Pápež pri generálnej audiencii: „Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti“

Ani na Rím nezvyčajne chladné počasie dnes neodradilo veriacich, aby sa zišli na Námestí sv. Petra počas pravidelnej generálnej audiencie. Desaťtisíce veriacich zožalo za túto „odvahu“ kompliment aj od Svätého Otca, ktorému opäť nechýbal zmysel pre humor. Pápež František dnes pokračoval v téme modlitby Kréda, pričom sa zameral na článok „verím vo vzkriesenia tela“. Ako povedal, v téme „umierania a vzkriesenia v Ježišovi Kristovi“, ako ju predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, sa bude venovať aj na budúci týždeň. Dnes tak rozvinul prvý aspekt, ktorým je „zomieranie v Kristovi“. Podľa pápeža sa často na smrť pozeráme mylným spôsobom, zvlášť vtedy, keď žijeme bez toho, aby sme si boli vedomí Božej existencie. Keď žijeme pre vlastné záujmy, nezriedka zvykneme smrť popierať či bagatelizovať.

Ako úvod ku katechéze vybral Svätý Otec nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z Prvého listu Korintanom, ktoré zazneli vo viacerých jazykoch: «Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera» (1 Kor 15,12-13). V príhovore potom vysvetlil kresťanský význam smrti, a teda, že život sa smrťou nekončí. Ako povedal, ak kráčame po boku s Pánom, potom budeme pripravení prijať aj posledný moment nášho života. Aj Ježiš nás pozýva k tomu, aby sme boli „vždy pripravení, bdelí“. Pomôcť nám môže modlitba, sviatosti a charitatívne skutky. „Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti,“ povedal Svätý Otec a vyzval veriacich, aby s ním tieto slová niekoľkokrát zopakovali. V závere katechézy im predniesol požiadavku, aby svoje životy a srdcia otvorili tým najzraniteľnejším. Mladým, chorým a novomanželom v súvislosti s blížiacim sa adventným obdobím adresoval nasledovné slová: „Drahí mladí, pripravte svoje srdcia na prijatie Ježiša Spasiteľa; drahí chorí, ponúknite svoje utrpenie, aby všetci rozpoznali vo Vianociach stretnutie Krista s krehkou ľudskou prirodzenosťou; a vy, drahí novomanželia, žite vaše manželstvo ako odraz Božej lásky vo vašom osobnom príbehu.“

Na audiencii boli tiež desiatky pútnikov zo Slovenska, presnejšie zo Žiliny, Ilavy a Trenčína. Aj im dnes patrilo apoštolské požehnanie, ktoré Svätý Otec udelil v závere audiencie všetkým prítomným. Niekoľko hodín potom strávil na námestí v kruhu veriacich, aby ich osobitne pozdravil. Pápež František dnes ráno krátko pred generálnou audienciou pozdravil v Aule Pavla VI. väčšiu skupinu detí trpiacich Rettovým syndrómom a udelil im spolu s ich rodičmi a opatrovateľmi apoštolské požehnanie.

Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! ... a zároveň uznanie za vašu odvahu prísť v takejto zime na námestie! ... Rád by som zavŕšil katechézy o Kréde, prednesené počas Roka viery, ktorý sa uzavrel v uplynulú nedeľu. V tejto a v nasledujúcej katechéze by som chcel uvažovať nad témou vzkriesenia tela, a dotknúť sa v nej dvoch prvkov tak, ako ich predstavuje Katechizmus katolíckej Cirkvi: nášho umierania a nášho vzkriesenia v Ježišovi Kristovi. Dnes sa zastavím pri prvom aspekte: umieranie v Kristovi.

1. Je medzi nami všeobecne rozšírený mylný spôsob pohľadu na smrť. Smrť sa vzťahuje na nás všetkých a hlbokým spôsobom v nás vzbudzuje otázky, najmä ak ide o niekoho blízkeho, alebo ak zasiahne tých najmenších, bezbranných, takou formou, ktorá sa nám javí škandalózna. Nikdy sa neubránim otázke: prečo trpia deti? Prečo deti zomierajú? Ak je smrť považovaná za koniec všetkého, vtedy ľaká, desí, mení sa na ohrozenie, ktoré zničí každý sen, každú perspektívu, ukončí každý vzťah a preruší každú cestu. To sa stáva vtedy, keď považujeme náš život za obdobie ohraničené dvoma bodmi: narodením a smrťou. Vtedy, keď neveríme v horizont, ktorý ide ponad obzor terajšieho života, vtedy, keď žijeme tak, akoby Boh nejestvoval. Táto koncepcia smrti je typická pre ateistický názor, ktorý interpretuje ľudskú existenciu ako náhodné objavenie sa na svete a cestu k ničote. Jestvuje však aj praktický ateizmus, ktorý sa prejavuje ako život žitý iba pre vlastné záujmy, iba pre pozemské skutočnosti. Ak sa necháme presvedčiť touto pomýlenou víziou smrti, nemáme inú voľbu, ako smrť zakrývať, negovať alebo ju bagatelizovať, aby nám nenaháňala strach.

2. No voči takémuto falošnému riešeniu sa búri srdce človeka, tá túžba po nekonečne, ktorú máme všetci, nostalgia po večnosti, ktorú všetci v sebe nosíme. Aký je teda kresťanský zmysel smrti? Ak sa zahľadíme na najbolestnejšie chvíle nášho života, keď sme stratili drahú osobu – rodičov, brata, sestru, manžela či manželku, dieťa, priateľa –, uvedomujeme si, že aj v dráme tejto straty, i keď sme zronení týmto odchodom, zo srdca vychádza presvedčenie, že nie je možné, aby sa všetko skončilo a aby prijaté a darované dobro vyšlo nazmar. V našom vnútri je silný inštinkt, ktorý nám hovorí, že náš život sa smrťou nekončí. A to je pravda: náš život nekončí smrťou!

Tento smäd po živote našiel svoju reálnu a vierohodnú odpoveď vo vzkriesení Ježiša Krista. Ježišovo zmŕtvychvstanie dáva nielen istotu vzhľadom na život po smrti, ale zároveň osvecuje samotné tajomstvo smrti každého z nás. Ak žijeme spojení s Kristom a jemu verní, dokážeme s nádejou a vyrovnanosťou čeliť aj prechodu smrti. Cirkev sa modlí takto: „A hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti“. Toto je nádherná modlitba Cirkvi. Človek má tendenciu umrieť tak, ako žil. Ak bol môj život putovaním s Pánom, s dôverou v jeho nesmierne milosrdenstvo, budem pripravený prijať poslednú chvíľu mojej pozemskej existencie ako definitívne dôverné odovzdanie sa do jeho láskavých rúk v očakávaní, že budem nazerať na jeho obličaj tvárou v tvár. To je to najkrajšie, čo sa nám môže prihodiť: kontemplovať zoči-voči Pánovu nádhernú tvár. Vidieť ho, aký je: krásny, plný svetla, plný lásky a nežnosti. K tomuto bodu kráčame: k stretnutiu s Pánom.

3. Na tomto pozadí môžeme pochopiť Ježišovo pozvanie, aby sme boli vždy pripravení, bdelí, vediac, že život na tomto svete nám bol daný aj kvôli tomu, aby sme sa dobre pripravili na ten budúci, na život s nebeským Otcom. A na to máme jeden spoľahlivý spôsob: dobre sa na smrť pripraviť, stáť blízko pri Ježišovi. Toto je istota. Na smrť sa pripravím tým, že budem blízko Ježiša. A ako sa stojí blízko Ježiša? Modlitbou, sviatosťami a tiež konaním dobročinnosti. Pamätajme na to, že on je prítomný v tých najslabších a najbiednejších. On sám sa s nimi stotožnil v známom podobenstve o poslednom súde, keď hovorí: «Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne... Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,35-36.40). Preto bezpečná cesta vedie cez znovunadobudnutie zmyslu kresťanskej lásky a bratského delenia sa, keď sa ujímame telesných i duchovných rán nášho blížneho. Spolupatričnosť v znášaní bolesti a prinášanie nádeje sú predpokladom a podmienkou k tomu, aby sme sa stali dedičmi toho Kráľovstva, ktoré je pre nás pripravené. Kto preukazuje milosrdenstvo, smrti sa nebojí. Pamätajte na to. Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. Súhlasíte? Vyslovme to spoločne, aby sme na to nezabudli: Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. Ešte raz: Kto koná milosrdenstvo, nemá strach zo smrti. A prečo sa smrti nebojí? Pretože jej hľadí do tváre v ranách bratov a prekonáva ju láskou Ježiša Krista. Ak otvoríme dvere nášho života a nášho srdca tým najmenším bratom, vtedy sa aj naša smrť stane dverami, ktoré nás privedú do neba, do blaženej vlasti, ku ktorej kráčame v túžbe navždy prebývať s naším Otcom, Bohom, s Ježišom, s Pannou Máriou a so svätými.“

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ

Foto: Pápež František počas dopoludňajšieho stretnutia s deťmi postihnutými Rettrovým syndrómom.