Kard. Jozef Tomko: Sloboda náboženstva a svedomia

Môže jednoduchý občan neposlúchať zákony štátu alebo nadštátnej, medzinárodnej vrchnosti? Môžu civilné zákony zaväzovať vo svedomí? Akú úlohu má náboženstvo v živote jednotlivca a štátnej spoločnosti? Akú moc má štát vzhľadom na náboženstvo? Má občan právo slobodne si vybrať náboženstvo? Má právo slobodne sledovať, čo mu diktuje vlastné svedomie?

To sú otázky, ktoré sa stále viac objavujú vo verejnej diskusii a ktoré sa dajú zahrnúť pod jeden titul: Sloboda náboženstva a sloboda svedomia. V našej slovenskej verejnosti sa objavili a ešte kolujú rôzne, často aj falošné predstavy, najmä keď sa debatuje o tak zvanej „výhrade svedomia“ vzhľadom na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.

Na také zložité otázky nemožno odpovedať niekoľkými vetami. Možno však poukázať na niektoré základné pravdy a princípy, ktoré pomáhajú pri hľadaní odpovedí a riešení. Odkiaľ pochádza sloboda človeka mať náboženské presvedčenie a vlastné svedomie? V histórii ľudstva sa vyskytli prípady, že panovník alebo víťaz vo vojne ukladal podriadenému obyvateľstvu svoje náboženstvo a svoje obrady aj názory. Netreba však veľa filozofie, aby sme pochopili, že mať náboženské presvedčenie a žiť svoju vieru je čosi veľmi osobné, čo sa spája s tým, čo je najvlastnejšie človeku ako osobe, ktorá má rozum a slobodnú vôľu...

Človek poznáva, že má nad sebou vyššiu inteligentnú Bytosť, ktorá stvorila tento svet i samého človeka – je to Boh. Ako to čítame v Liste Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch (čiže v našom veku) prehovoril k nám v Synovi“, v Ježišovi Kristovi (Hebr. 1,1). Tak vzniklo kresťanské náboženstvo, ktoré sa považuje za zjavené. Jestvujú aj iné náboženstva.

Človek je však tvor spoločenský. Združil sa aj do iného spoločenstva, na obranu svojich slobôd a iných potrieb. Utvoril si štátne a politické formy. Ten istý človek –jedinec a ľudská osoba – je členom náboženského spoločenstva i občanom štátneho alebo politického útvaru. Ide o dva druhy autority. Medzi dvoma základnými oblasťami, náboženskou a politickou má existovať harmonický vzťah, jedna nemá potláčať druhú. Štátna a politická moc je nezávislá na Cirkvi, to však neznačí, že je nezávislá aj od etiky a morálky, čiže od Boha. Ako dôrazne tvrdí Druhý vatikánsky koncil, „ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní“ (Gaudium et spes, 24), tak náboženských ako aj politických. Náboženské spoločenstvo so svojou vierou patrí k základným hodnotám, ľudskej osoby, ktoré politická moc nesmie nikdy šliapať a poškodzovať, ba naopak, má im poskytnúť verejnoprávnu ochranu, aby sa mohli slobodne rozvíjať pre dobro občanov. Nesmie podriadiť vieru občana svojvôli politickej moci.

Medzinárodné právo uznáva túto základnú ľudskú slobodu. V „Univerzálnej deklarácii ľudských práv“, na ktorej sa dohodli národy roku 1948, sa tvrdí: „Každý jednotlivec má právo na slobodu svedomia a náboženstva. Toto právo zahrnuje slobodu zmeniť náboženstvo a vieru, aj slobodu vyznávať, osobitne alebo spoločne, verejne alebo súkromne, vlastné náboženstvo a vlastnú vieru v náuke, v skutkoch, v kulte a v zachovávaní obradov“ (článok 18).

Viaceré medzinárodné dokumenty upresňujú tieto práva. „Deklarácia o odstránení každej formy netolerancie a diskriminácie“ z roku 1981 predpisuje štátom tri záväzky: rešpekt, podporu a obranu náboženstva (čl. 2 a 4). Štát môže obmedziť niektoré formy náboženstva len zákonom, a to pre verejnú bezpečnosť a poriadok, pre ochranu zdravia, morálky alebo základných práv iných osôb (čl. 1). Viedenský dokument z roku 1989 zaručuje náboženským spoločenstvám právo na miesta pre kult, na slobodu pri voľbe vlastných kňazov a na zakúpenie vlastných obradných kníh.

Mnohí z nás sa ešte pamätajú, že spomenuté práva sa porušovali najmä v Sovietskom zväze a v komunistických štátoch. Nemôžeme zabudnúť ani na prenasledovanie židovského náboženstva a smutne známu shoah. Dejiny sú plné prenasledovania kresťanov.

Jednotlivé štáty dnes nie vždy rešpektujú vo svojich zákonoch slobodu náboženstva a svedomia. K ich porušovaniu prichádza v niektorých prípadoch, keď štáty obraňujú svoju laickosť. Dnes platia zhruba dve poňatia laického štátu: jedno je francúzske chápanie, druhé americké. Francúzsky štát sa riadi zákonom z roku 1905, hlása neutralitu štátu voči každému náboženstvu, ktorá zachádza až k obmedzovaniu slobody náboženstva vo verejnej oblasti. Napríklad štát zakazuje náboženské znaky, ako sú chador (islamský závoj) a kríž v školách. Náboženstvo sa redukuje na privátnu záležitosť vo svedomí jednotlivca. Je to negatívne dedičstvo francúzskej revolúcie, ktoré v praktickom živote už nachádza aj menej nepriateľské riešenia vo vzťahu Cirkvi a štátu. Vo viacerých európskych krajinách štát vynáša a ukladá aj zákony, ktoré určujú, čo je etické dobro a zlo, pretláča takzvané právo voľných dvojíc, homosexuálnych partnerstiev, zásahov proti ľudskému životu na jeho počiatku a konci a podobne. Nedotknuteľné práva ľudskej osoby už takmer nejestvujú, racionalizmus a právny pozitivizmus silne obmedzujú slobodu občanov. Preto je dôležité, aby štát uznal a garantoval aspoň „výhradu svedomia“. Ide tu o obranu najhlbšej slobody každej ľudskej osoby, čiže o podstatu demokracie. Aj takzvaný „laický“ štát musí uznať takéto riešenie. Teda, nie náboženský štát, ale ani nie protináboženský štát.

Americký model aplikuje tiež odluku Cirkvi od štátu, ale pri tom necháva Cirkvi i veriacim slobodu vystupovať na verejnosti, hlásať mravné smernice pre sociálny a občiansky život spoločnosti, vplývať na výchovu a podobne. Tento model má svoje korene v anglosaskej tradícii prirodzeného práva a pragmatického všeobecného súhlasu („common law“) a neviaže sa nutne na sociálny systém kapitalizmu.

Katolícka Cirkev vyjadrila synteticky svoju náuku v koncilovom dokumente „Radosti a nádeje“ (č. 76): „Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a samosprávne. Ale obidve, i keď z rozličného titulu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť tým účinnejšie vykonávať na osoh všetkým, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu...“