2013-10-31 19:43:41

Komentár Jozefa Kováčika: Byť priateľom


RealAudioMP3 Autorom komentára je Jozef Kováčik, hovorca KBS

Ak sa nepostavíš na moju stranu, nie si mojim priateľom... Aj vy ste už počuli, drahí poslucháči, tento argument? Priateľstvo nie je založené na slepote a hluchote. Skôr naopak. Priateľ dokáže a mal by byť opozíciou v okamihu, keď sme presvedčení, že náš priateľ koná zlo. Priateľstvo sa líši zásadne od známosti. Známych máme veľa, priateľov len zopár. Priateľstvo vzniká úplne zvláštnym spôsobom. Nie je to ani náklonnosť, ani vzťah vznikajúci na základe gréckeho pojmu „eros“. Ako píše známy anglický spisovateľ C. S. Lewis, priateľstvo vzniká v okamihu, keď s prekvapením zvoláme v prítomnosti iného vetu „tak aj ty...?“. Je založené na spoločnom záujme. Tí, čo nič nemajú, sa nemajú o čo podeliť. Tí, čo nikam nejdú, nemôžu mať spolupútnikov. A na púti zvanej život je množstvo skutočností, či zážitkov, ktoré sa priam núkajú ako spoločný menovateľ vzťahu, ktorý neskôr nazveme priateľstvom.

Priateľom nemôžeme byť so všetkými. Priateľstvo je v istom zmysle exkluzivita. Nie preto, že by sme sa dištancovali od iných, alebo ich považovali za menejcenných. Ako som čítal, pre striebro nie je nič znevažujúce, že ho odlišujeme od zlata. Ako hovorí jeden anglický vtipný postreh, človek z doby kamennej nemusel mať nutne cez plece prehodený kyjak, anglicky club, ale svoj klub mal určite. A z filmov dobre poznáme rôzne druhy klubov, svoriek, partií, skupín, ktoré veľmi blízko zdieľajú niečo, čo im je blízke. Tak, ako nás dokážu takéto spolky a priateľstvá fascinovať k dobru, je tu i vážne riziko opaku. Dôkazom toho sú nenávistné strety fanúšikov rôznych športových klubov. Veľkým rizikom súčasnosti je strata súdnosti a kritického rozlišovania. Videl som to veľmi pekne vyjadrené v jednom kreslenom vtipe. Bol situovaný do domu smútku, v ktorom pri rakve nebožtíka sedeli traja ľudia. Manželka zosnulého si polohlasne povzdychla - „myslela som, že ich príde viac, veď na facebooku mal viac ako 2-tisíc priateľov...“

Všetkých svätých. To je výzva patriť do exkluzívneho klubu. Práve tento klub porušuje zásadu, že priateľov je len zopár, ostatní sú známi. Radosť svätých z toho, že našli a to definitívne, Boha, že na neho pozerajú z tváre do tváre, sa neustále zväčšuje a rozširuje práve tým, že sa o túto radosť majú s kým deliť. Ako opätovne poznamenáva C. S. Lewis, dôkazom toho je aj citát z proroka Izaiáša, keď vo svojom videní počul serafov, ktorí volajú jeden druhému - „svätý, svätý, svätý...“- túžba vykričať radosť a podeliť sa o ňu je svedectvom toho, že človek nie je samotár.

Spája nás viera. Viera v osobného Boha, ktorý chce večné šťastie pre človeka. Teda aj pre mňa. Viera nie je subjektivizmus, vysnívaný obraz o Bohu „podľa mňa“. Boh sa človeku zjavil a ponúka mu cestu do večnosti. Mnohí ňou už prešli a napriek istým škrabancom už cieľ života dosiahli. My ďalší sme na ceste. Nebolo by naše priateľstvo voči iným úprimné, ak by sme im niekedy o tejto ceste a našej viere vo večnosť neporozprávali. Ibaže by nás to nenapĺňalo a večnosť by bola pre nás strašiakom. Ale to je už úplne iná téma. Svätosť vyžaduje prirodzenosť a tá je posilňovaná Božou milosťou. A takáto svätosť nie je ani smutná, ani odpudivá. Pozrime sa napríklad do tváre pápeža Františka.








All the contents on this site are copyrighted ©.