon uzavrel a s ním sa uzavrel aj jeho – Jánov – spôsob myslenia!!! Namiesto neho prišlo niečo iné, niečo nové, niečo, čo to staré nahradilo. Jánovo posolstvo bolo posolstvom odsúdenia, posolstvom trestu, odplaty a zatratenia. Jánovo posolstvo by sme mohli veľmi ťažko nazvať „radostnou zvesťou”.

Po Jánovi sa toto všetko zmenilo. Zmenilo sa to vo chvíli, keď Ján pokrstil Ježiša a keď na Ježiša zostúpil Duch, a to takým spôsobom, akým ešte tento Duch nikdy doteraz na zem ani na nikoho z ľudí nezostúpil. Tento Duch Svätý na Ježiša zostúpil, aby začal niečo nové, aby začal novú éru. Éru, v ktorej otec hľadá svojho strateného syna, kde pastier hľadá svoju stratenú ovcu, kde žena hľadá svoju stratenú drachmu, hostiteľ svojich neochotných hostí, a Ježiš sám všetkých tých, ktorí sú chorí či hriešni. Tento Duch Svätý bol dychom Boha vdýchnutým do temnej, ponurej, depresívnej a beznádejnej nálady Starého zákona, ktorú verne a pravdivo reprezentoval Ján Krstiteľ a pred ním všetci ostatní proroci. Starozákonná doba bola naozaj ponurá. Bola dobou beznádeje. Bola dobou, ktorá potrebovala nápravu. Bola dobou, ktorá potrebovala dych. A týmto dychom života bol a je Duch Svätý. Bol a je aj dychom radosti. A táto radosť sa mala a má stať centrálnym pocitom tých, ktorí sú účastníkmi tejto novej éry. Už tu nie je odsúdenie, zatratenie, neistá cesta pre všetkých. Naopak, je tu nádej, je tu možnosť, potenciál, pozvanie, je tu svetlo.

Ježišovi záležalo na tom, aby rozdiel medzi novou a starou érou bol každému naozaj jasný. Preto vo svojich vyjadreniach používal aj slovník, ktorý na túto hranicu jasne poukazoval. Napríklad povedal: „Do čias Jána tu bol zákon a proroci; odvtedy tu je Kráľovstvo Božie.” Ešte viac to bolo viditeľné na Ježišovom správaní. Svätý Ján lamentoval; Ježiš sa radoval. Ján spieval pohrebné a smutné piesne; Ježiš spieval aleluja. Ján odmietol jesť chlieb; Ježiš lámal chlieb a rozdával ho všetkým. Ján odmietol piť víno; Ježiš premenil na víno všetku vodu v svadobnej sieni. Ján sa odieval do ťavej srsti; Ježiš do nezošívanej v celku utkanej tuniky. Ján varoval; Ježiš pozýval. Títo dvaja, Ján a Ježiš, boli v skutočnosti tak strašne odlišní, že sa začali jeden nad druhým čudovať. Ján raz poslal za Ježišom svojich učeníkov, aby sa ho spýtali: „Si to ty?” Ježiš odpovedal: „Ty, Ján, si najväčší spomedzi tých, ktorí patrili minulosti, avšak ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako ty.”

Začalo sa niečo nové – začalo sa Kráľovstvo Božie. My všetci, milí priatelia, sme do tohto kráľovstva, do kráľovstva novej éry, pozvaní. Nie sme však do neho pozvaní iba tak, aby sme mali z neho osoh len pasívne. Sme do neho pozvaní, ako jeho aktívni budovatelia a šíritelia. Ježiš prirovnal ľudí okolo seba k deťom. Povedal: „Vy ste ako vrtošivé deti. Keď Ján spieval svoju pohrebnú pieseň, neplakali ste; a teraz, keď spievam ja, keď ja hrám svoju pieseň radosti, ani so mnou nespievate ani netancujete.” My všetci, milí priatelia, ako ľudia novej éry, éry Ježišovej, by sme sa mali radovať a mali by sme tancovať, veď v Ježišovi k nám prišlo Božie kráľovstvo s posolstvom vykúpenia, slobody, nádeje a skvelej budúcnosti.