Ak sa nepostavíš na moju stranu, nie si mojim
priateľom... Aj vy ste už počuli, drahí poslucháči, tento argument? Priateľstvo nie
je založené na slepote a hluchote. Skôr naopak. Priateľ dokáže a mal by byť opozíciou
v okamihu, keď sme presvedčení, že náš priateľ koná zlo. Priateľstvo sa líši zásadne
od známosti. Známych máme veľa, priateľov len zopár. Priateľstvo vzniká úplne zvláštnym
spôsobom. Nie je to ani náklonnosť, ani vzťah vznikajúci na základe gréckeho pojmu
„eros“. Ako píše známy anglický spisovateľ C. S. Lewis, priateľstvo vzniká v okamihu,
keď s prekvapením zvoláme v prítomnosti iného vetu „tak aj ty...?“. Je založené na
spoločnom záujme. Tí, čo nič nemajú, sa nemajú o čo podeliť. Tí, čo nikam nejdú, nemôžu
mať spolupútnikov. A na púti zvanej život je množstvo skutočností, či zážitkov, ktoré
sa priam núkajú ako spoločný menovateľ vzťahu, ktorý neskôr nazveme priateľstvom.
Priateľom
nemôžeme byť so všetkými. Priateľstvo je v istom zmysle exkluzivita. Nie preto, že
by sme sa dištancovali od iných, alebo ich považovali za menejcenných. Ako som čítal,
pre striebro nie je nič znevažujúce, že ho odlišujeme od zlata. Ako hovorí jeden anglický
vtipný postreh, človek z doby kamennej nemusel mať nutne cez plece prehodený kyjak,
anglicky club, ale svoj klub mal určite. A z filmov dobre poznáme rôzne druhy
klubov, svoriek, partií, skupín, ktoré veľmi blízko zdieľajú niečo, čo im je blízke.
Tak, ako nás dokážu takéto spolky a priateľstvá fascinovať k dobru, je tu i vážne
riziko opaku. Dôkazom toho sú nenávistné strety fanúšikov rôznych športových klubov.
Veľkým rizikom súčasnosti je strata súdnosti a kritického rozlišovania. Videl som
to veľmi pekne vyjadrené v jednom kreslenom vtipe. Bol situovaný do domu smútku, v
ktorom pri rakve nebožtíka sedeli traja ľudia. Manželka zosnulého si polohlasne povzdychla
- „myslela som, že ich príde viac, veď na facebooku mal viac ako 2-tisíc priateľov...“
Všetkých
svätých. To je výzva patriť do exkluzívneho klubu. Práve tento klub porušuje zásadu,
že priateľov je len zopár, ostatní sú známi. Radosť svätých z toho, že našli a to
definitívne, Boha, že na neho pozerajú z tváre do tváre, sa neustále zväčšuje a rozširuje
práve tým, že sa o túto radosť majú s kým deliť. Ako opätovne poznamenáva C. S. Lewis,
dôkazom toho je aj citát z proroka Izaiáša, keď vo svojom videní počul serafov, ktorí
volajú jeden druhému - „svätý, svätý, svätý...“- túžba vykričať radosť a podeliť sa
o ňu je svedectvom toho, že človek nie je samotár.
Spája nás viera. Viera
v osobného Boha, ktorý chce večné šťastie pre človeka. Teda aj pre mňa. Viera nie
je subjektivizmus, vysnívaný obraz o Bohu „podľa mňa“. Boh sa človeku zjavil a ponúka
mu cestu do večnosti. Mnohí ňou už prešli a napriek istým škrabancom už cieľ života
dosiahli. My ďalší sme na ceste. Nebolo by naše priateľstvo voči iným úprimné, ak
by sme im niekedy o tejto ceste a našej viere vo večnosť neporozprávali. Ibaže by
nás to nenapĺňalo a večnosť by bola pre nás strašiakom. Ale to je už úplne iná téma.
Svätosť vyžaduje prirodzenosť a tá je posilňovaná Božou milosťou. A takáto svätosť
nie je ani smutná, ani odpudivá. Pozrime sa napríklad do tváre pápeža Františka.