Svätý Otec v katechéze: Naša viera potrebuje podporu druhých

Vatikán 30. októbra 2013 - Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec pokračoval v katechézach venovaných Roku viery. Tentoraz sa aktuálne zameral na pravdu viery, ktorú si Cirkev pripomenie a bude ju liturgicky sláviť v prvých novembrových dňoch. V úvodnom čítaní zaznela nasledujúca myšlienka z Listu sv. Pavla Rimanom: «Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.» (Rim 8,26-27) Potom sa svätý Otec prihovoril veriacim v katechéze:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes chcem hovoriť o jednej krásnej skutočnosti našej viery, ktorou je „spoločenstvo svätých“. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína, že toto vyjadrenie má dva významy: „spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach“ a „spoločenstvo medzi svätými osobami“ (KKC 948). Zastavím sa pri druhom význame. Ide o jednu z najpotešujúcejších právd našej viery, pretože nám pripomína, že nie sme osamelí, ale existuje spoločenstvo života medzi všetkými, ktorí patria Kristovi. Toto spoločenstvo sa rodí z viery. Výraz „svätí“ sa totiž vzťahuje na tých, ktorí veria v Pána Ježiša a sú do neho začlenení v Cirkvi prostredníctvom krstu. Z toho dôvodu boli aj prví kresťania nazývaní „svätými“ (porov. Sk 9,13.32.41; Rim 8,27; 1 Kor 6,1).

1. Jánovo evanjelium dosvedčuje, že Ježiš sa ešte pred svojím umučením modlil k Otcovi za spoločenstvo medzi učeníkmi týmito slovami: «aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Cirkev je vo svojej najhlbšej podstate spoločenstvom s Bohom, dôvernosťou s ním, spoločenstvom lásky s Kristom a s Otcom v Duchu Svätom, ktoré sa rozširuje na bratské spoločenstvo. Tento vzťah medzi Ježišom a Otcom je matricou, vzorom pre vzťah medzi nami kresťanmi. Iba ak sme intímne včlenení do tohto vzoru, do tejto horiacej vyhne lásky, môžeme sa stať naozaj jedným srdcom a jednou dušou medzi nami navzájom, pretože Božia láska spaľuje naše sebectvo, naše predsudky, naše vnútorné i vonkajšie rozdelenia. Božia láska spaľuje aj naše hriechy.

2. Ak je tu toto zakorenenie v prameni lásky, ktorým je Boh, dochádza aj k opačnému pohybu: od bratov k Bohu. Skúsenosť bratského spoločenstva ma privádza k spoločenstvu s Bohom. Zjednotenie sa medzi sebou nás vedie k zjednoteniu sa s Bohom, privádza nás k tomuto vzťahu s Bohom, ktorý je naším Otcom. Toto je druhý aspekt spoločenstva svätých, ktorý chcem zdôrazniť: naša viera potrebuje podporu druhých, osobitne v ťažkých chvíľach. Ak sme zjednotení, viera sa stáva silnou. Aké nádherné je podporovať sa navzájom v obdivuhodnom dobrodružstve viery! Hovorím to preto, lebo sklon uzatvárať sa do súkromia ovplyvnil aj náboženské prostredie, takže veľakrát nám padne zaťažko požiadať o duchovnú pomoc tých, ktorí s nami zdieľajú kresťanskú skúsenosť. Kto z nás nezažil neistotu, obavy a dokonca pochybnosti na ceste viery? Všetci sme to zažili, aj ja. Je to súčasťou cesty viery, súčasťou nášho života. Nemá nás to udivovať, pretože sme ľudia, poznačení krehkosťou a obmedzeniami. Všetci sme krehkí, všetci máme limity. Predsa však, v takýchto ťažkých chvíľach je nevyhnutné dôverovať v Božiu pomoc prostredníctvom synovskej modlitby a zároveň je dôležité nájsť v sebe odvahu a pokoru zdôveriť sa druhým s prosbou o pomoc, požiadať ich, aby nám pomohli. Koľkokrát sme to tak už urobili a dokázali sa tak dostať von z problému a opäť nájsť Boha?! V tomto spoločenstve, v zmysle spoločného zjednotenia, sme jedna veľká rodina, v ktorej si všetky jej zložky navzájom pomáhajú a podporujú sa.

3. Pristúpme k ďalšiemu aspektu: spoločenstvo svätých presahuje tento pozemský život, prekračuje smrť a trvá navždy. Toto spojenie medzi nami siaha až za smrť a pokračuje v budúcom živote. Je to duchovné spojenie, ktoré vzniká pri krste a smrťou sa nerozpadne, ale vďaka zmŕtvychvstalému Kristovi smeruje k svojmu naplneniu vo večnom živote. Jestvuje hlboké a nerozlučiteľné puto medzi tými, ktorí ešte putujú v tomto svete, teda medzi nami, a tými, ktorí prekročili prah smrti, aby vstúpili do večnosti. Všetci pokrstení tu dole na zemi, duše v očistci a všetci blažení, ktorí sú už v raji, tvoria jednu veľkú rodinu. Toto spoločenstvo medzi zemou a nebom sa uskutočňuje zvlášť prostredníctvom modlitby príhovoru.

Drahí priatelia, máme túto nádheru! Táto skutočnosť, ktorá je vlastná všetkým nám, z nás robí bratov, sprevádza nás na ceste života a dáva sa nám opäť stretnúť v nebi. Kráčajme po tejto ceste s dôverou a radosťou. Kresťan musí byť radostný, musí mať radosť z toho, že má toľko pokrstených bratov a sestier, ktorí kráčajú spolu s ním. Posilňuje ho pomoc bratov a sestier, ktorí idú tou istou cestou smerom k nebu a aj pomoc bratov a sestier, ktorí sú v nebi a prosia Ježiša za nás. Kráčajme vpred po tejto ceste s radosťou!
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ