Cyril Vasiľ SJ: Prekladateľské a biblické dielo sv. Cyrila a Metoda
História národov a
ich kultúr sa zvyčajne spája s archetypálnymi mýtmi, povesťami, hrdinskými eposmi,
ktoré sa len postupne vynárali zo šera dejín, tradovali a odovzdávali sa ústnou, rozprávačskou
formou a až ich neskorší zápis, či prvé literárne spracovanie sa označuje za obdobie
zrodu literatúry toho-ktorého jazyka, či národa. Ako každé pravidlo, aj toto má však
svoje výnimky. Jednoznačne medzi ne patrí história slovanského písomníctva, prvého
literárneho jazyka Slovanov a ich najstaršej literatúry. Tieto sa nerozlučne spájajú
s menami solúnskych bratov, slovanských vierozvestov sv. Konštantína-Cyrila a sv.
Metoda. Ich zásluhy na vzniku písma, zodpovedajúceho slovanskej fonetike a umožňujúceho
tak verný zápis reči, by boli dostačujúcim dôvodom na trvalú historickú spomienku
v dejinách kultúry Slovanov.
Mních Chrabr, možno jeden zo žiakov sv. Cyrila
a Metoda, alebo z ich školy, to vo svojom traktáte o slovanskom písomníctve jednoznačne
vyjadril takto: „Ak sa opýtaš gréckych učencov, hovoriac: „kto vám písmo vytvoril
alebo knihy preložil a kedy?“, to máloktorí z nich budú vedieť. Ak sa však opýtaš
slovienskych vzdelancov hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil
a kedy?“, to všetci budú vedieť a odpovedajúc takto povedia: „svätý Konštantín
Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmo vytvoril, aj knihy preložil a tiež Metod, brat
jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.“A ak sa opýtaš v ktorom
čase, to tiež vedia a povedia, že v čase gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa
Borisa, moravského Rastica a kniežaťa Blatenského Kostela Koceľa, v roku od založenia
sveta 6363.“(Skazanie o pismenech, 9)
Anomáliou vzniku slovanského
písomníctva je skutočnosť, že sa nezačalo rozvíjať postupne od jednoduchých prejavov,
k obsahovo, štylisticky a kompozične náročnejším formám, ale že od svojho prvopočiatku
sa objavuje vo vyspelej podobe, schopnej stvárniť biblické, právne i teologické texty.
Apoštoli Slovanov však okrem základného prínosu, ktorý pre začiatok slovanského písomníctva
predstavuje preklad Svätého písma, liturgických a zákonodarných textov, vložili do
kolísky rodiacej sa slovanskej literatúry, ako cenný dar, aj niekoľko drahokamov vlastnej
literárnej tvorby.
Dar písma i Písma a literatúry je chápaný u Cyrila a Metoda
ako výsledok spolupráce, synergie, medzi Božou múdrosťou a ľudskou inteligenciou.
„Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne
s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov,
a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo
bolo u Boha a Boh bol Slovo.“(Život Konštantína, XIV) Konštantínov
Predspev ku slovanskému prekladu tetraevanjelia - Proglas aj v tomto kontexte
vystupuje z radu najstarších slovanských literárnych pamiatok a vyníma sa ako osobitné
dielo vysokej literárnej a duchovnej hodnoty. Za jeho literárnymi kvalitami sa ale
skrýva v prvom rade hlboký duchový odkaz.
Slovanská literatúra začína prekladom
Evanjelia. Už táto skutočnosť je špecifikom našich duchovných, kultúrnych a literárnych
dejín. Konštantín-Cyril vo svojom pôvodne grécky napísanom traktáte o preklade Evanjelia,
uvádza aj prekladateľské zásady, ktoré uplatňoval pri svojej práci: „... tam kde
sa gréčtina a slovančina spolu zhodovali, použili sme slová toho istého výrazu;
tam, kde slovo bolo buď dlhšie, alebo strácalo zmysel, pridŕžali sme sa zmyslu a vyjadrili
sme ho iným výrazom. Lebo grécky jazyk sa nemôže vždy vyjadrovať rovnako keď je prekladaný
do iného jazyka, a v každom jazyku, keď sa prekladá, môže sa stať, že slovo v jednom
jazyku krásne, v druhom takým nie je, a čo v inom je strašné, v druhom nie, ... Pretože
nie je možné vždy brať ohľad na grécky výraz, ale je potrebné dbať na zmysel... pretože
prekladáme kvôli zrozumiteľnosti evanjeliového výkladu a nie kvôli presnosti výrazov.“
Tieto
kritériá, ktoré môže zdieľať aj moderný prekladateľ, uplatnil sv. Cyril pri svojom
preklade evanjeliára. V skutočnosti evanjeliá boli preložené v dvoch fázach. Pred
príchodom na Veľkú Moravu, Konšatantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní
pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave,
pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti
evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho
najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes
máme k dispozícii aj ich kritické vydania. Grécka pôvodina z ktorej sv. Cyril prekladal,
bola variantom tzv. carihradskej Lukiánovej recenzie s niektorými odchýlkami vychádzajúcimi
z palestínskych a alexandrijských variantov biblického textu. Neskoršie štúdie najstaršieho
cyrilského rukopisu evanjelií, tzv. Sávinej knihy, priviedli slavistov k odhaleniu
skutočnosti, že v tomto neúplnom texte evanjelií sa zachoval na viacerých miestach
pôvodný text v znení, ktoré nie je doložené v iných rukopisoch a to aj s tými špecifikami,
ktoré charakterizujú Cyrilovo prekladateľské umenie. Preklad evanjelií sv. Konštantína-Cyrila
možno považovať za najvýznamnejšie filologické dielo IX. storočia, prevyšujúce svojou
kvalitou iný preklad z tohto obdobia, gótsky text evanjelií biskupa Ulfilu.
V
Živote Konštantína nachádzame zmienku o tom, že Konštantín-Cyril preložil aj celý
„cirkevný poriadok“, teda ofícium, resp. Časoslov. Tieto liturgické texty predpokadajú
existenciu prekladu Žaltára. Jeho najstarší glagolský rukopis sa zachoval v knižnici
kláštora sv. Kataríny na hore Sinaj a prvýkrát bol publikovaný L. Geitlerom v Záhrabe
v roku 1883. Aj pri žaltári vychádzal sv. Cyril z Lukiánovej recenzie gréckeho textu,
avšak podobne ako pri evanjeliách, aj tu na mnohých miestach nachádzame varianty
pochádzajúce z iných gréckych recenzií.
Sv. Konštantín-Cyril sa v Proglase
zmieňuje aj o Apoštole a o Prorokoch, čo nás vedie k presvedčeniu,
že už v tomto období bol preložený aj slovanský lekcionár z iných mimoevanjeliových
kníh Nového Zákona, ako aj výber starozákonných čítaní, tzv. Parimejník. Aj
pri preklade Apoštola, išlo pravdepodobne najprv o čiastočný preklad vybraných
lekcionárových častí, o tzv. Praxapostol a až neskôr sa pristúpilo k prekladu
kompletného textu. Štúdie slavistu Vatroslava Jagiča v tomto smere potvrdzujú rovnako
vysoký stupeň úrovne prekladateľskej techniky, spojený s tým istým duchom formálnej
dokonalosti harmonizovanej s duchom voľnosti, ktorá sa neviaže otrocky na grécky text.
Ďalšie
knihy Starého Zákona preložil sv. Metod, ako to uvádza dôveryhodná správa z jeho životopisu.
(Porov. Život Metoda, XV) Celistvý text tohto Metodovho prekladu sa nám nezachoval,
pravdepodobne kvôli nemožnosti pripravť väčší počet kópií, vzhľadom k dalšiemu osudu
Metodových žiakov. Existenciu toho pôvodného textu ale potvrdzujú niektoré starozákonné
biblické texty, ktotré sa zachoali u južných Slovanov a pochádzajú z takých častí
Starého Zákona, ktoré nie sú obsiahnuté v Parimejníku. Tieto texty, po jazykovej
stránke, javia tie isté znaky veľkomoravského cyrilometodského jazyka a preto ich
môžeme považovať za hodnoverných svedkov existencie kompletného prekladu Starého Zákona
(okrem kníh Makabejských).
Preklad Písma do nového, živého, národného, jazyka
znamená súčasne aj otvorenie sa jednotlivých jazykov a kultúr k spojeniu s univerzálnym
duchovným dedičstvom, ktoré vyrastá zo spoločných biblických koreňov. Aj za toto sme
vďační sv. Cyrilovi a Metodovi.