Pápež v utorkovej homílii: Kresťanská nádej je dynamikou dávania života

„Čo je to nádej? Čo znamená mať postoj nádeje?“ Tieto otázky si položil pápež František v homílii pri rannej svätej omši dnes 29. októbra 2013 v kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z liturgického čítania z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 8, 18-25).

„Aby sme si to trochu priblížili, môžeme ponajprv povedať, že nádej je riziko, je to cnosť riskovania. Je to cnosť, ako hovorí sv. Pavol, túžobného očakávania zjavenia Božieho Syna. Nie je to ilúzia.“ Mať nádej je podľa pápeža Františka práve toto: „Byť v napätí smerujúcom k tomuto zjaveniu, k tejto radosti, ktorá naše ústa naplní úsmevmi.“

Svätý Otec však zdôraznil, že nádej nie je optimizmus. Je to niečo viac, je to niečo odlišné. Prví kresťania ju zobrazovali ako kotvu, nádej je kotvou, ktorá je už upevnená na druhom brehu života, vo večnosti. A náš život je doslova kráčaním k tejto kotve: „Prichádza mi na myseľ otázka: Kde sme zakotvení my, každý jeden z nás? Sme zakotvení priamo ta, na brehu toho vzdialeného oceánu, alebo sme ukotvení v nejakej umelej zátoke, ktorú sme si vytvorili my, našimi pravidlami, naším správaním, našimi úradnými hodinami, naším klerikalizmom, našimi cirkevnými i necirkevnými postojmi? Tam sme zakotvení? Všetko pohodlné, všetko bezpečné? Toto nie je nádej.“

Pápež použil aj ďalší obraz, ktorým sv. Pavol ilustruje nádej, obraz očakávania pôrodu: „Sme v očakávaní, a to je ako pôrod. Nádej je v tejto dynamike ... dávania života.“ Ako ďalej Svätý Otec povedal, prvotiny Ducha nemožno vidieť, no napriek tomu vieme, že Duch pracuje. Pracuje v nás, akoby to bolo malé horčičné zrnko, vo vnútri však plné života, sily. Zrnko, ktoré rastie, až kým sa nestane stromom. Duch pôsobí ako kvas. Takto pôsobí Duch, nebadane: „Nevidíme ho, ale je tam. Je to milosť, o ktorú si musíme prosiť.“

„Jedna vec je žiť v nádeji, pretože v nádeji sme spasení, a iná vec je žiť ako dobrí kresťania, no nič viac. Žiť v očakávaní zjavenia, alebo žiť dobre v rámci prikázaní. Byť ukotvení na tom vzdialenom brehu, alebo kotviť v umelej lagúne. Myslím na Máriu, mladé dievča, ktorá po tom ako pocítila, že je matkou, zmenila svoj postoj a
ide, pomáha, spieva pieseň chvály. Keď žena otehotnie, nie je viac len ženou, je matkou. A nádej má niečo z tohto. Mení náš postoj: sme to my, ale nie sme to my. Sme to my, hľadajúci ten druhý breh a na ňom ukotvení.“ -jk, jb-