Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2014
Posolstvo pápeža Františka k Svetovému dňu migrantov a utečencov v oficiálnom slovenskom
preklade Konferencie biskupov Slovenska. Tento pamätný deň sa pravidelne slávi v druhú
nedeľu po Zjavení Pána, najbližšie teda 19. januára 2014. Zaviedol ho pápež Pius X.
v roku 1914. Téma 100. ročníka Svetového dňa migrantov a utečencov znie: „Migranti
a utečenci: na ceste k lepšiemu svetu“.
Drahí bratia a sestry!
Naše
spoločnosti prežívajú na globálnej úrovni – ako dosiaľ nikdy v dejinách – procesy
vzájomnej závislosti a interakcie. Hoci tieto procesy majú aj problematické či negatívne
prvky, predsa je ich cieľom zlepšenie podmienok života ľudskej rodiny, a to nielen
po ekonomickej stránke, ale aj po politickej a kultúrnej. Koniec koncov každý človek
patrí do ľudskej rodiny a nádej na lepšiu budúcnosť zdieľa s celou rodinou národov.
Od tohto konštatovania sa odvíja téma, ktorú som zvolil na tohoročný Svetový deň migrantov
a utečencov: Migranti a utečenci: na ceste k lepšiemu svetu.
Výsledkom
súčasných zmien je aj rastúca mobilita ľudí, ktorá sa javí ako „znamenie našich čias“
– podľa vyjadrenia pápeža Benedikta XVI. (porov. Posolstvo k Svetovému dňu migrantov
a utečencov 2006). Ak na jednej strane migrácie často odzrkadľujú biedu a nedostatky
jednotlivých štátov i medzinárodného spoločenstva, na druhej strane odhaľujú aj túžbu
ľudstva prežívať jednotu, a to pri súčasnom rešpektovaní rozdielov, v ochotnom prijímaní
a pohostinnosti, ktoré všetkým umožnia rovnakú účasť na dobrách zeme, na ochrane a
podpore dôstojnosti každej ľudskej bytosti a jej ústredného postavenia.
Z
kresťanského hľadiska sa aj v migráciách, podobne ako v iných ľudských skutočnostiach,
prejavuje napätie medzi krásou stvorenia poznačeného milosťou a vykúpením na jednej
strane a tajomstvom hriechu na druhej strane. Solidarite a prijatiu, bratským a chápavým
postojom protirečí odmietanie, diskriminácia, vykorisťovanie, bolesť a smrť. Znepokojenie
vyvolávajú predovšetkým situácie, keď je migrácia nielen vynútená, ale navyše je spojená
s rôznymi spôsobmi obchodovania s ľuďmi a ich zotročovaním. „Otrocká práca“ je dnes
platnou menou! Napriek problémom, rizikám a ťažkostiam, ktorým treba čeliť, povzbudzuje
migrantov a utečencov spojenie dôvery a nádeje; v srdci si nesú túžbu po lepšej budúcnosti
nielen pre seba, ale aj pre svoje rodiny a pre svojich drahých.
Čo však znamená
vytvoriť „lepší svet“? Tento výraz nemusí nevyhnutne odkazovať na naivné, abstraktné
a nedosiahnuteľné predstavy, ale má viesť skôr k hľadaniu autentického a integrálneho
rozvoja, k angažovaniu sa za dôstojné životné podmienky pre všetkých, aby sa spravodlivo
odpovedalo na požiadavky jednotlivcov i celých rodín a rešpektovalo, chránilo a zveľaďovalo
stvorenie, ktoré nám Boh daroval. Ctihodný Pavol VI. opísal túžby dnešných ľudí týmito
slovami: „Vymaniť sa z biedy, mať bezpečnejšie živobytie, zdravie, trvalé zamestnanie;
mať zvýšenú účasť na zodpovednosti, byť bez akéhokoľvek útlaku, byť chránení pred
položením, ktoré uráža ľudskú dôstojnosť; byť vzdelanejší; slovom, viac pracovať,
vedieť a vlastniť, a tak aj viac byť“ (encyklika Populorum progressio, 26. marca
1967, 6).
Naše srdce si želá „viac“ – nielen viac vedieť alebo viac mať,
ale predovšetkým viac byť. Rozvoj nemožno redukovať len na jednoduchý ekonomický rast,
ktorý sa často sleduje bez ohľadu na najslabších a najbezbrannejších. Svet sa môže
zlepšiť iba vtedy, ak sa hlavná pozornosť sústredí na človeka, ktorého treba podporovať
integrálne, vo všetkých rozmeroch, vrátane duchovného; ak sa nikto nezanedbáva, ani
chudobní, chorí, väznení, núdzni či cudzinci (porov. Mt 25, 31 – 46); ak sme schopní
prejsť od „kultúry vyraďovania“ ku „kultúre stretnutia a prijatia“. Migranti a utečenci
nie sú len akýmisi pešiakmi na šachovnici ľudstva. Ide tu o deti, ženy a mužov, ktorí
z rôznych dôvodov boli prinútení opustiť svoje domovy, a ktorí majú rovnako legitímne
právo viac vedieť, viac mať, no predovšetkým „viac byť“. Počet tých čo migrujú z jedného
kontinentu na druhý, ako aj tých, ktorí sa presúvajú v rámci svojich krajín a svojich
geografických území, je šokujúci. Súčasné migračné toky predstavujú najrozsiahlejší
pohyb osôb – ak nie aj národov – všetkých čias. Na ceste s migrantmi a utečencami
sa Cirkev usiluje pochopiť dôvody, ktoré zapríčiňujú migráciu, ale aj pracovať na
tom, aby sa odstránili negatívne dôsledky, a naopak, zhodnotili pozitívne účinky
migračných pohybov tak na pôvodné, ako aj na tranzitné a cieľové spoločenstvá.
Žiaľ,
pokým povzbudzujeme k rozvoju lepšieho sveta, nesmieme zamlčovať ani pohoršenie chudoby
v jej rôznych podobách. Násilie, vykorisťovanie, diskriminácia, vytláčanie na okraj,
obmedzovanie základných slobôd, tak jednotlivcov, ako aj skupín, to sú len niektoré
zo základných podôb chudoby, ktorú treba prekonať. Často práve tieto aspekty charakterizujú
migračné presuny, pričom spájajú migráciu s chudobou. V snahe uniknúť zo situácie
biedy a prenasledovania za lepšou perspektívou alebo záchranou života, sa milióny
ľudí vydávajú na migračnú cestu, no v očakávaní naplnenia svojich prianí sa často
stretajú s nedôverou, uzavretosťou a vylúčením a postihujú ich iné, často ešte vážnejšie
nešťastia, ktoré rania ich ľudskú dôstojnosť.
Migrácie – tých rozmerov, aké
v našej dobe globalizácie nadobúdajú – si vyžadujú, aby sa k nim pristupovalo a aby
sa na ne odpovedalo novým, spravodlivým a účinným spôsobom, ktorý predpokladá predovšetkým
medzinárodnú spoluprácu a ducha hlbokej solidarity a spolucítenia. Je potrebná spolupráca
na rôznych úrovniach a tiež spoločné prijatie normatívnych nástrojov, ktoré budú ochraňovať
a podporovať ľudskú osobu. Pápež Benedikt XVI. naznačil koordináty tejto spolupráce,
keď povedal, že „takúto politiku treba rozvíjať, počínajúc úzkou spoluprácou medzi
krajinami, z ktorých migranti vychádzajú, a krajinami, do ktorých prichádzajú; treba,
aby ju sprevádzali primerané medzinárodné predpisy, umožňujúce zosúladiť rozličné
legislatívne aspekty s cieľom ochrany požiadaviek a práv migrujúcich osôb a rodín
a súčasne i spoločností, do ktorých migranti smerujú“ (encyklika Caritas in veritate,
29. júna 2009, 62). Spoločná práca pre lepší svet si vyžaduje vzájomnú spoluprácu
medzi krajinami, charakterizovanú ochotou a dôverou, bez stavania neprekonateľných
bariér. Dobrá synergia môže povzbudiť tých, ktorí vládnu, aby čelili spoločensko-ekonomickej
nerovnováhe a neriadenej globalizácii, ktoré zapríčiňujú migrácie, kde sú ľudia skôr
obeťami ako protagonistami. Žiadna krajina nemôže sama čeliť ťažkostiam spojeným s
týmto javom, lebo je taký rozsiahly, že sa týka temer všetkých kontinentov a to v
dvoch smeroch: imigračnom i emigračnom pohybe.
Dôležité je tiež zdôrazniť,
že táto spolupráca sa začína už úsilím o zlepšenie vlastných ekonomických a spoločenských
podmienok, ktoré musí každá krajina vyvinúť vo vlastnom rámci, aby sa tak emigrácia
nestala jedinou možnosťou pre tých jej občanov, ktorí hľadajú pokoj, spravodlivosť,
istotu a plné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Vytvorenie pracovných príležitostí
v miestnych ekonomikách znamená okrem iného vyhnúť sa rozdeleniu rodín a garantovať
podmienky stability a pokoja pre jednotlivcov i skupiny.
Keď hľadíme na migrantov
a utečencov, je tu konečne aj tretí prvok, ktorý chcem v súvislosti s budovaním lepšieho
sveta zdôrazniť: ide o prekonanie predsudkov a vžitých stereotypov týkajúcich sa migrácií.
Príchod migrantov, zbehov požadujúcich azyl a utečencov totiž neraz vyvoláva v miestnej
populácii podozrievavosť a nevraživosť. Tieto sa rodia zo strachu, že sa naruší bezpečnosť
v spoločnosti, že hrozí riziko straty identity a kultúry, že stúpne konkurencia na
trhu práce alebo že sa dokonca objavia nové faktory kriminality. V tomto smere majú
veľkú zodpovednosť spoločenské komunikačné prostriedky: ich úlohou je odhaľovať stereotypy
a ponúkať pravdivé informácie, poukazovať na chyby niektorých, ak sa stanú, ale aj
opisovať poctivosť, spravodlivosť a veľkodušnosť mnohých iných. Čo sa tohto týka je
nevyhnutná zmena postoja k migrantom a utečencov zo strany všetkých. Od postoja obrany
a strachu, nezáujmu a vylučovania – ktoré v konečnom dôsledku zodpovedajú práve „kultúre
vyraďovania“ – treba prejsť k postoju vychádzajúceho z „kultúry stretnutia“, ktorá
jediná je schopná vytvárať spravodlivejší a bratskejší svet. Do tejto „zmeny postojov“
sa majú zapojiť aj prostriedky spoločenskej komunikácie, aby podporili túto zmenu
správania sa voči migrantom a utečencom.
Myslím na to, ako na začiatku svojej
cesty aj Svätá rodina z Nazareta zažila skúsenosť odmietnutia: Mária, ktorá „porodila
svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo
pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 7). Ježiš, Mária a Jozef zažili aj to,
čo znamená opustiť vlastnú krajinu a stať sa migrantmi: ohrozovaní Herodesovou túžbou
po moci, museli utiecť a ukryť sa v Egypte (porov. Mt 2, 13 – 14). No Máriino materské
srdce a starostlivé srdce Jozefa, ochrancu Svätej rodiny, si stále uchovali dôveru,
že Boh ich nikdy neopustí. Na ich príhovor nech sa táto istota vždy nachádza v srdci
každého migranta a utečenca.
V plnení Kristovho poverenia – „choďte a učte
všetky národy“ – je Cirkev povolaná byť Božím ľudom, ktorý objíma všetky národy a
všetkým národom hlása evanjelium, pretože v tvári každého človeka je vtlačená Kristova
tvár! V tom spočíva najhlbší koreň dôstojnosti ľudského bytia, ktorá musí byť vždy
rešpektovaná a chránená. Dôstojnosť osoby sa nezakladá len na kritériách účinnosti,
produktivity, spoločenského stavu, etnickej či náboženskej príslušnosti, ale na tom,
že sme stvorení na Boží obraz (porov. Gn 1, 26 – 27), ba viac, že sme Božími deťmi.
Každá ľudská bytosť je Božím dieťaťom! V nej je vtlačený Boží obraz! Preto máme vidieť
a druhým pomáhať vidieť v migrantoch a utečencoch v prvom rade nie len problém, ktorému
treba čeliť, ale aj brata či sestru, ktorých treba prijať, rešpektovať a milovať.
Ide o príležitosť, ktorú nám Prozreteľnosť ponúka nato, aby sme prispeli k budovaniu
spravodlivejšej spoločnosti, hlbšej demokracie, solidárnejšej krajiny, bratskejšieho
sveta a otvorenejšej kresťanskej spoločnosti podľa evanjelia. Migrácie môžu podporiť
novú evanjelizáciu, otvoriť priestor pre rast nového ľudstva, predpovedaného vo veľkonočnom
tajomstve: ľudstva, pre ktoré je každá krajina vlasťou a každá vlasť cudzou krajinou.
Drahí migranti a utečenci! Nestrácajte nádej, že aj pre vás je pripravená
istejšia budúcnosť, že sa aj na vašich cestách môžete stretnúť s podanou rukou, ktorá
vám dá pocítiť bratskú solidaritu a vrúcne priateľstvo. Všetkých vás i tých, ktorí
svoj život a svoje sily venujú pomoci vám, uisťujem o svojej modlitbe a zo srdca všetkým
udeľujem apoštolské požehnanie.