Generálna audiencia: Cirkev je služobníčkou vysluhovania milosrdenstva
Pri generálnej audiencii v stredu 20. novembra na námestí sv. Petra vo Vatikáne
pápež František pokračoval v téme odpustenia hriechov. Nasleduje plný text
jeho katechézy:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V uplynulú stredu
som hovoril o odpustení hriechov s osobitným odkazom na krst. Dnes budeme v tejto
téme pokračovať, avšak v súvislosti s takzvanou „mocou kľúčov“, ktorá je biblickým
symbolom poslania, ktoré Ježiš zveril apoštolom. V prvom rade si musíme uvedomiť,
že hlavným aktérom odpustenia hriechov je Duch Svätý. On je tu protagonistom! Ako
sme počuli, Ježiš pri svojom prvom zjavení sa apoštolom vo večeradle dýchol na nich
a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,
komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,22-23). Ježiš vo svojom oslávenom tele
je novým človekom, ktorý ponúka veľkonočné dary ako ovocie svojej smrti a zmŕtvychvstania.
Aké sú to dary? Pokoj, radosť, odpustenie hriechov, vyslanie, predovšetkým však dáva
Ducha Svätého, ktorý je ich prameňom. Od Ducha Svätého pochádzajú všetky tieto dary.
Ježišovo dýchnutie sprevádzané slovami, ktorými udeľuje Ducha, naznačuje odovzdanie
života, nového života, znovuzrodeného odpustením.
Prv však, ako Ježiš učiní
gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje im svoje rany na rukách a na boku. Ony
predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez“
Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, v nebi, ukazuje Otcovi
rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš
vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za opustenie našich
hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.
Prejdime
k druhému prvku: Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Ako je to? Je totiž
trochu náročné pochopiť, ako môže človek odpúšťať hriechy. Cirkev je držiteľkou moci
kľúčov: aby tak odomykala či zamykala, odpúšťala hriechy. Boh odpúšťa každému človeku
vo svojom zvrchovanom milosrdenstve; on sám však chcel, aby tí, ktorí patria Kristovi
a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva.
Cez apoštolskú službu (ministérium) ku mne prichádza Božie milosrdenstvo, moje viny
sú odpustené a je mi darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie
aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. A to je veľmi pekné. Cirkev, ktorá je svätá
a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev
nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva
a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.
Mnoho ľudí dnes možno
nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus
a pociťujeme to i my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi
osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre
nás kresťanov je to dar navyše a zároveň i záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou
vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň
starostlivosť, ochrana a istota, že Boh mi odpustil. Idem za bratom kňazom a poviem:
„Otče, dopustil som sa takejto veci...“. - „Avšak ja ti odpúšťam. Je to Boh, kto odpúšťa.“
A ja som si istý, že v tej chvíli mi Boh odpustil. A toto je nádherné! Znamená to
mať istotu v tom, čo hovoríme neustále: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!“
My sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie. „Otče, ja sa však hanbím
povedať svoje hriechy.“ - „Pozri, naše mamy a ženy u nás hovorievali, že je lepšie
raz sa začervenať ako tisíckrát zožltnúť!“ Raz sa zapýriš, odpustia sa ti hriechy
a ideš ďalej...
Na záver posledný bod: kňaz je nástrojom odpustenia hriechov.
Božie odpustenie je nám darované v Cirkvi, udelené prostredníctvom služby nášho brata
kňaza. On, človek ako my, ktorý tiež potrebuje milosrdenstvo, stáva sa ozajstným nástrojom
milosrdenstva, udeľujúc nám bezhraničnú lásku Boha Otca. Aj kňazi sa musia spovedať,
aj biskupi. Všetci sme hriešnici. Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože
aj on je hriešnik! Spovedník počúva veci, ktoré mu hovorím, radí mi a odpúšťa, pretože
všetci potrebujeme toto odpustenie. Z času na čas sa stáva, že počujeme názor o spovedaní
sa priamo Bohu... Ako som však hovoril predtým, Boh ťa vždy počúva, avšak vo sviatosti
zmierenia posiela brata, aby ti priniesol odpustenie, istotu odpustenia v mene Cirkvi.
Služba,
ktorú vykonáva kňaz ako služobník v Božom mene na odpustenie hriechov, je veľmi chúlostivá.
Je veľmi citlivá a vyžaduje si, aby v srdci kňaza vládol pokoj. Aby mal srdce v pokoji,
aby nezaobchádzal zle s veriacimi, ale aby bol mierny, dobrotivý a milosrdný, aby
dokázal zasievať nádej do sŕdc a predovšetkým, aby si uvedomoval, že brat alebo sestra,
ktorá pristupuje k sviatosti zmierenia, hľadá odpustenie a robí to podobne ako mnohí
ľudia, ktorí prichádzali k Ježišovi, aby ich uzdravil. Ak kňazovi chýba táto duchovná
disponovanosť, je lepšie, aby kým sa nedá do poriadku túto sviatosť nevysluhoval.
Veriaci kajúcnici majú svoju povinnosť? Nie! Majú svoje právo! My všetci máme právo,
všetci veriaci, aby sme v kňazoch našli služobníkov Božieho milosrdenstva.
Pýtam
sa, drahí bratia, sme si ako členovia Cirkvi vedomí krásy tohto daru, ktorý nám ponúka
sám Boh? Pociťujeme radosť z tejto starostlivosti, z tejto materinskej pozornosti
Cirkvi voči nám? Vieme ju úprimne oceniť? Nezabúdajme, že Boh sa nikdy neunaví vtom,
aby nám odpúšťal. Prostredníctvom služby kňaza si nás vždy znova privinie k sebe v
objatí, ktoré nás regeneruje a umožňuje nám nanovo povstať a pokračovať v ceste.
Pretože v tom spočíva náš život: neprestajne vstávať a pokračovať v ceste. Ďakujem!