Zamyslenie P. Milana Bubáka: Život po smrti

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými čítaniami 32. nedele v
cezročnom období.

Nedeľné Božie Slovo nám, milí priatelia, predkladá tému, ktorej sa na jednej strane vyhýbame, no na strane druhej túžime mať v nej jasno: čo bude po smrti? Hoci kauza, ktorú Saduceji preložili Ježišovi je úplne absurdná, treba vedieť čítať ich pravé úmysly. Saduceji, konečne ako všetci ostatní ľudia, mali problém: ako to bude po smrti? Postoj, ktorý oni zastávali, ich neuspokojoval: v zmŕtvychvstanie neverili. A to veru nebolo ktoviečo.
My teraz nechajme na pokoji saducejov. Pozrime sa na seba samých a náš vlastný prístup k smrti. Myslím si, že zvlášť teraz v novembri, keď chodíme po cintorínoch viac než inokedy a stojíme pri hroboch svojich blízkych nám myšlienka na vlastnú smrť neujde. Veríme teda vo večnosť alebo nie? A ak áno, aké máme dôvody pre vieru vo večnosť? Je pre nás viera vo večnosť logická alebo je to niečo extravagantné?
Osobne si myslím, že viera vo večnosť je veľmi logická. Logickejšia, než by sme si boli schopní myslieť. Určite je logickejšia než jej opak: neviera vo večný život. Skúsim predložiť niekoľko dôvodov pre vieru vo večný život alebo lepšie povedané, pre vieru „v život po smrti“. Niektoré z nich som prebral z knihy Petra Kreefta a Ronalda K. Tacelliho
Príručka kresťanskej apologetiky (InterVarsity Press, Illinois, 1994).
1. Prvý dôvodom pre život po smrti je túžba po takomto živote. Je logické, že každá túžba musí mať svoje naplnenie. Ak nie, načo by v nás jestvovala? Uvediem príklad z medicíny: z výskumov s drogami, hlavne s opiátmi je známe, že vedci objavili v nervovom systéme receptory buniek, ktoré majú tzv. afinitu na molekuly opiátov. Čo to znamenalo? Že sme vari stavaní na molekuly nejakej drogy? Nezmysel. Znamenalo to iba to, že v tele musí jestvovať nejaká látka, na prijímanie ktorej slúžia opiátov receptory. A naozaj vedci objavili endorfín. Takto nejako je to s našimi túžbami. Keď jestvuje hlad, musí jestvovať jedlo. Keď jestvuje smäd, musí jestvovať nápoj. Keď jestvuje eros, musí jestvovať sex. Keď jestvuje zvedavosť, musí tu jestvovať poznanie. Keď jestvuje samota, musí tu jestvovať spoločnosť. Keď jestvuje túžba po plnosti... musí jestvovať stav, ktorý túto túžbu uspokojí.
Ak by tomu tak nebolo, náš život by bol krutý a ten, kto nám ho dal aj s jeho túžbami, ešte krutejší. My sa s tými túžbami vyrovnávame všelijako, po väčšine krátkodobo a veru dosť často aj deštruktívne. Spomeňte si na to množstvo závislostí, ktoré sú v skutočnosti hľadaním večného a nikdy nekončiaceho raja: raja rozkoše, pôžitku, uspokojenia, blaha, šťastia... Ale to nie je všetko. V každom z nás jestvuje aj takzvaný Sehnsucht - čiže akási tajomná túžba. Človek hľadá niečo, čo je ponad všetko. A nespokojné je jeho srdce, pokým v tom nespočinie. Nerezonuje nám tu to známe Augustínovo: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, pokým nespočinie v tebe“?
2. Ďalším dôvodom pre život po smrti je tzv. protichodný vývoj dvoch elementov našej osobnosti: telesného a duševno-duchovného. Telo je na začiatku nášho života krásne, pevné, výkonné. Na konci opotrebované, slabé, zošúverené. S dušou a duchom je to opačne. Na začiatku je neskúsený, bez vedomostí a poznatkov. Na konci plný skúseností, vedomostí, múdrosti. Na čo to všetko bolo? Pre čo sme sa to všetko, čo vieme učili. Na čo sú nám naše životné zážitky? Pre hrob? Peter Kreeft má na to, ak by to tak bolo, jeden veľmi pádny výraz: „Ak by toto všetko bolo ukončené smrťou, bol by to potom kozmický abortus (čiže potrat) matky prírody.“ Bolo by to tak, ako s dieťaťom v matkinom lone. Deväť mesiacov rastie pre život po pôrode. Keď už by bolo pripravené sa narodiť (pre život) bol by na ňom spáchaný potrat. Na čo potom bol všetok ten rast a vývoj pred tým? No my vieme, že sa pripravujeme pre večnosť. Naše telo je len akýmsi nosičom našej duše.
3. Ďalším dôvodom potreba spravodlivosti. Myslíte si, že veci ako sú, zostanú bez odozvy. Čo všetky tie zverstvá pyšných, mocných a arogantných? A čo utrpenia slabých a bezmocných? Ak by bol svet len džungľou – kde vyhrávajú len silní a mocní, potom sa tu kdesi stal omyl. A nestojí za to, aby sme s ňom žili. Zo života Jacqua Maritaina a jeho (vtedy ešte) priateľky Raisy je známy ich zápas práve s touto myšlienkou. Myšlienka, že nespravodlivosť nášho pozemského života by mala ostať bez odozvy, ich priviedla do absolútnej beznádeje. A nakoniec ku konverzii na katolicizmus. Podobne dôvodí aj apoštol Pavol: „Ak niet zmŕtvychvstania, sme potom najúbohejšími bytosťami pod slnkom.“ Zdá sa vám to iba také zbožné želanie? Pre niekoho je to možno to. No pre iného je to dôkaz života po smrti.
4. Konečným dôvodom pre život po smrti je zmysel vecí. Hľadanie zmyslu je to základné, čo v živote máme. Len si spomeňte na dielo napr. Viktora Frankla, ktorý na túžbe po nájdení zmyslu položil celú svoju terapiu, neskôr známu ako logoterapia. Cieľ je to, čo dáva zmysel nášmu životu. Cieľ dáva zmysel ceste. Na čo je cesta, ktorá nevedie nikam. Na tomto pozadí potom pochopíme aj význam obete. Náš život je zložený s obetí. Bez nich sa nedá žiť. Veď si len spomeňme čo všetko obetujeme: jeden pre druhého, pre myšlienku, pre dobro spoločnosti. Máme tu rodičov, ktorí sa obetujú pre svoje deti, dobrovoľníkov, ktorí pracujú často bez mzdy pre dobro núdznych, hrdinov, ktorí kladú svoj život napríklad za vlasť, rehoľníkov a kňazov, ktorí sa zriekajú osobnej slobody, majetku i manželstva. Na čo by boli všetky tieto zriekania, keby tu nebolo niečo vyššie, pre čo sa toto všetko oplatí a čo dáva tomuto všetkému zmysel.
Neviem, či som vás, milí priatelia, presvedčil. No v každom prípade, ako hovorí Kreeft a Tacelli, odmietanie života po smrti nám škodí viac než jeho prijímanie, pretože náš život to vedie do absurdity a nezmyselnosti, tmy a beznádeje.
Nám kresťanom dal definitívnu odpoveď na smrť Kristus. Ak nás naša logika presvedčí – na základe týchto či iných argumentov –, že život po smrti jestvuje, potom nám neostáva nič iné, iba sa pridať medzi jeho nasledovníkov. Nemáme čo stratiť. S Kristom môžeme len získať.