Pápež František: Medzináboženský dialóg musí byť autentický
„Členovia rôznych náboženských tradícií v občianskej spoločnosti“ je názov
témy plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, ktoré sa vo
Vatikáne začalo v pondelok 25. novembra. Členov dikastéria na čele s jeho predsedom
kardinálom Jean-Louisom Tauranom dnes na audiencii prijal pápež František. Vo svojom
príhovore nadviazal na tému zasadnutia, keď povedal: „Katolícka cirkev si je vedomá
hodnoty, akú predstavuje podpora priateľstva a rešpektu medzi mužmi a ženami
rôznych náboženských tradícií. Čoraz viac si uvedomujeme jej dôležitosť,
či už preto, že svet sa istým spôsobom «zmenšil», či preto, že fenomén migrácie
zvyšuje kontakt medzi ľuďmi a spoločenstvami pochádzajúcimi z odlišných
tradícií, kultúr a náboženstiev. Táto skutočnosť je výzvou pre naše
svedomie ako kresťanov, je výzvou na pochopenie viery a na konkrétny
život miestnych cirkví, farností, veľkého počtu veriacich.“
Ako dnes Svätý
Otec povedal, vo svete je v súčasnosti ešte mnoho miest, kde je takéto spolužitie
veľmi ťažké. Zvlášť v prípadoch, keď sa politické a ekonomické motívy nadraďujú nad
kultúrne a náboženské špecifiká, nezriedka vychádzajúc z chýb minulosti. Hrozí tak
vyvolávanie strachu a nedôvery. Prekonanie tohto strachu je podľa pápeža Františka
možné jedine cestou dialógu, pestovaním priateľstva a úcty:
„Viesť dialóg
neznamená vzdať sa vlastnej identity, keď vychádzame v ústrety druhým,
a neznamená ani pristúpiť ku kompromisom v oblasti viery a kresťanskej morálky.
Práve naopak, «súčasťou skutočnej otvorenosti je vytrvalosť
v pevnosti vo svojom najhlbšom presvedčení, s jasnou a radostnou identitou» (Evangelii
gaudium, 251), a tak otvorenosť pre pochopenie právd toho druhého,
schopnosť úctivých ľudských vzťahov a presvedčenie o tom, že stretnutie s tými,
ktorí sa od nás líšia, môže byť príležitosťou pre rast bratstva, na obohatenie
a vydávanie svedectva. To je dôvod, prečo sa medzináboženský dialóg a evanjelizácia
navzájom nevylučujú, ale sú si navzájom zdrojom. Nič nevnucujeme,
nepoužívame žiadnu ľstivú stratégiu, aby sme prilákali veriacich, ale radostne
a skromne vydávame svedectvo o tom, v čo veríme a kým sme. Vskutku,
také stretnutie, pri ktorom by každý odložil bokom to, v čo verí, a
predstieral by, že sa vzdáva toho, čo mu je najcennejšie, by rozhodne
nebolo opravdivým vzťahom. V takomto prípade by sme mohli hovoriť
o fingovanom bratstve. Ako Ježišovi učeníci sa musíme usilovať zvíťaziť
nad strachom, byť vždy pripravení urobiť prvý krok, bez toho, aby sme
sa nechali odradiť ťažkosťami a neporozumeniami.“
Pápež František
však v druhej časti príhovoru hovoril aj o inom strachu, ktorý sa šíri súčasnou spoločnosťou:
„Konštruktívny
dialóg medzi ľuďmi rôznych náboženských tradícií rovnako slúži k prekonaniu
ďalšieho strachu, ktorý, žiaľ, v čoraz viac sekularizovanej spoločnosti, narastá:
strachu z rôznych náboženských tradícií a náboženskej dimenzie ako takej. Náboženstvo
je vnímané ako čosi nepotrebné, či dokonca nebezpečné; občas sa predkladajú
tvrdenia, akoby sa kresťania pri výkone zamestnania mali vzdať svojich
náboženských a morálnych presvedčení (porov. Príhovor Benedikta
XVI. diplomatickému zboru 10. januára 2011). Šíri sa tiež idea, podľa ktorej
by vzájomné spolunažívanie bolo možné iba pri skrytí vlastnej náboženskej príslušnosti,
stretávaním sa v akomsi neutrálnom priestore, bez odkazov na čokoľvek transcendentné.
Avšak aj tu vyvstáva otázka, ako by bolo možné vytvoriť skutočné vzťahy, vybudovať
spoločnosť, ktorá by bola skutočným spoločným domovom, ak by sme odstavili
bokom to, čo každý považuje za intímnu súčasť svojho bytia?
Nemôžeme nad bratstvom uvažovať ako nad niečím vytvoreným v «laboratóriu».
Samozrejme, je potrebné, aby sa toto všetko odohrávalo v úcte voči presvedčeniu
druhých, aj tých, ktorí sú neveriaci, ale musíme mať odvahu a trpezlivosť vychádzať
si navzájom v ústrety, s rešpektovaním toho, kým sme. Budúcnosť spočíva
v spolužití rešpektujúcom rozmanitosť, a nie v unifikácii na
akési jediné, teoreticky neutrálne myslenie. Počas dlhých dejín sme boli
svedkami takýchto tragédií nalinajkovaného myslenia! Uznanie nespochybniteľného
práva na slobodu náboženského vyznania sa preto stáva zásadným vo všetkých svojich
rozmeroch. Magistérium Cirkvi sa k tomu počas posledných desaťročí vyjadrilo
s veľkým dôrazom. Sme presvedčení, že vybudovanie mieru vo svete
vedie touto cestou.“ –mf–