50. Záver koncilu a začiatok plný dôvery

50. časť rubriky od Druhom vatikánskom koncile, ktorú v Roku viery pripravoval Jaroslav Mudroň SJ
„Generálny sekretár koncilu Mons. Pericle Felici teraz prečíta dekrét uzatvárajúci Druhý vatikánsky koncil.“ «Pápež Pavol VI na večnú pamiatku tejto udalosti: Druhý vatikánsky ekumenický koncil, zhromaždený v Duchu Svätom a pod ochranou preblahoslavenej Panny Márie, ktorú sme vyhlásili za Matku Cirkvi, pod ochranou sv. Jozefa, jej slávneho ženícha, a svätých apoštolov Petra a Pavla, sa má bezpochyby zapísať medzi najväčšie udalosti Cirkvi. Vskutku bol totiž najväčším vzhľadom na počet koncilových otcov, ktorí prišli k Petrovmu stolcu zo všetkých končín zeme..., a taktiež z hľadiska bohatstva námetov, ktoré boli počas štyroch období pojednávané so všetkou starostlivosťou a hĺbkou. Napokon bol tento koncil nanajvýš osožný, pretože, majúc na zreteli potreby dnešnej doby, ide v prvom rade v ústrety pastoračným požiadavkám. Roznecujúc plameň lásky sa koncil veľmi usiloval osloviť v bratskom duchu nielen kresťanov, zatiaľ oddelených od spoločenstva s Apoštolskou stolicou, ale aj celú ľudskú rodinu. Nakoniec teda s Božou pomocou dnes završujeme všetko to, čoho sa dotýkal posvätný ekumenický koncil a čo bolo z našej strany verejne schválené – všetky konštitúcie, dekréty, deklarácie a vyhlásenia so súhlasom snemu. Našou apoštolskou autoritou uzatvárame tento ekumenický koncil...“
Pápežským breve s názvom In Spiritu Sancto bol slávnostne ukončený Druhý vatikánsky koncil. Jeho uzatvárajúce obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. decembra na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie v roku 1965. Podľa správ, ktoré v ten deň prinieslo slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, bolo námestie natoľko preplnené ľuďmi, že mnohí „záujemcovia boli pripustení do vnútorných námestí vatikánskeho štátu, odkiaľ bolo možné vidieť na priestranstvo pred Bazilikou sv. Petra“ a že „všetky okná vatikánskych palácov a strechy kolonád a chodieb boli obsadené zvedavcami“. Všetkých prítomných „bolo asi dvestopäťdesiat tisíc“.
Správne podotkol pápež Pavol VI. v uzatvárajúcom breve, že tento koncil bol najväčší v dejinách Katolíckej cirkvi – najväčší nielen v zmysle najpočetnejší, ale tiež rozsahom tém, ktoré na ňom v priebehu štyroch rokoch zazneli.
Jeho prvotným cieľom boli podľa vyjadrenia ešte Jána XXIII. „vnútorná obnova Cirkvi“ a „obnovenie jednoty s oddelenými kresťanmi“. No táto „obnova“ či „obnovenie“ sa nezaobišli bez otvorenosti voči všetkým sféram ľudského života. Pavol VI. túto základnú skúsenosť koncilu sám dosvedčil ešte na jeseň v roku 1962, keď zaujal miesto medzi kardinálmi na koncile. Už vtedy, v prvých týždňoch koncilových debát sa ukázalo nevyhnutné predstaviť Cirkev celému svetu nie iba v teologických definíciách, no hlavne vo svetle toho, čo Cirkev robí – čo svetu prináša a aké sú jej postoje ku všetkým zložkám ľudského života. Preto okrem dekrétov, ktoré sa týkali vnútorných záležitostí Cirkvi, konciloví otcovia čoskoro rozpoznali potrebu dať na papier aj stanoviská Cirkvi voči aktuálnym témam, modernej spoločnosti, mimokresťanským náboženstvám a náboženskej slobode. Pavol VI. tento proces v spomínanom breve nazval „veľkým úsilím“ koncilu „osloviť v bratskom duchu“ nielen všetkých kresťanov, ale tiež „celú ľudskú rodinu“.
Vykročenie Cirkvi z vlastného tieňa bolo tak základným a najcharakteristickejším znakom Druhého vatikánskeho koncilu. V neposlednom rade bolo toto vykročenie inšpirované charizmou pápeža Jána XXIII., ktorý od začiatku pontifikátu udivoval všetkých svojou bezprostrednosťou a spontánnosťou. Za jeden z jeho spontánnych krokov možno pokladať aj rozhodnutie zvolať ekumenický koncil alebo aspoň spôsob, akým to Cirkvi skoro mimochodom spomenul.
Posledná encyklika Jána XXIII. mala názov Pacem in terris a prekvapivo udivujúci bol už len jej úvod. Okrem tradičného adresovania: „Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným miestnym ordinárom,“ bolo v nej dodané: „Duchovenstvu a veriacim celého sveta ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle.“ Okružný list pápeža teda vykročil poza rámec cirkevnej hierarchie a prvýkrát v histórií Cirkvi bol venovaný všetkým, ktorí majú záujem vypočuť si mienku pápeža na aktuálnu otázku, ktorou v tomto prípade bol pokoj na zemi.
Podobný duch otvorenosti a vykročenia v ústrety každému človeku našiel svoje odzrkadlenie vo vývoji Druhého vatikánskeho koncilu a vonkoncom nebol cudzí ani ďalšiemu Petrovmu nástupcovi pápežovi Pavlovi VI. Práve v záverečných dvoch dňoch koncilu chcel tento pápež upriamiť pozornosť veriacich a vôbec „všetkých ľudí dobrej vôle“ na univerzálnosť Cirkvi, ktorá sa s dôverou obracia na každého človeka. Počas posledného verejného koncilového zasadania 7. decembra 1965 ešte pred historickým aktom zmierenia sa s východnou cirkvou Carihradu predniesol Pavol VI. príhovor, ktorý nazval „záverečnou meditáciou“ nad témou koncilu.
„Aký je náboženský význam nášho koncilu?“ Pýtal sa pápež v homílii a po predstavení niektorých základných tém dodal: „Naozaj platí, že Cirkev zhromaždená na koncile sa zameriava – okrem otázky o sebe samej a o svojom vzťahu jednoty s Bohom – predovšetkým na človeka, človeka, ktorý sa predstavuje v dnešnej realite ako živý človek, človek úplne zaujatý sebou, človek, ktorý sa stáva stredom každého záujmu.“
Z
pápežovej strany nešlo o výčitku pre krajný humanizmus, ktorý v mene človeka zabúda na Boha. Naopak podľa Pavla VI. sa koncil usiloval priblížiť k súčasnému človeku a vyzdvihnúť všetky pozitíva a hodnoty, ktoré so sebou naša dnešná mentalita prináša. Veď aj kresťanstvo je náboženstvom Boha, ktorý sa stal človekom a ktorý neprišiel na svet so slovami odsúdenia či s výčitkami, ale v znamení dobrého Samaritána, ktorý sa chce ujať zraneného človeka. „Tento starý príbeh o dobrom Samaritánovi slúžil za príklad a pravidlo, ku ktorému smerovala duchovná povaha nášho koncilu. Aj koncil bol úplne preniknutý veľkým súcitom voči človeku. Odkrytie ľudských potrieb upútalo pozornosť nášho zhromaždenia.“
Pápež tento prínos koncilu nazval „objavom nášho nového humanizmu“, ktorý chce povedať každému človeku, že Cirkev má v ňom dôveru. Koncil dôveruje človeku, pretože v láske k nemu realizuje svoju lásku k Bohu. Cirkev je totiž v službe človeku a
Druhý vatikánsky koncil jej napomohol viac chápať a viac milovať dnešného človeka: „Takto dúfame na konci tohto ekumenického Druhého vatikánskeho koncilu a na začiatku ľudskej a náboženskej obnovy... takto dúfame my, Bratia a Otcovia tohto koncilu, takto dúfame v celé ľudstvo, ktoré sme sa naučili viac milovať a lepšie mu slúžiť.“