Pápež František slávnostne uzavrel Rok viery, začatý Benediktom XVI.
Slávnosťou Krista Kráľa na Námestí sv. Petra v nedeľu 24. novembra, ktorej predsedal
pápež František, vyvrcholil Rok viery. Uzavrel sa tak rok vyhlásený pápežom Benediktom
XVI., ktorý ho na rovnakom mieste otvoril 11. októbra 2012 pri 50. výročí začiatku
II. vatikánskeho koncilu. Počas celej svätej omše záveru Roka viery bol na vyvýšenom
mieste vystavený relikviár s pozostatkami, ktoré sa pripisujú sv. Petrovi. Nasleduje
plné znenie homílie pápeža Františka z tejto slávnosti:
„Dnešná slávnosť Krista
Kráľa vesmíru, zavŕšenie liturgického roka, predstavuje aj ukončenie Roka viery, vyhláseného
Benediktom XVI., na ktorého teraz myslíme s láskou a uznaním za tento dar, ktorý nám
dal. Touto prozreteľnostnou iniciatívou nám dal príležitosť znovuobjaviť krásu tej
cesty viery, ktorá mala svoj začiatok v deň nášho krstu, ktorým sme sa stali Božími
deťmi a bratmi v Cirkvi. Je to cesta, ktorá má ako definitívny cieľ plné stretnutie
s Bohom, a na ktorej nás Duch Svätý očisťuje, dvíha a posväcuje, aby nám dal vstúpiť
do šťastia, po ktorom prahne naše srdce.
Chcem tiež srdečne a bratsky pozdraviť
tu prítomných patriarchov a vyšších arcibiskupov východných katolíckych cirkví. Znak
pokoja, ktorý si s nimi dám, znamená predovšetkým uznanie Rímskeho biskupa týmto komunitám,
ktoré vyznali a vyznávajú Kristovo meno s príkladnou vernosťou, často zaplatenou vysokou
cenou. Rovnakým spôsobom chcem ich prostredníctvom prejaviť toto gesto všetkým
kresťanom, ktorí žijú vo Svätej zemi, v Sýrii a na celom Východe, aby všetci obsiahli
dar pokoja a svornosti.
Biblické čítania, ktoré odzneli, majú ako spoločnú
niť ústredné postavenie, centrálnosť Krista. Kristus je v strede, Kristus je tým stredom.
Kristus je stredom stvorenia, Kristus je stredom ľudu, Kristus je stredom dejín.
1. Apoštol Pavol nám ponúka veľmi hlbokú víziu centrálnosti Krista. Predstavuje
nám ho ako Prvorodeného zo všetkého stvorenia: v ňom, skrze neho a pre neho
boli stvorené všetky veci. On je stredobod všetkých vecí, on je počiatok. Ježiš Kristus,
Pán: Boh mu dal totálnu plnosť, aby v ňom bolo všetko zmierené (porov. Kol 1,12-20).
Pán stvorenia, Pán zmierenia. Tento obraz nám umožňuje pochopiť, že Ježiš je stredobodom
stvorenia. A preto postoj, ktorý sa žiada od veriaceho, ak ním chce byť, spočíva v
uznaní a prijatí do svojho života tejto centrálnosti Ježiša Krista, v myšlienkach,
v slovách a v skutkoch. Takto sa naše myšlienky stanú myšlienkami kresťanskými,
Kristovými myšlienkami. Naše skutky sa stanú skutkami kresťanskými, Kristovými
skutkami. Naše slová sa stanú slovami kresťanskými, slovami Krista. A naopak,
keď tento stred stratíme, tým, že ho nahradíme niečím iným, vyplývajú z toho len škody,
ako pre prostredie, ktoré nás obklopuje, tak aj pre samotného človeka.
2.
Okrem toho, že je stredom stvorenia a stredom zmierenia, je Kristus stredom Božieho
ľudu. A práve dnes je tu, je uprostred nás. Teraz je tu v Slove a bude tu na oltári
živý, prítomný medzi nami, vo svojom ľude. Je to tak, ako sme videli v prvom čítaní,
kde sa hovorí o dni, keď kmene Izraela prišli hľadať Dávida a pred Pánom ho pomazali
za kráľa nad Izraelom (porov. 2 Sam 5,1-3). Prostredníctvom hľadania ideálnej postavy
kráľa títo ľudia hľadali samotného Boha: Boha, ktorý by sa im stal blízkym, ktorý
by bol ochotný sprevádzať človeka na jeho ceste, ktorý by sa im stal priateľom. Kristus,
potomok kráľa Dávida, je práve tým „bratom“, okolo ktorého sa tvorí ľud,
ktorý sa ujíma starostlivosti o svoj ľud, o nás všetkých, za cenu vlastného života.
V ňom sme jedno: zjednotení v ňom zdieľame jednu cestu, jeden osud. Jedine v ňom,
v ňom ako strede, máme svoju totožnosť ako ľud.
3. A nakoniec, Kristus
je stredom dejín ľudstva a aj stredom dejín každého človeka.
K nemu môžeme vzťahovať radosti a nádeje, zármutky a úzkosti, z ktorých je utkaný
náš život. Keď je Ježiš v strede, vtedy aj tie najtemnejšie momenty nášho života dostávajú
svetlo, a nadobúdame nádej, ako ten dobrý lotor v dnešnom evanjeliu. Zatiaľ čo
sa všetci ostatní obracali na Ježiša s opovrhnutím - „Ak si Kristus, Kráľ-Mesiáš,
zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ -, ten človek, ktorý vo svojom živote chyboval
až do posledného konca, obracia sa kajúcne na ukrižovaného Ježiša s prosbou: «Spomeň
si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (Lk 23,42). A Ježiš mu sľubuje svoje kráľovstvo:
«Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). Ježiš vyslovuje iba slovo odpustenia, nie odsúdenia.
A keď človek nachádza odvahu prosiť o toto odpustenie, podobnú prosbu Pán nikdy nenechá
naprázdno.
Dnes všetci môžeme uvažovať nad naším životným príbehom, nad našou
cestou. Každý z nás má svoje dejiny. Každý z nás, má aj svoje pochybenia, svoje hriechy,
svoje šťastné chvíle i svoje tmavé momenty. Osoží nám v dnešný deň uvažovať nad našimi
dejinami a hľadieť na Ježiša, a zo srdca mu opakovať mnoho krát, ale z hĺbky srdca,
v tichu, každý z nás: ‚Spomeň si na mňa, Pane, teraz, keď si vo svojom Kráľovstve!
Ježiš, spomeň si na mňa, pretože sa chcem stať dobrým, chcem sa stať dobrou, no nemám
silu, nevládzem: som hriešnik, som hriešnica! No spomeň si na mňa, Ježiš: ty si na
mňa môžeš spomenúť, pretože si v strede, si naozaj vo svojom Kráľovstve!‘ Aké krásne!
Urobme to dnes všetci, každý vo svojom srdci, znova a znova: ‚Spomeň si na mňa, Pane,
ty, ktorý si v strede, ty, ktorý si vo svojom Kráľovstve!‘
Ježišov prísľub
dobrému lotrovi nám dáva veľkú nádej: hovorí nám, že Božia milosť vždy štedro prevyšuje
modlitbu prosiaceho. Pán darúva vždy navyše, je taký štedrý, že dáva zakaždým viac,
než o čo sme ho žiadali: prosíš ho, aby si na teba spomenul, a on ťa vovádza do svojho
Kráľovstva! Ježiš je ozajstným stredom našich túžob po radosti a spáse. Poďme všetci
spoločne po tejto ceste.“
Po homílii nasledovalo slávnostné vyznanie viery.
Počas celého Kréda Svätý Otec s veľkou úctou držal v rukách umeleckú kovovú urnu s
relikviou sv. apoštola Petra. Urna s reliéfnym nápisom „Ty si Peter a na tejto skale
postavím svoju Cirkev“ bola počas celej slávnosti umiestnená na čestnom mieste pri
oltári. V slávnostnom sprievode ju niesol pápežský sakristián Pavol Benedik OSA.
Pápež
František si pred obradom prijímania dal znak pokoja s patriarchami a arcibiskupmi
východných katolíckych cirkví, medzi ktorými bol aj prešovský arcibiskup-metropolita
Ján Babjak SJ. Medzi hlavnými koncelebrujúcimi boli dekan kardinálskeho kolégia Angelo
Sodano a emeritný prefekt Kongregácie pre bikupov kard. Giovanii Battista Re. V závere
slávnosti Svätý Otec odovzdal Cirkvi novú posynodálnu exhortáciu Evangelii gaudium.
Symbolicky si ju z jeho rúk postupne prichádzali prevziať zástupcovia rozličných životných
stavov pochádzajúcich z krajín celého sveta: kňaz, diakoni, rehoľníci, rehoľníčky,
seminaristi, viacerí laici a laičky, rodičia s dieťaťom v náručí, starší ľudia, a
aj nevidiaca osoba.
Na záver Svätý Otec vyzdvihol službu všetkých, ktorí
pracovali na realizácii Roka viery. Menovite poďakoval Mons. Rinovi Fisichellovi,
ktorý ako predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie riadil jeho priebeh,
a tiež všetkým jeho spolupracovníkom. Pri pozdrave adresovanom prítomnej skupine Ukrajincov
pripomenul milióny obetí tzv. „Holodomoru“, veľkého hladomoru spôsobeného sovietskym
režimom, ktorého 80. výročie si Ukrajina v týchto dňoch pripomína. Ďalej pripomenul
misionárov, ktorí sa zaslúžili o prinášanie viery do mnohých častí sveta, medzi nimi
osobitne bl. Junipera Serru, španielskeho františkána, ktorého 300. výročie narodenia
si Cirkev pripomína. Pred modlitbou Anjel Pána vyzval prítomných, aby do jej úmyslu
vložili prosbu za všetkých prenasledovaných pre vieru. Po apoštolskom požehnaní sa
osobne pozdravil s patriarchami, kardinálmi a biskupmi a potom z otvoreného papamobilu
požehnal veriacich na celom Námestí sv. Petra i priľahlom námestí Pia XII. Záver
Roka viery bol spojený aj so zbierkou pre Filipíny postihnuté tajfúnom.